Čís. 5866.Forma návrhu podľa § 23, odst. 3 zákona o ochraně cti (čís. 108/1933 Sb. z. a n.) nie je predpísaná; za takýto návrh možno považovat’ i žiadosť učiněnu v pokračovaní u súdu prvej stolice, aby bol obžalovaný potrestaný. K tomu, aby mohol byť obžalovaný odsúdený na základe tohoto návrhu, je třeba, aby povodné trestné oznámenie pre čin verejnožalobný bolo podané u sudu alebo u štátneho zastupiteľstva v lehote § 17, odst. 1. zákona o ochraně cti. (Rozh. zo dňa 2. apríla Zm IV 150/37.)Najvyšší súd v trestnej věci proti obžalovanému z prečinu krivého obvinenia podľa § 227 tr. z., zmätočnú sťažnosť obžalovaného a jej prevedenie odmietol; z povinnosti úradnej z dovodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 c) tr. p. zrušil rozsudky nižších súdov, kterými bol obžalovaný uznaný vinným prestupkom pomluvy podľa § 2 zák. zo dňa 28. júna 1933, čís. 108 Sb. z. a n. a na základe § 326, čís. 4 tr. p. oslobodil ho od obžaloby pre prečin křivého obvinenia podľa § 227 tr. z. Z dôvodov: Pri preskúmaní věci z úradnej povinnosti zbadal najvyšší súd toto: Oba nižšie súdy na základe veřejnej obžaloby vznesenej št. zastupiteľstvom pre prečin křivého obvinenia podľa § 227 tr. z. uznaly obžalovaného vinným len z přestupku podľa § 2 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., lebo zistily, že inkriminované obvinenie sa nestalo zúmyselne krive, a nevidely dokázaným, že by bol obžalovaný poslal M-a do obce H. pre zaopatrenie falešných dókazov proti poškodenému o jeho údajné neoprávnenom přestupe štátnej hranice do Rumunska. Z obsahu trestných spisov je však zjavné, že trestný čin, nižšími súdmi zistený, bol obžalovaným spáchaný dňa 14. apríla 1934 a že poškodený pre tento trestný čin podal dňa 2. mája 1934 u četníckej stanice trestné oznámenie, resp. návrh na potrestanie obžalovaného pre krivé obvinenie. Niet teda pochybnosti, že 2. mája 1934 poškodený už mal vedomosť jak o čine, tak aj o osobě vinníkovej. Toto trestné oznámenie aj s návrhom poškodeného došlo však k okr. súdu až 31. júla 1934 a od tohoto súdu k št. zastupiteľstvu 12. októbra 1934. Došlo teda ono trestné oznámenie pre čin, ktorý sa stíhá veřejnou obžalobou podľa iného zákona, než žák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., k súdu, resp. k štát. zastupiteľstvu po uplynutí dvojmesačnej lehoty, stanovenej v 2., resp. v 1. odst. § 17 cit. zák. Takto, ale, keďže v 2. odst. § 17 cit. zák. stanovená náhradná pätnásťdňová, resp. dvojmesačná lehota tu neprichádza v úvahu, lebo v súdenom případe veřejný žalobca neodoprel stíhanie oznámeného činu a trestné pokračovanie sa neskončilo ani zastavením, ani oslobodzujúcim rozsudkom, prichádza v úvahu ustanovenie odst. 3 § 23 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n., podľa ktorého stačí, keď ten, komu vzniklo z činu stíhaného veřejným žalobcom podľa iného než tohoto zákona oprávnenie k súkromnej žalobě, učiní na mieste žiadosti podľa odst. 2 cit. paragrafu u súdu, u ktorého sa vedie trestné pokračovanie v prvej stolici, písomný, alebo ústný návrh na stíhanie obviněného pre případ, že nebude potrestaný na návrh veřejného žalobců. Za takýto návrh možno pokladať, hľadiac na to, že forma jeho nie je predpísaná, žiadosť poškodeného učinenú v pokračovaní u súdu prvej stolice, aby obžalovaný bol potrestaný. K tomu však, aby obžalovaný mohol byť na základe tohoto návrhu odsúdený, je třeba, aby povodně trestné oznámenie, podané pre onen čin verejnožalobný, bolo podané v lehote stanovenej v § 17, odst. 1 cit. zák. u súdu alebo u štátneho zastupiteľstva, čo však v súdenom prínade ako hoře bolo uvedené, sa nestalo a je preto stíhanie nižšími súdmi zisteného trestného činu súkromnou žalobou vylúčené. V dôsledku toho rozsudky nižších súdov trpia zmätkom podľa § 385, čís. 1 c) tr. p., ktorý, poneváč je na ujmu obžalovaného, třeba brať v úvahu v smysle posl. odst. cit. paragrafu z povinnosti úradnej. Najvyšší súd preto pokračoval podľa § 33, odst. 1 por. nov., zrušil rozsudky nižších súdov a obžalovaného na základe § 326, čís. 4 tr. p. od obžaloby oslobodil.