Čís. 4800.

»Ľstivou úskočnosťou« v smysle § 384 tr. zák. nerozumie sa prosté luhanie, lež také nepravdivé tvrdenie, ktorého nepravdivosť neľze spoznať bez dôkladnejšieho rozmyslu alebo pátrania.
(Rozh. zo dňa 7. októbra 1933, Zm 3 230/33.)
Súdy nižších stolíc uznaly obžalovaného S. H. vinným prečinom úvěrového podvodu podľa § 384 tr. zák. Činu toho sa dopustil obžalovaný tým, že proti pravdě tvrdil hostinskému J. W., že je spoločníkom firmy A., pre ktorú má složiť 30 000 Kč a že sa mu na túto čiastku nedostává 10 000 Kč; sľuboval, že W. bude mať u firmy A. otvorený účet na akékoľvek množstvo liehovín, keď mu týchto 10 000 Kč požičia. J. W. uvěřil obžalovanému a požičal mu žiadanú sumu, obžalovaný však svoj sľub nesplnil; dodal J. W-ovi liehoviny len za 1 800 Kč a v hotovosti mu zaplatil 3 000 Kč.
Najvyšší súd zmätočnú sťažnosť obžalovaného, pokiaľ napádala skutkový stav, odmietol, ináč ju zamietol. Z dôvodov:
Sťažovatel’ namieta, že predstieranie, ako ho nižšie súdy zistily, neľze považovat’ za ľstivú úskočnosť (ravasz fondorlat), aká sa k skutkovej podstatě § 384 tr. zák. požaduje. Pod ľstivou úskočnosťou, čiže ľstivým predstieraním nerozumie sa podľa praxi jednoduché luhanie, lež všelijaké nepravdivé tvrdenie, ktorého nepravdivosť neľze bez dokladnejšieho rozmyslu alebo pátrania hněď poznať. Tvrdí-li sťažovateľ, že poškodený mal možnosť sa informovať o pravdivosti jeho predstierania a že ako hostinský nie je tak nevzdělaný, že by sa o ňom mohlo předpokládať, že sa o jeho tvrdení nebude informovať, nepodvracia tým ľstivosť svojho jednania, poneváč vlastne sám pripúšťa, že poškodený nemohol bez dôkladnejšieho rozmyslu a bez pátrania poznať nepravdivosť jeho tvrdení a že obžalovaný využil dôvery poškodeného, ktorú tento k obžalovanému mal ako k zaměstnancovi firmy, ktorej bol stálým a dobrým zákazníkom. Námietka, že poškodený sa po dlhú dobu nepokusil svoju požiadavku proti firmě A. uplatňovat’, nesvědčí tomu, ako sťažovateľ má za to, že poškodený nepovažoval tvrdené predstieranie za dôležité, lež naopak dôvere, ktorú poškodený choval v obchodnom živote k firmě a jej zaměstnancovi, s ktorými bol v stálom a v dobrom obchodnom styku. Taktiež neobstojí námietka, že údajné predstieranie neni takého rázu a významu, že by znamenalo ľstivú úskočnosť, poneváč poškodený mal, ako stály a dobrý zákazník, dostatočný úvěr u firmy A. Tu stačí poukázať na obšírné dôvody rozsudku vrchného súdu, z ktorých plynie, že poškodený predstieraniu obžalovaného přikládal skutočný význam. Nižšie súdy sa tedy nemýlily, keď v zistenom jednaní obžalovaného shľadaly ľstivé predstieranie čili ľstivú úskočnosť. Bezzákladné časti zmätočnej sťažnosti boly podľa § 56 odst. 1 por. nov. zamietnuté.

Citace:

č. 4800. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 433-434.