Čís. 5956.

Nejde — pre nedostatok vedomia pachateľovho o bezprávnosti činu — o zločin podľa § 330 tr. zák., vnikol-li manžel, ktorý nebol so svojou manželkou rozlúčený, násilím do bytu svojej svokry a manželky, aby si ztadiaľ odviedol svoje nedospelé deti a odniesol svoje veci bez jeho vedomia odstránené zo spoločného bytu.
(Rozh. zo dňa 4. septembra 1937, Zm III 401/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre zločiny násilného porušenia domáceho pokoja zmätočnú sťažnosť náhradných súkr. žalobkýň M. a N. zčasti odmietol, zčasti zamietol. Z dôvodov:
Po zákone z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1a) tr. p. uplatnená zmätočná sťažnosť, poukazujúc na predpisy práva manželského a rodinného o spolužití manželov, ich majetkoprávnom postavení a o právnom význame výbavy a vena a ďalej na predpisy zákona o výchove detí, dovodzuje, že obžalovaný konal bezprávne.
Zmätočná sťažnosť v tejto čiastke nie je základná.
Ku skutkovej podstate zločinu podľa § 330 tr. z. sa vyžaduje, aby vniknutie do bytu sa stalo vedome bezprávne; nakoľko podstata úmyslu sa prejavuje vlastne vo vedomí bezprávnosti, nie je za čin trestnoprávne zodpovedný ten, kto zo závažného dôvodu, — bárs mylne — mohol predpokladať, že mu prislúcha právo vniknúť do bytu.
Podľa zistenia nižších súdov manželka obžalovaného, manželstvo ktorej s obžalovaným nebolo rozlúčené, v neprítomnosti a bez vedomia obžalovaného opustila spoločný byt, ktorý obývala v spoločnej domácnosti s obžalovaným a s dvoma nedospelými deťmi, a odišla do bytu svojej matky vdovy M., kde odviedla deti a kde dala tiež odniesť nábytok a iné hnuteľnosti z bytu obžalovaného.
Obžalovaný do bytu, kde bola jeho manželka, a kam boly deti a hnuteľnosti z jeho bytu bez jeho vedomia a v jeho neprítomnosti odnesené, vnikol násilím za asistencie mestských policajných strážnikov.
Nakoľko manželstvo obžalovaného nebolo rozlúčené a obžalovaný s manželkou a so svojimi deťmi žil v spoločnej domácnosti a zrušenie tejto spoločnej domácnosti a vysťahovanie zo spoločného bytu sa stalo jednostranne so strany jeho manželky v jeho neprítomnosti a bez jeho vedomia, mohol sa obžalovaný domnievať, že nemusí súhlasiť s týmto svojmocným činom svojej manželky a že má právo zpäť priniesť do svojho bytu veci, na ktoré si činí nároky, a priviesť ta svoje nedospelé deti, ktoré chcel mať u seba a ktoré mu súdom neboly odňaté.
Za tohoto stavu veci mohol sa obžalovaný — bárs mylne — domnievať, že má právo vniknúť aj do bytu svojej svokry a manželky, aby si odviedol svoje nedospelé deti a odniesol svoje veci. Že obžalovaný konal v tom domnení, že má k činu právo, plynie aj z toho, že previedol svoj čin za asistencie mestských policajných strážníkov. Neľze preto uznať, že si bol obžalovaný vedomý bezprávnosti svojho činu a že tedy konal zo zlého úmyslu.

Citace:

Čís. 5956. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 330-331.