Čís. 5950.

Ustanovenia § 4 zákona čís. 124/1924 Sb. z. a n. v znení vyhlášky čís. 145/1933 Sb. z. a n. sú k § 1 tohoto zákona podporné, takže § 4 cit. zákona sa užije len vtedy, ak sa nedokáže, že zodpovedný redaktor je pôvodcom zprávy, resp. že zpráva bola uverejnená s jeho vedomím.
(Rozh. zo dňa 7. júla 1937, Zm III 253/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre prečin pomluvy tlačou z úradnej povinnosti zrušil podľa § 35, odst. 1 por. nov. rozsudky oboch súdov nižších stolíc a poukázal krajský súd, aby znova vo veci jednal a rozhodol; zmätočnú sťažnosť súkromného žalobcu odkázal na toto rozhodnutie.
Dôvody:
Pri preskúmaní veci presvedčil sa najvyšší súd, že oba súdy nižších stolíc nezistily okolnosti, od zistenia ktorých závisí možnosť použitia príslušných ustanovení trestných. Obžalovaný bol sprostený obžaloby podľa § 326, č. 3 tr. p., poneváč nižšie súdy maly za to, že sa mu podaril dôkaz pravdy. Pri tomto dôkaze pravdy sa nevyžaduje náležitosť § 6, odst. 3 zák. č. 108/1933 Sb. z. a n., totiž aby uvádzanie alebo sdeľovanie skutočností, o ktoré ide, bolo vo verejnom záujme, lebo tuto náležitosť predpisuje § 6, odst. 3 cit. zák. len pre prípady § 6, odst. 2, pism. b), to je pre dôkaz omluviteľného omylu, bol-li čin spáchaný spôsobom v § 6, odst. 3 uvedeným.
Podstatu inkriminovaného článku správne spoznávajú oba nižšie súdy v tom obvinení súkromného žalobcu, že je remeselným udavačom mladých slovenských kandidátov advokácie, ktorých oznamuje advokátskej komore, že nevykonávajú advokátsku prax, ačkoľvek sú zapísaní do soznamu kandidátov advokácie, avšak nevšíma si ani Maďarov ani Nemcov.
Nižšie súdy zistily, že súkromný žalobca len v jedinom prípade oznámil advokátskej komore advokátskeho osnovníka Dra N. z hora opísaného disciplinárného previnenia. Z toho plynie, že obžalovaný oznámenie, ktoré súkromný žalobca učinil na Dra N., zovšeobecnil, lebo hovorí o udávaní slovenských kandidátov advokácie a priamo ho viní, že toto udávanie robí ako remeslo, a že v inkriminovanom článku tohoto oznámenia použil k obviňovaniu súkromného žalobcu z nevlastenectva, ako by oznamoval len Slovákov. Také skutočnosti však obžalovaný nad všetku pochybnosť nedokázal a neľze tedy dôvodne mať za to, že sa obžalovanému podaril dôkaz pravdy. Avšak z jediného zisteného prípadu nesmel obžalovaný obviniť súkromného žalobcu z opätovného a remeselného udávania, lebo uvedeným jediným prípadom nedokázal okolnosti, pre ktoré obvinenie článku o remeselnom udavačstve a o prenasledovaní slovenských kandidátov advokácie mohlo byť považované dôvodne za pravdivé, i keď sa má za to, že odhalenie remeselného udavača je objektívne vo verejnom záujme.
Nižšie súdy uznaly, že čo do trestnej zodpovednosti nie je vyvrátená obhajoba obžalovaného, že inkriminovaný článok nepísal a pred uverejnením nečítal, a že by tedy mohla prísť v úvahu len trestná zodpovednosť obžalovaného, pre prestupok zanedbania povinnej pečlivosti v smysle § 4 zák. č. 124/1924 v znení vyhlášky min. sprav. č. 145/1933 Sb. z. a n.
Ustanovenia § 4 cit. zák. sú však k § 1 tohoto zákona podporné a § 4 sa užije len vtedy, ak sa nedokáže, že zodpovedný redaktor je pôvodcom zprávy, resp., že zpráva bola s jeho vedomím uverejnená. Nižšie súdy zistily, že obžalovaný inkriminovaný článok nepísal a nečítal, avšak tým neni už zistené, že uverejnenie sa nestalo s jeho vedomím. Obžalovaný bol podľa zistenia nižších súdov v dobe uverejnenia zodpovedným redaktorom a mal teda povinnosť sa starať o to, čo bude uverejnené v periodickom tlačive, ktorého bol zodpovedným redaktorom. Bolo v jeho záujme, aby behom trestného pokračovania predniesol okolnosti, z ktorých by plynulo, že uverejnenie inkriminovaného článku sa nestalo ani s jeho vedomím. Nebolo dosiaľ zistené, ako sa stalo, že inkriminovaný článok bol v periodickom tlačive uverejnený, a že ho obžalovaný nečítal, alebo že jeho uverejnenie sa stalo bez vedomia obžalovaného. Poneváč tieto okolnosti, rozhodné čo do trestnej zodpovednosti, zistené neboly a najvyšší súd ich v dôsledku zásady § 33, odst. 3 por. nov. sám zistiť nemôže, pokračoval najvyšší súd z úradnej povinnosti podľa § 35, odst. 1 por. nov. tak, ako vo výroku je uvedené.

Citace:

Čís. 5950. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 320-322.