Čís. 5833.

Pre právny úsudok o tom, či obžalovaný niekoho krive obvinil z trestného činu (§ 227 tr. zák.), nerozhoduje slovné znenie obvinenia, ale jeho vecný obsah.
Označil-li vinník, vediac o nepravdivosti svojho tvrdenia, okradenému určitú osobu za pachatel’a krádeže a potvrdil-li potom ako svedok na dotazy stopujúcej vrchnosti obsah svojho nepravdivého tvrdenia, dopustil sa křivého obvinenia podľa § 227 tr. zák. a nerozhoduje, že trestné oznámenie úřadu neučinil on, ale okradený.
(Rozh. zo dňa 27. februára 1937, Zm IV 795/36.)
Najvyšší súd v trestnej věci pre zločin křivého obvinenia zmätočnú sťažnosť obžalovaného čiastočne odmietol, čiastočne zamietol.
Z dôvodov:
Prevádzajúc věcný dôvod zmátočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., sťažovatel’ namieta, že nie je splnená skutková podstata zločinu podľa § 227 tr. zák., lebo: 1) niet náležitostí objektívneho obvinenia, 2) sťažovateľ nemal úmysel obviniť M. z trestného činu, 3) v době výsluchov sťažovateľových u policie nebolo proti M. vobec zavedené trestné pokračovanie podľa § 228 tr. zák. a návrh podľa § 229 tr. zák. tiež nebol učiněný.
Nedostatek objektívnych podmienok křivého obvinenia dovodzuje sťažovatel námietkami, že vo výpovědi, že videi M. niesf batoh s šatstvom, nie je ešte obsažené tvrdenie, že M. ony věci ukradol, ani že ony věci boly totožné s věcmi stratenými; okrem toho nemože vraj ísť o obvinenie z krádeže preto, lebo stažovateľ neoznačil policii miesto spáchaného činu, osobu poškodeného, ani predmet krádeže čo do druhu, formy, barvy a popisu predmetov.
Tieto námietky sú bezpodstatné. Ku skutkovej podstatě křivého obvinenia podľa § 227 tr. zák. sa vyžaduje, aby pachateľ niekoho před úradora vědomě krive obvinil z trestného činu, alebo aby proti němu vymyslel alebo zadovážil vědomě křivé dovody podozrenia, alebo dokazy. Pre právny úsudok o tom, či obžalovaný krive obvinil M. z trestného činu, t. j. v súdenom případe z krádeže šatstva ku škodě N., nerozhoduje slovné znenie obvinenia, ale jeho věcný obsah. Tu třeba uvážit, že podta súhlasných skutkových zistení nižších súdov obžalovaný pri vyšetřovaní krádeže, oznámenej policii poškodeným N., v době, kedy nebolo žiadnych stop po pravom jej pachatel’ovi, uviedol svojou svědeckou výpoveďou táto krádež, dotyčné ktorej bolo policii už známe miesto činu, osoba poškodeného a popis ukradnutých predmetov, vo spojenie s určitou osobou ako pachateľom, t. j. s osobou M.; pri tom udával také konkrétné okolnosti — že videi M. právě v kritidrej době, kedy sa krádež stala, ako vychádzal z budovy, v ktorej sa krádež stala, a niesol pod pazuchou balík s kusmi šatstva, podobnými tým, ktoré boly odcudzené — tedy okolnosti, ktoré len utvrdzovaly podozrenie vyvolané proti M. výpoveďou obžalovaného.
Zdôrazňovanie okolnosti, že sťažovatel’ vypovedal o M. nie z vlastněj iniciativy, ale len byvši dotazovaný, je pre vinu v tomto případe bez významu, lebo bolo zistené, že sťažovatel’ sám označil M. poškodenému N. za pachatera krádeže a N. len na základe tohoto jeho údaj a učinil policii oznámenie proti M., a že potom obžalovaný, vypočúvaný policiou ako svedok, toto vědomě nepravdivé tvrdenie opakoval; je preto hťadiac na tieto zistenia, nerozhodné, že sťažovateľ len odpovedal na dotazy stopujúcej vrchnosti, ku ktorým došlo na základe oznámenia, učiněného inou osobou — N.

Citace:

č. 5833. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 119-120.