Čís. 5262.

Sprenevery sa dopúšťa jednatel' obchodnej spoločnosti, ktorý prevzal spoločenské peniaze pre určitý ciel', neupotrebil ich však podl'a ujednauia spoločníkov, ale bez ich súhlasu s nimi inak naložil a vyúčtovanie odoprel; v takom prípade nemôže ho zbaviť trestnej zodpovednosti poukaz, že ide len o zúčtovací pomer, patriaci na porad práva civilného.
(Rozh. zo dňa 30. marca 1935, Zm III 73/34.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti V. K., obžalovanému zo zločinu sprenevery, po verejnom pojednávaní zmätočnú sťažnosť obžalovaného čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
Dôvod zmätočnosti podl'a § 385, čís. 1 a) tr. p. uplatňuje obžalovaný preto, že na základe zisteného skutkového stavu vraj nie sú dané náležitosti trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu.
Zmätočná sťažnosť je však v tejto časti bezzákladná. Podl'a mienky obžalovaného totiž ide tu o zúčtovací pomer medzi nim a ostatnými spoločníkmi, ktorý patrí na porad práva civilného a pred rozhodnutím o ňom nel'ze rozriešiť otázku sprenevery. Okrem toho mohli vraj údajné poškodení požadovať zúčtovanie len v prípade definitívnej likvidácie spoločnosti (podriadenej pod ustanovenie § 62 obchodného zákona), k tejto likvidácii však vôbec nedošlo, takže bez nej nie je možné ani ustáliť, či bol niektorý a kto zo spoločníkov skutočne poškodený a v akej miere.
Uvedené okolnosti v súdenom prípade nevylučujú skutkovú podstatu sprenevery. Podl'a zisteného skutkového stavu obžalovaný bol jednatel'om spoločnosti a bol povinný podl'a úmluvy vyzdvihnuté peniaze, o spreneverenie ktorých ide, odovzdať Agrárnej banke na úhradu kúpnej ceny pozemkov spoločnosti pridelených. Keď však obžalovaný prevzal peniaze s tou určitou dispozíciou, bol aj povinný ich upotrebenie na výzvu spoločníkov vyúčtovať a nemal práva s prevzatými peniazmi bez súhlasu spoločníkov iným spôsobom naložiť. Obžalovaný však, ačkol'vek k tomu bol vyzvaný, upotrebenie prevzatých peňazí (a to 100 000 až 105 000 Kč) nevyúčtoval, vyúčtovanie jednoducho odoprel a peniaze bez súhlasu svojich spoločníkov si ponechal pre seba, čím si ich bezprávne privlastnil. Obžalovaný inak v prevedení zmätočnej sťažnosti na dôkaz toho, že jednal s vedomím a so súhlasom spoločníkov, poukazuje na okolnosť, že účtom disponoval spolu s J. U. (druhým členom spoločenstva), taktiež na obsah tak zv. nápravnej smluvy zo dňa 2. februára 1930 s tým, že jeho spoločníci práve v smysle tejto smluvy aj poukázali 135 547 Kč, t. j. 50% kúpnej ceny. Odhliadnúc od toho, že nebolo zistené, že tá čiastka by bola zaplatená na základe dotyčnej nápravnej smluvy, nel'ze ani z obsahu tejto smluvy ani z ďalšej vyšeuvedenej okolnosti uzatvárať, že obžalovaný si ponechal uvedenú čiastku prevzatých peňazí s vedomím a so súhlasom poškodených, a to tým menej, lebo podl'a zistenia súdov nižších stolíc obžalovaný využivši dôveru menovaného J. U., predkládal mu poverenie vopred k podpisu in bianco, sám potom vyplnil si v ňom žiadanú čiastku a sám aj peniaze si vyzdvihol, dotyčná nápravná smluva však bola napísaná až vtedy, keď spoločníkom bolo jednanie obžalovaného, najmä jeho odopieranie vyúčtovania nápadné a preto obžalovaný zrejme, aby podozrenie proti sebe odstránil, použil k tomu práve tejto nápravnej smluvy. Nemýlil sa preto vrchný súd, keď — rovnako ako súd prvej stolice — uznal obžalovaného vinným zločinom sprenevery podl'a §§ 355 a 356 tr. z.

Citace:

Čís. 5262. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 167-168.