Čís. 4668.

Hanobí-li páchateľ spôsobom v § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. uvedeným činiteľov výsostnej moci republiky (zákonodárnej, výkonnej, sudcovskej) len pre jednotlivé činy v ich úradnom pôsobení, nejde o prečin podl’a § 14 č. 5 cit. zák., lež o trestný čin, stihateľný podľa zákona o ochraně cti.
Taktiež schvaľovanie takého hanobenia nie je prečinom podľa §16 č. 1 zák. na ochr. rep., lež zakladá ten istý trestný čin, ako čin priameho páchateľa.
(Rozh. z 22. marca 1933, Zm 4 69/33.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti J. K. a spol., obžalovaným z, prečinu rušenia obecného mieru podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. republiky, na základe veřejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti veřejného obhájců a obžalovaných J. K., P. K. a L. M. vyniesol tento rozsudok: Zmätočným sťažnostiam sa vyhovuje, rozsudok vrchného súdu sa v celom rozsahu, rozsudok súdu 1. stolice však v odsudzujúcom výroku, týkajúcom sa obžalovaných J. K. a L. M. z dôvodu zmätočnosti podľa § 385 č. 1 a) tr. por. zrušuje a všetci obžalovaní oslobodzujú sa podľa § 326 č. 1 tr. por. od obžaloby z prečinu rušenia obecného mieru podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep., ktorý mali spáchat’ dňa 12. decembra 1931 v P. na zasadnutí obecného zastupiteľstva, a to prvý obžalovaný výrokom: »Robotníctvo dostalo miesto práce olovo jako vo Frývaldove; že sa takéto věci dejú, je vinná vláda, fuj, hanba vládě, dolu s vládou!«, druhí dvaja obžalovaní však výrokmi »hanba vládě, dolu s vládou!« Trestné náklady hradí podľa § 482 1. tr. por. štátna pokladňa.
Dôvody:
Zmätočné sťažnosti veřejného obhájcu a obžalovaných namietajú v podstatě shodne, že inkriminovanými výrokmi obžalovaných nebola hanobená republika ani iný z objektov chráněných v § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. (národ alebo národná menšina). Táto námietka, spadajúca pod dôvod zmätočnosti podľa § 385 č. 1 a) tr. por., je v súdenom případe základná. Najvyšší súd zotrváva sice v zásadě na svojom už ustálenom rozhodovaní (srov. rozh. č. 3678, 3784, 3876, 4299 Sb. r. n. s.), že sa pre pojem hanobenia republiky nevyžaduje, aby páchateľ použil slova »republika«; pod skutkovú podstatu prečinu podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. spadá — predpokládajúc ovšem, že sú splněné aj ďalšie podmienky tohoto ustanovenia — aj hanobenie ústavných činiteľov, keď bolo úmyslom páchateľovým hanobiť ich potupením samu republiku, totiž vyvolávať v poslucháčoch so zreteľom na ích poměr k republike taký duševný stav, v ktorom sa vážnosť k nej snižuje alebo vôbec nivočí. Hanobenie republiky môže sa tedy prejavovať připadne aj vo formě zahalenej útokom proti takým činiteľom výsostnej moci republiky (moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej, alebo sudcovskej), že je týmto spôsobom, zrejme soznateľným aj pre poslucháčov, zreteľne vyjádřený úmysel páchateľov hanobit’ v smysle výše vytýčenom samu republiku. Tomu nie je tak v každom prípade, kde je napadnutá vláda republiky, alebo iní významní nositelia výsostnej štátnej moci v ich úradnom pôsobení, hoci toto konajú v službách republiky; len tam, kde je zrejme naznačené, že má byť v očiach poslucháčov uvedená v nevážnosť republika jako příčina a základ toho, čo sa hanoblivým spôsobom vytýká jej činiteľom, možno uznať na hanobenie republiky v smysle § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. Nejde teda o hanobenie republiky menovite tam, kde sa — hoci aj spôsobom uvedeným v cit. § — robia činiteľom republiky hanoblivé výtky pre ich jednotlivé činy. Trestnému stihaniu takých výrokov slúžia a postačujú zákonné ustánovenia o ochraně cti; tieto platily už v době vydania zákona na ochranu republiky, takže zákonodarca pri tvoření zákona na ochr. rep. nepotreboval a preto ani zaiste nechcel vzťahovať trestnú ochranu obecného mieru podľa § 14 č. 5 cit. zák. aj proti útokom, ktoré by len proti činiteľom republiky dosavádnymi zákonmi chráněným boly podniknuté. Tam, kde dosavádna zákonná ochrana týchto činiteľov nepostačovala — útoky proti prezidentovi republiky —, boly pojaté do zákona zvláštne ustanovenia. Neobmedzenému pojímaniu hanobenia činiteľov republiky za hanobenie jej samej bráni menovite aj to, že stíhanie trestných činov proti cti týchto činiteľov je viazané na zmocnenie (§§ 8, 9 zák. čl. 41/1914); jeho udelenie patrí alebo priamo urazeným, alebo iným úradným činiteľom nežli sú veřejní žalobci, ktorí inak v prípade § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. sú povinní stihať tento trestný čin bez ďalšej podmienky. Pri trestných činoch podľa zákona na ochranu ctí je ďalej za určitých predpokladov přípustné dokazovanie pravdý tvrdených skutečností, čo sa ale v případe prečinu podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. v žiadnej formě nepripúšťa. Z toho všeho je vidné, že pri obžalobě podľa § 14 č. 5 cit. zák. pre výroky, smerujúce predovšetkým proti činiteľom republiky, je třeba bedlive skúmať, či podľa úmyslu páchateľovho mala byť hanobená sama republika, a nakoľko tento úmysel došiel pre poslucháčov takého vyjadrenia, že jeho prejav bol spôsobilý vzbudiť v nich city nevážnosti nielen proti činiteľom republiky, ale aj proti nej samej. V súdenom případe obžalovaný J. K. na zasadnutí obecného zastupiteľstva v P. preniesol inkriminovaný výrok: »Robotníctvo dostalo miesto práce olovo jako vo Frývaldove; že sa takéto věcí dejú, je vinná vláda, fuj, hanba vládě, dolu s vládou!« Podľa smyslu tohoto výroku útočil obžalovaný — spôsobom iste hanoblivým — výlučné len proti vládě, činiac len ju zodpovědnú za domnělé bezprávie, ktoré vraj bolo spáchané strieľaním proti dělnictvu žiadajúcemu prácu; vo výroku nie je ani naznačené, že by příčina a základ tejto tvrdenej násilnosti bol v samej republike a že by tá za to a pre toto tvrdené násilenstvo vlády mala byť znevážená. Obžalovaný volal hanoblivým spôsobom len po odstránení vlády, ktorá taký — podľa jeho vylíčenia zavrženia hodný — skutok spáchala. Republiky sa so zreteľom na vytýkaný čin vlády nedotknul a nemožno z výroku ani na jeho úmysel k hanobeniu republiky usudzovať. Je tedy čin jeho připadne pomluvou, či urážkou vlády; náležitosti tohoto trestného činu najvyšší súd skúmať nemôže, nemajúc k tomu zákonnej obžaloby, ktorá vyžaduje určitých náležitostí, tu nesplněných, Poneváč iné ustanovenie zákona, neviazané na túto podmienku, v úvahu neprichádza, môže sa o čine uvažovat’ len s hľadiska zažalovaného prečinu podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep., ktorého náležitosti však nie sú dané.
Obžalovaní P. K. a L. M. přizvukovali svojimi zistenými výrokmi »hanba vládě, dolu s vládou« právě len urážkám predošlého obžalovaného, smerujúcim proti vládě, ich výkriky nedotýkájú sa ani len náznakom republiky a neboly preto spôsobilé hanobiť republiku. Pre odsúdenie pre připadnu urážku vlády nie je ani u nich zákonnej obžaloby. Dotyčné zažalovaného prečinu podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. bol pre nedostatok jeho skutkovej podstaty vynesený podľa § 33 odst. 1 nov. k tr. por. oslobodzujúci rozsudok ohľadom všetkých obžalovaných (§ 326 č. 1 tr. por.). Najvyšší súd, uvažujúc o eventualitě kvalifikácie trestného činu obžalovaných P. K. a L. M. za prečin schvaľovania trestného činu J. K-ého podľa § 16 č. 1 zák. na ochr. rep. v smysle mienky generálnou prokuratúrou pri verejnom roku préjavenej, nemohol shľadať v ich výkrikoch ani tento trestný čin. Prečin podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. obžalovaný J. K. podľa právneho názoru najvyššieho súdu nespáchal; v tomto smere nejde tedy o schvaľovanie takého trestného činu druhými obžalovanými. Ich prizvukovanie k prípadnému trestnému činu J. K-ého podľa zákona o ochraně cti zakladalo by však ten istý trestný čin ako priamych páchateľov, o ktorom pre nedostatok zákonnej obžaloby, ako už vyššie bolo uvedené, súdiť nemožno.

Citace:

č. 4668. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 195-197.