Čís. 4583.

Podnecovanie robotníctva hanobením republiky k tomu cieľu, aby násilím povalilo demokraticko-republikánsku formu štátu, je zvlášť zavržiteľným spôsobom vykonávania vplyvu na usporiadanie vecí verejných alebo sociálnych.
(Rozh. zo 4. januára 1933, Zm III 440/32.)
Obžalovaný E. K. rečnil na předvolebnej komunistickej schôdzi; hovoril, že aký hlad a bieda je v Československej republike, aké nepriaznivé pracovné podmienky robotníctva, kdežto v sovjetskom Rusku sú tieto pracovné podmienky pre robotníkov, ktorí požívajú veľkých výhod, o veia lepšie; preto je vraj treba nastúpiť revolučnú cestu, organizovať stávky a povaliť dosavádny hnijúci systěm. Súd prvej stolice uznal obžalovaněho vinným z prečinu rušenia obecného mieru podľa § 14 č. 5 zák. na ochr. rep. a zločinom výzvy k trestným činom podľa § 15 č. 3 cit. zák. a uložil mu trest podľa obecných predpisov. Odvolací súd k odvolaniu oboch strán zrušil rozsudok prvého súdu z dóvodu zmatočnosti podľa § 385 č. 1 b) tr. p., kvalifikoval celú reč obžalovaného len ako zločin podľa § 15 č. 3 zák. na ochr. rep. a znova vymeral trest; súčasne vyslovil, že trest má byť vykonaný podľa predpisov o výkone trestu štátneho väzenia, lebo obžalovaný sa vraj snažil svojou rečou pôsobiť na usporiadanie vecí veřejných.
Najvyšší súd vyhověl zmätočnej sťažnosti vrchněho prokurátora, založenej na dôvode zmatočnosti podľa čís. 3, 2 § 385 tr. p., zrušil rozsudky nižších súdov čo do výmery a druhu trestu a odsúdil obžalovaného podľa § 15 č. 3 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. do žalára na šesť mesiacov. V dôsledku novej výmery trestu kvalifikoval prečin hľadiac k § 20 tr. zák. ako zločin.
Dôvody:
Proti rozsudku vrchněho súdu podal vrchný prokurátor zmätočnú sťažnosť podľa čís. 3, 2 § 385 tr. p. preto, že obžalovanému bol vymeraný trest s použitím § 92 tr. zák. a že bolo vyslovené, že vymeraný trest má byť vykonaný podľa predpisov o výkone trestu štátneho väzenia v smysle zák. č. 123/1931 Sb. z. a n. Zmätočná sťažnosť ]e základná. Obžalovanému poľahčuje zachovalosť v době spáchania trestněho činu. Správne poukazuje verejný žalobca na to, že obžalovaný v závadnej reči prehlásil, že voľba a výsledok nie sú pre komunistov smerodajné, lež revolúcia, takže pre poľahčujúcu okolnosť predvolebného rozčulenia niet podkladu. Jediná poľahčujúca okolnosť hore uvedená neodôvodňuje však použitie § 92 tr. zák., ktorý žiada, aby tu bolo viac poľahčujícich okolností, ktoré by boly tak závažné, že by zákonom na čin stanovená najnižšia miera trestu bola nepomerne prisná. Preto vyhovel najvyšší súd zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu, postupoval podľa odst. 1. § 3 por. nov. a vymeral obžalovanému trest bez použitia § 92 tr. zák. a v druhu žalára. V dôsledku novej výmery trestu kvalifikuje sa prečin hľadiac k § 20 tr. zák. ako zločin. Najvyšší súd však neshľadal zákonné podmienky, aby vyslovil, že tento trest má sa vykonat’ podľa predpisov o výkone trestu štátneho väzenia, lebo podnecovanie shromáždeného robotníctva hanobením republiky k tomu cieľu, aby násilím povalilo demokraticko-republikánsku formu štátu, je zvlášť zavržiteľným spôsobom vykonávania vplyvu na usporiadanie vecí verejných alebo sociálnych.

Citace:

Čís. 4583.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1934, svazek/ročník 15, s. 22-23.