LX. Záporný kompetenčný konflikt medzi policajným trestným súdom bratislavského policajného riaditerstva a okresným súdom v Bratislavě v trestnej věci proti Františkovi S. pre priestupok podťa § 111 tr. zák. o priestupkoch.
(Usneseme zo dňa 11. decembra 1930 č. 558/29.)
Výrok: Návrh sa zamieta ako nepřípustný.
Dovody: Na Františka S., murárského pohra v Bratislavě, bolo učiněné u policajného riaditeťstva v Bratislavě trestné oznámeníe, že dňa 6. mája 1928 vyskočil na už idúci vlak. Policajný súd menovaného policajného riaditeťstva neuznal svoju kompetenciu a postúpil trestné oznámenie okr. súdu v Bratislavě k příslušnému jednaniu pre priestupok podťa § 111 zák. čl. XL:1879. Okr. súd v Bratislavě však usnesením zo dňa 4. júna 1928 tiež odoprel v tejto věci jednat’ a vrátil spisy policajnému trestnému súdu v Bratislavě k pokračovaniu pre priestupok podla § 112 cit. zák. Tento úřad předložil v dósledku toho spisy senátu pre riešenie kompetenčných konfliktov k riešeniu tohoto kompetenčného sporu.
Na vyzvanie předsedu koníliktného senátu z 20. novembra 1928 učinil okr. súd v Bratislavě vyjadrenie dňa 6. decembra 1928, v ktoroni uvádza, že priestupok v trestnom oznámení proti Františkovi S. uvedený nezakládá skutková podstatu priestupku podťa § 111 zák. o priest., ale priestupok podťa § 112 tohoto zák. Policajné riaditeťstvo v Bratislavě jako policajný trestný súd zase dovodzuje vo vyjádření z 28. januára 1929, že čin v trestnom oznámení uvedený je kvalifikovat’ ako priestupok podťa § 111 tr. zák. o priest.
Vo smysle § 4 odst. 1 zák. z 2. novembra 1918 č. 3 Sb. záporný kompetenčný konflikt předpokládá, že bola popřená příslušnost’ v jednej a tej istej věci ak riadnym súdom, tak aj správným úradom. Předpokládá teda cit. zákonné ustanovenie, že oba úřady záporné zodpovedaly otázku svojej příslušnosti. Tomu však tak niet v danom případe, jak jasné z vyjadrenia oboch úradov plynie, najma nie, pokiať sa jedná o okr. súd.
Okr. súd tým, že vrátil spisy správnému úřadu k potrestaniu obviněného pre priestupok § 112 tr. zák. o priest., súčasne tým přehlásil, že v činu, ktorý bol obviněnému za vinu kladený, neshťadal znakov skutkóvej podstaty trestného činu, ktorý by spadal do trestnej pravomoci riadnych súdov. V usnesení okresného súdu třeba spatřovat’ aj výrok meritórného obsahu, ktorým sa obviněný, pokial’ by bol stíhaný pre delikt podrobený pravomoci riadnych súdov, sprošťuje zpod obžaloby pre nedostatok známok, ichž súhrn činí skutková podstatu nějakého trestného činu, do pravomoci riadnych súdov spadajúceho. Otázka skutkóvej podstaty deliktu není však totožná s otázkou příslušnosti, jak plynie už z toho, že, keď by došlo k vyneseniu rozsudku, nebol by súd mohol sprostiť obžalovaného pre nepříslušnost’ súdu, lež pre to, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby, nemá zákonom předpokládaných známok trestného činu súdom stihateťného a není tedy skutkom trestným podl’a trest. zákona tvoriacim základ judikujúcej činnosti riadneho súdu (§§ 521 a 326 č. 1 uh. trest. poriadku) — tedy z dóvodov meritornych. Nešlo tedy v danom případe na straně súdu o poprenie příslušnosti, lež o rozhodnutie vo věci samej.
V postúpení spisov súdom úřadu správnému nelzá však shl’adávať nič iného než opatrenie, aby, keď trestný čin stihatelný riadnym súdom odpadol, úřad správný, shl’adá-li v ňom skutková podstatu činu, jehož stíhanie patří úradom správným, podrobil tento čin svojej vlastnej judikujúcej činnosti. Pri tom úřad správný može sice skutková podstatu činu toho samostatné posudzovať, nesmie sa však už vracať k otázke, ktorá bola súdom v jeho vlastnej kompetencii náležíte, aj pre úřad správný závazné riešená.
Vo výroku okr. súdu nemožno tedy shladávať negativné rozhodnutie o příslušnosti riadnych súdov. Potom ale niet tu ani kompetenčného konfliktu, ktorý by koníliktný senát mal rozhodovat’. Bola tedy vec v danom případe neprávom vznesená před konfliktným senátom, preto bolo návrh zamietnuť ako nepřípustný.