Čís. 4875.

Nejednal bezprávne a nedopustil sa zločinu porušenia domáceho pokoja syn, ktorý, hoci sám v byte nebýval, násilím dopravil tam svojho opilého otca, ktorý ležal před domom a ktorého druhí rodinní príslušníci nechceli vpustiť do bytu.
(Rozh. zo dňa 9. decembra 1933, Zm IV 357/33.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti M. B., obžalovanému zo zločinu porušenia domáceho pokoja atď., na základe verejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti obžalovaného takto sa usniesol: Z úradnej moci podl'a odst. 1 § 35 por. nov. zrušujú sa rozsudky oboch nižších stolíc čo do zločinu podl'a § 330 tr. zák. a prečinu podl'a § 2 zák. čl. 41:1914, v dôsledku toho aj vo výrokoch o treste a výrokoch s tým súvislých a krajský súd v R. sa poukazuje, aby vo zrušenej časti znova jednal a rozhodol.
Z dôvodov:
Pri preskúmaní veci najvyšší súd z úradnej povinnosti zbadal toto: Súdy nižších stolíc uznaly obžalovaného vinným (okrem prečinu podl'a § 323 odst. 1 a 3 tr. z.) zločinom porušenia domáceho pokoja podl'a § 330 tr. zák. a prečinom urážky na cti podl'a § 2 zák. čl. 41:1914, ktoré spáchal tak, že dňa 24. októbra 1932 v P., keď jeho matka A. B. nechcela mu vydať kľúč od svojho zamknutého bytu, kopnul nohou do dverí, až ich vyrazil a vniknul do predsiene a keď matka zatvorila pred nim na zastrčku aj dvere izby, tieto dvere kopnutím tiež vyrazil a pri tej príležitosti svoju matku pobil rukama po hlave a aj po tele, na zem ju povalil a ju kopal a nadával jej do svíň a do kuriev, ale poranenie jej nespôsobil a že tak jednak násilím vnikol do bytu iného bezprávne a bez svolenia toho, kto tam býval, a jednak proti inému užil výrazu zneuctievajúceho, ponižujúceho a zahanbujúceho a vykonal čin takého rázu. Obžalovaný už pri četníckom stopovaní a potom aj v trestnom pokračovaní bránil sa dôsledne tým, že inkriminovaný čin spáchal preto, aby uložil do bytu svojho opilého otca M. B., ktorý v tu dobu ležal na chodbe domu, lebo jeho matka to odoprela učiniť. K tejto námietke obžalovaného uviedly nižšie sudy, že obžalovaný nebývá v dome rodičovskom a že nemá preto hockedy právo vojsť do tohoto domu a preto, keď vošiel násilím do tohoto domu, hoci mu matka vstup odoprela, jednal bezprávne. Tým sa však nižšie súdy navyporiadaly s obranou obžalovaného. Predovšetkým nezistily nižšie súdy, či byt, do ktorého obžalovaný vniknul, bol výlučné bytom A. B-ovej, či v tomto byte skutočne aj býval otec obžalovaného M. B., ďalej nezistily, či je pravda, že v kritickú dobu otec obžalovaného skutočne ležal opilý pred prahom svojho bytu, v kladnom prípade, prečo nebol druhými príslušníkmi svojej rodiny vpustený do bytu a ošetrený. V prípade, že by okolnosti obžalovaným tvrdené boly zistené ako pravdivé, nebolo by možné uznať vinu obžalovaného v zločine podl'a § 330 tr. zák., lebo jeho otec mal právo, aby bol vpustený do svojho bytu, a bol-li celkom opilý, bolo povinnosťou jeho rodinných príslušníkov, aby ho do bytu dopravili. Preto v tom prípade, že otec obžalovaného mal právo na vstup do onoho bytu, nejednal obžalovaný bezprávne, keď ho v tomto práve podporoval, prípadne, keď následkom bezpovedomého stavu svojho otca, zavineného opilosťou, jednal zaňho v jeho záujme, namiesto toho, aby ho v takom stave nechal pred bytom k verejnému posmechu cudzích l'udí. Dotyčne činu spáchaného urážkou A. B-ovej a kvalifikovaného nižšími súdmi ako prečin podl'a § 2 zák. čl. 41:1914 obžalovaný rozsudky nižších súdov výslovne nenapáda, avšak čin tento je v súvislosti s činom kvalifikovaným podl'a § 330 tr. zák. V prípade, že by bol obžalovaný uznaný vinným týmto zločinom, nebolo by možné jeho násilie spáchané proti A. B. kvalifikovať osobitne ako urážku, ak bolo spáchané súčasne pri násilnom vniknutí do jej bytu a za účelom vniknutia, lebo potom bolo súčiastkou násilia použitého k vniknutiu do bytu. Súdy nižších stolíc však nezistily, či obžalovaný, keď svoju matku pobil, na zem ju povalil a ju kopal, toto násilie (ktorým bola podl'a názoru súdov nižších stolíc proti A. B. tiež spáchaná urážka na cti), vykonal pri vniknutí do jej bytu a za tým účelom, aby tam vniknul. Pokial' tedy súdy nižších stolíc opominuly zistenie uvedených skutečností, nehl'adely na také okolnosti, na kterých závisí možnosť použitia príslušných ustanovení zákona. Najvyšší súd preto pokračoval podl'a prvého odstavca § 35 por. nov., zrušil rozsudky oboch súdov nižšieho stupňa čo do zločinu podl'a § 330 tr. zák. a prečinu podl'a § 2 zák. čl. 41/1914 a v dôsledku toho aj vo výrokoch o treste a výrokoch s tým súvislých a dotyčne zrušenej časti nariadil nové pokračovanie.

Citace:

Čís. 4875. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 586-588.