Č. 9566.

Rodinné právo (Slovensko): Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi patří k podstatným náležitostiam adopčnej smluvy, aby v nej bolo jasné a určité zabezpečené, že adoptovanému přináleží po adoptantovi stejné zákonné právo dědické, ako manželským dietkám po ich rodičoch.
(Nález zo dna 19. decembra 1931 č. 18581.)
Vec: Anna P. vo V. proti ministerstvu spravedlnosti o schválenie adopčnej smluvy.
Výrok: Sťažnosť sa zamieta pre bezdóvodnosť.
Dovody: Napadnutým rozhodnutím odoprelo žal. min. potvrdit adopčnú smluvu uzavřenu vo V. dna 21. marca 1923 medzi sť-l’kou, čo prirodzenou a zákonnou tútorkou jej nezletilých dětí Emilie a Juraja P. a medzi Jurajom B., ktorou smluvou Juraj B. adoptoval menované děti a udělil im »všetky práva, ktoré adoptovaným dietkam oproti adoptujúcim rodičom prináležia«. Výrok svoj odůvodnilo žal. min. takto: Výslechom svedkov bolo ovšem zištené, že osvojitel’ vážné zamýšlal osvojenie a že mal v úmysle osvojovacou smluvou zaistiť osvojeným právo dědické. Táto vola jeho však vo smluve nedošla k výrazu. Tam zaisťuje osvojitel’ osvojeným všetky práva, ktoré adoptovaným dietkam oproti adoptujúcim rodičom prináležia. Podľa práva dosiaľ na Slov. platného nemá však také prehlásenie za následok nabytia zákonných práv dědických osvojenca, ale je k tomu třeba buďto výslovného zaistenia dědického práva vo smluve, alebo zaistenie jeho hromadným výrazom »všetky práva, ktoré náležia deťom manželským oproti ich rodičom«. V podobných prípadoch preto min. sprav, odopiera podl’a trvalej praxe potvrdit adopčnú smluvu. Púhy ústný prejav, bárs svedkami dokázaný, nemůže vedľa iného písomného prejavu byť vzatý za podklad pre potvrdenie smluvy. I vtedy, jestli zvolený bol tento iný výraz omylom, nelzá zjednat’ nápravu, lebo osvojitel’ je mrtvý a nemožné je opatřit’ jeho nové prehlásenie.
O sťažnosti do tohoto rozhodnutia uvažoval nss takto:
Žal. min. odoprelo schválit svrchu zmienenú adopčnú smluvu — čo k právnej účinnosti takýchto adopčních smluv podta práva na Slov. v době vydania napadnutého rozhodnutia platného stanovený schvalujúci úřad — jedine len z toho důvodu, že v dotyčnej adopčnej smluve adoptant výslovné, alebo aspoň tým hromadným výrazom nezaistil osvojeným zákonné dědické právo, že »všetky práva im zaisťuje, ktoré náležia deťom manželským oproti ich rodičom«; vyslovivši, že ten výraz adoptanta v adopčnej smluve obsažený, že zaisťuje osvojeným všetky práva, ktoré adoptovaným dietkam oproti adoptujúcim rodičom prináležia, nemá za následok nabytia zákonných dědických práv osvojencami.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia vychádza tedy bezpochybne na javo, — ako to ináč žal. úřad vo svojom odvodnom spise už i výslovné uvádza, a ako i st-lka vo svojej sťažnosti chápe napadnuté rozhodnutie —, že žal. úřad zastáva to právně stanovisko, že na Slov. je podstatnou náležitosťou adopčnej smluvy výslovné osvedčenie sa adoptanta vo smluve v tom smere, že zaisťuje pre adoptovaných zákonné dědické právo, a že v případe nejestvovania takéhoto osvedčenia v samej listině obsahujúcej adopčnú smluvu, smluva taká ku schváleniu je nespósobilá.
Sťažnosť oproti tomuto právnemu stanovisku žal. úřadu namieta, že podťa práva na Slov. platného svrchu uvedená okolnosť žal. úradom ku schváleniu adopčnej smluvy požadovaná, neni podstatnou náležitosťou adopčnej smluvy, lebo vraj adopčná smluva sama o sebe už ako taká zaisťuje zákonné dědické právo pre osvojených voči adoptantovi.
Táto námietka sťažnosti je bezdóvodná, lebo podťa obyčajového práva na Slov. a v Podk. Rusi platného, vzťahujúceho sa na adoptaciu a založeného na praxi býv. uh. min. sprav., patří právě k podstatným náležitostiam adopčnej smluvy, aby bolo v nej jasné a určité zabezpečené, že adoptovanému přináleží k pozostalosti adoptanta stejné zákonné dědické právo ako manželským deťom po ich rodičoch, ktoréžto zákonné dědické právo prislúcha adoptovanému po adoptantovi len vtedy, jestli bolo v adopčnej smluve zabezpečené. (Srov.: Fodor: »Magyar Magánjog« Právo osobné 2, § 5 strana 359, Raffay: »A magyar rnagánjog kézikónyve« 1. svazok strana 266, Almási: Ungarisches Privatrecht z r. 1922, svazok 1. strana 228; bod V. nar. býv. uh. min. sprav. č. 3546 z r. 1884 [Rend. Tára č. 13 z r. 1884] a dóvodová zpráva k návrhu uh. občanského zákona z r. 1914, časť 1. strana 83).
Pokiaľ sť-ľka vo svojich vývodoch popiera existenciu svrchu zmienenej zásady obyčajového práva poukazom k tomu, že v »Nástinu súkromého práva platného na Slov. a v Podk. Rusi«, vydanom Fajnorom- Zátureckým neni na straně 415 vo »vzorci« adopčnej smluvy uvedené, že do smluvy adopčnej má byť pojaté ustanovenie o dedickom právě adoptovaného, prehliada sť-ľka, že jedine týmto poukazom na »vzorec« adopčnej smluvy obsažený vo zmienenom »Nástinu« nemóže byť vyvrátená správnosť názoru o existenci svrchu zmienenej zásady obyčajového práva; ostatně sluší podotknut’, že vo zmienenom »Nástine« uvádza sa na straně 414 v poznámko 9 výslovné, že je podstatné na území »našeho práva« zaistenie dědického práva pre osobu adoptovaná.
Bezdóvodná je tiež ďalšie námietka sťažnosti, že ináč to osvedčenie adoptanta obsažené v adopčnej smluve, o ktorú ide v danom případe, že totiž uděluje adoptovaným všetky tie práva, ktoré adoptovaným deťom oproti adoptujúcim rodičom prináležia, zahrnuje vraj v sebe i právo zákonného dedenia adoptovaných oproti adoptantovi, — lebo týmto výrazom zaistil adoptant pre adoptovaných len práva plynúcie všeobecne z adoptacie (ku pr. právo na vydržiavanie), nie ale právo na zákonné dedenie, t. j. také právo, ktoré náleží manželským deťom adoptanta k jeho pozostalosti.
Pokial’ však sť-ťka ďalej namieta, že neschválenie dotyčnej adopčnej smluvy odporuje i materialnej pravdě, lebo tým zdědí pozostalosť už teraz zomrelého adoptanta jeho dedenie nehodná manželka a nie děti sť-rkiné, nutné je k bezdóvodnosti tejto námietky poznamenat’ len toťko, že nss móže podľa §§ 2 a 7 zák. o ss prezkúmať napadnuté rozhodnutie len po tej stránke, zda sa shoduje so zákonom, nemože však zkúmať, zda je ono rozhodnutie účelné pre sť-l’ku, resp. pre jej nezletilé děti ňou zastupované.

Citace:

Č. 9566. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1931, svazek/ročník 13/2, s. 507-509.