Č. 12362.

Živnostenské právo. — Řízení správní. — Řízení před nss: * O odnětí koncese k provozování zastavárenské živnosti, i když byla koncese udělena před účinností zák. č. 259/1924 Sb., rozhoduje za účinnosti tohoto zákona a zákona č. 125/1927 Sb. zemský úřad v I. stolici (Slovensko a Podkarpatská Rus).
(Nález ze 4. dubna 1936 č. 12085/36.)
Vec: Sála M. v Berehove do rozhodnutia zem. úradu v Užhorode zo dňa 12. septembra 1931 o odňatie koncesie k prevádzaniu zastavárenskej živnosti.
Výrok: Napadnuté rozhodnutie zrušuje sa pre vadnosť pokračovánia.
Dôvody: Výmerom zo dňa 2. apríla 1930 odňal okr. úrad v Berehove sť-ľke vo smysle § 73 odst. 2 zákona č. 259/1924 Sb. koncesiu, ktorá bola sť-ľke k provádzaniu živnosti zastavárenskej býv. magistrátem města Berehovo dňa 12. februára 1898 udelená.
Napadnutým rozhodnutím zamielol žal. úrad odvolanie sť-ľkino do tohoto výměru a připojil k svojmu rozhodnutiu právně poučenie, že toto rozhodnutie je vo smysle čl. 8 odst. 2 zákona č. 125/1927 Sb. konečné.
Majúc rozhodovať o sťažnosti, podanej do toho rozhodnutia, musel sa nss predovšetkým z povinnosti úradnej zabývať otázkou, zda žal. úrad (zem. úrad v Užhorode) právom označil napadnuté rozhodnutie jako konečné rozhodnutie vo smysle § 5 zákona o ss.
V tomto smere dospěl súd k tomuto závěru.
V danom případe ide o odňatie koncesie k prevádzaniu zastavárenskej živnosti na Podkarpatskej Rusi. Táto koncesia bola sť-ľke — jako je to nesporné — udelená v roku 1898.
Napadnuté rozhodnutie, ktorým žal. zem. úrad v Užhorode v druhej stolici potvrdil odňatie tejto koncesie, vyslovené na základe § 73 odst. 2 zákona č. 259/1924 Sb. v prvej stolici (v roku 1930) okr. úradom v Berehove, bolo vydané v roku 1931, tedy v době, kedy bol na Podkarpatskej Rusi už v účinnosti zákon č. 259/1924 Sb. (živnostenský zákon pre územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi) a tiež zákon č. 125/1927 Sb. (o organizácii politickej správy).
Formálnu otázku, zda napadnuté rozhodnutie bolo konečným rozhodnutím vo smysle § 5 zákona o ss a s tým súvislú formálnu otázku, zda a pokiaľ bol žal. zem. úrad kompetentným k vydaniu tohoto rozhodnutia, dlžno posudzovať podľa formálných, procesných predpisov platných v dobe vydania napadnutého rozhodnutia.
Vo smysle § 239 zákona č. 259/1924 Sb. náleží udělovat’ koncesiu k prevádzaniu zastavárenskej (záloženskej) živnosti (§ 22 pol. 13 tohože zákona) žup. úradom, resp. za účinnosti zákona č. 125/1927 Sb. zem. úradom (§ 5 tohoto zákona). V § 73 odst. 1 zákona č. 259/1924 Sb. sa stanoví: Jestliže pri niektorom živnostníkovi dodatočne sa zistí, že už od počiatku nemal a ešte dosiať nemá nejakej zákonitej náležitosti pre samostatné provodzovanie živnosti, može úrad, příslušný k prijatiu živnostenskej ohlášky alebo k udeleniu koncesie, ďalšie provodzovanie živnosti jemu zakázať a živnostenský list alebo koncesiu odňať. V odst. 2 tohoto §u sa stanoví, že pri živnostiach uvedených v § 22 pol. . . . 13. . . . môže byť koncesia odňatá tiež vtedy, jestliže živnosť do šesť mesiacov . . . po udelení koncesie nepočne sa provodzovať, alebo keď provodzovanie preruší sa pozdejšie po dobu právě tak dlhú.
Zo súvislosti ustanovení §§ 239 a 73 zákona č. 259/1924 Sb. ide bezpochybne na javo, že k odňatiu koncesie zastavárenskej (záloženskej) živnosti je v prvom stupni příslušný žup. úrad, resp. za účinnosti zákona č. 125/1927 Sb. zem. úrad.
Vtedy ale bol v danom případe — za účinnosti zákona č. 259/1924 Sb. a zákona č. 125/1927 Sb. — k odňatiu koncesie k prevodzovaniu zastavárenskej živnosti, ktoré odňatie bolo vyslovené podľa § 73 odst. 2 zákona č. 259/1924 Sb., kompetentný nie okr. úrad, ale zem. úrad, ktorý podľa vylíčeného zákonného stavu mohol v tejto věci vystupovať len jako úrad prvej stolice, a nie jako úrad odvolací — a to i keď koncesia tá bola udelená před účinnosťou zákona č. 259/1924 Sb.
Podľa čl. 8 odst. 1 zákona č. 125/1927 Sb. lzä sa z rozhodnutia zem. úradu vydaného v prvej stolici odvolať k příslušnému ministerstvu, pokiaľ opravný prostriedok nie je vylúčený. Že by proti rozhodnutiu zem. úradu, vydanému v prvej stolici vo veci, o kterú ide v danom prípade, bol opravný prostriedok vylúčený, súd neshľadal.
Za tohoto stavu věci bolo tedy do napadnutého rozhodnutia zem. úradu, ktoré — podľa svrchu vylíčeného právneho stavu — má povahu rozhodnutia úradu prvej stolice, přípustné odvoianie k príslušnému ministerstvu, a je tedy právně poučenie, ktoré žal. úrad k svojmu rozhodnutiu připojil, že totiž rozhodnutie to je konečné, nesprávné. Toto nesprávné právně poučenie zakladá však (viď Boh. A 9014/31) podstatnú vadu pokračovania, pre ktorú bolo napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 6 odst. 2 zákona o správnom súde, aniž sa súd mohol zabývať meritom sťažnosti.

Citace:

č. 12362. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 418-420.