(Rozh. z 6. marca 1933, Zm III 11/33.)

Najvyšší súd v trestnej věci proti Š. H. a spol., obžalovaným zo zločinu sprenevery, na základe verejného pojednávania o zmätočnej sťažnosti obžalovaných podľa odst. I. § 35 tr. p. nov. z úradnej moci zrušil rozsudok vrchného súdu, nariadil nové pokračovanie a tým poveril vrchný súd v Bratislave. Zmätočné sťažnosti boly poukázané na toto rozhodnutie.
Z dôvodov:
Vrchný súd uznal obžalovaných za vinných ako spolupáchateľov podľa § 70 tr. zák. na miesto zločinu, hľadiac k § 20 tr. zák., z prečinu sprenevery podľa §§ 355, 356 a 359 tr. zák. Podľa súdnej praxi páchateľom tohoto trestného činu môže byť len exekút. Nakoľko pri spáchaní tohoto trestného činu spolupôsobili viacerí, medzi týmito čin tých, ktorí neboli exekúti, môže byť podľa okolností prípadu kvalifikovaný za návod alebo za pomocníctvo v zločine, resp. v prečine podľa § 359 tr. zák. § 359 tr. zák. háji záujem exekventa. Z toho plynie, že pri riešení otázky, či je čin zločinom alebo prečinom, treba mať zreteľ na to, jaká škoda bola spôsozená páchateľom veriteľovi. Hodnotu škody veriteľa vyjadrujú z jednej strany suma pohľadávky, po výšku ktorej sa vedie exekúcia, z druhej strany však hodnota zabavených a exekútom spreneverených vecí. Za základ třeba brať pri kvalifikácii medzi horeuvedenými dvoma sumami vždy sumu nižšiu. Nakoľko tedy jedna z horeuvedených dvoch hodnôt neprevyšuje dva tisíce Kč, je čin prečinom. V tomto prípade proti dvom obžalovaným bolo vedené viac exekúcií. Krajský súd vôbec nezistil sumu jednotlivých pohľadávok. Vrchný súd sa zaoberal sice pri kavilifikácii činu výškou pohľadávok veriteľov, zistil však v tomto ohľade len to, že spočítajú-li sa všetky pohľadávky, pre ktoré boly veci obžalovaných — prevyšujúce hodnotu 2000 Kč — zabavené, převyšuje čiastka pohľadávok 2000 Kč. Na základe tohoto zistenia kvalifikoval vrchný súd čin oboch obžalovaných na miesto zločinu, hľadiac k § 20 tr. zák., za prečin. Zistenie vrchného súdu je však nedostatočné. Nevysvitá zo zisteného skutkového stavu, či obťažujú všetky pohľadávky, — sumy ktorých vrchný súd pri kvalifikácii činu spočítal — oboch obžalovaných, alebo či obťažujú niektoré pohľadávky len jedného z obžalovaných. Následkem uvedeného nedostatku skutkových zistení neľze riešiť, či proti jednému z obžalovaných neboly vedené exekúcie len po výšku sumy nepřevyšujúcej 2.000 Kč, tedy či spôsobili oba obžalovaní škodu prevyšujúcu 2000 Kč. Možné je tedy, že čin jedného z obžalovaných bolo by třeba kvalifikovať len za prečin sprenevery podťa §§ 356 a 359 tr. zák., resp. nakoľko tento obžalovaný by bol spolupôsobil aj pri spáchaní činu toho obžalovaného, čin ktorého treba kvalifikovať za zločin, čin toho obžalovaného — pripadne obžalovanej — ktorý sám ako exekút dopustil sa len prečinu podľa §§ 356, 359 tr. zák., bolo by třeba kvalifikovať — v smysle § 95 tr. zák. — ako návod, připadne pomocníke účastenstvo podťa § 69 tr. zák. v zločine podľa §§ 356 a 359 tr. zák.. Poneváč vrchný súd nehľadel na také okolnosti, od ktorých závisí možnosť použitia zákona, bolo třeba pokřačovať podľa odst. I. § 35 a § 34 tr. p. nov.

Citace:

č. 4650. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 153-155.