Čís. 5861.

Nejde o zločin násilia proti úřadu v smysle § 2, odst. 2 zák. čl. XL: 1914, ale len o prestupok urážky úradiu podľa § 46 tr. zák. prest., vyvliekol-li vinník násilím zo súdnej siene osobu vypočúvanú sudcom a prehlasiac, že nedovolí, aby bola vypočúvaná, odviedol ju prez zákaz sudcu z budovy.
(Rozh. zo dňa 23. marca 1937, Zm IV 88/37.)
Najvyšší súd preskúmal trestnú vec proti A., obžalovanému zo zločinu násilia proti úřadu, a následkom zmätočnej sťažnosti obžalovaného z úradnej povinnosti na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 b) tr. p. zrušil rozsudky oboch súdov nižších stolic vo výroku o kvalifikácii trestného činu obžalovaného a kvalifikoval jeho čin ako prestupok urážky úřadu podľa § 46 tr. zák. prest.
Z dôvodov:
Pri preskúmaní napadnutého rozsudku spoznal najvyšší súd, že rozsudky oboch nižších súdov trpia vo výroku o právnej kvalifikácii činu obžalovaného zmätkom, ktorého je třeba dbať z úradnej povinnosti.
Súd prvej stolice vo svojom rozsudku uznal pravdivým skutok, že sa obžalovaný dňa 14. októbra 1935 v X. vrhol do pojednávacej siene okresného sudcu Dr. N., keď tento v nej, prevádzajúc stopovanie v trestnej věci, vyslúchal P., že ju obžalovaný ulapil za ruku a proti zákazu sudcu ju násilím vytiahol z pojednávacej siene, že ani na opätovnú výzvu, aby ju pustil a nemaril úradný výkon, sudcu neposlúchol a s výrokom, že nedovolí vyslúchať P., s touto odišiel. Odvolací súd zistenie to tiež prevzal.
Oba nižšie sudy vyslovily, že týmto konáním obžalovaný mimo prípadu shluknutia násilím prekážal úřadu vo výkone povolania, ktorý bol po právě, a preto viděly v ňom skutkovú podstatu zločinu násilia proti úřadu podľa § 2, odst. 2 zák. čl. XL:1914. Pri tom bližšie neodovodnily, v čom spočívá násilie obžalovaného voči úřadu.
Podľa stálej praxi najvyššieho súdu (na pr. Zm IV 249/36, Zm IV 487/34, Zm IV 442/35) k naplneniu pojmu násilia v smysle § 2, odst. 2, § 4, odst. 2 cit. zák. čl., sa vyžaduje, aby pachatel’ upotřebil fyzickej sily buď priamo proti členovi (orgánu) úřadu, alebo aspoň prostredečne proti veciam, ktoré sú v spojitosti s ich osobou, takže podľa úmyslu pachatela by násilie působilo aspoň prostredečne na túto osobu.
Činnosť obžalovaného sice bola násilná a tiež překážkou prevedenia úradného výkonu a mohla by byť překonaná len fyzickou silou člena úřadu, alebo jeho orgánov. Poneváč však obžalovaný sám aktivně svoju fyzickú silu proti členovi úřadu ani priamo, ani prostredečne neprejavil, nezakládá jeho čin pojem násilenstva v smysle cit. předpisu.
Keď však nie je v konaní obžalovaného daný znak násilia v smysle § 2, odst. 2 zák. čl. XL:1914, nevyčerpáva konanie to skutkovú podstatu zločinu násilia proti vrchnosti podľa tohoto paragrafu.
Výrok obžalovaného, že nedovolí svedkyňu vyslúchať, bol však pre pokračujúceho sudcu urážlivý a ním sa obžalovaný dotkol sudcu pri úradnom jeho konaní. Je preto čin obžalovaného prestupkom podľa § 46 prest. zák.

Citace:

č. 5861. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 159-160.