Čís. 5856.

Poruší-li veřejný úradník svoju úradnú povinnost’ preto, aby sebe opatřil bezprávný majetkový prospěch, vediac, že tento prospěch je nevyhnutné spojený so škodou alebo inou ujmou druhej osoby, má v takomto případe aj zvláštny, v § 471 tr. zák. předpokládaný úmysel sposobiť tuto škodu alebo ujmu.
Keďže škoda je náležitosťou skutkovej podstaty prečinu podl’a § 471 tr. zák., jej zistenie má sa stať nehľadiac na to, či ju strana uplatňovala.
Prečin podl’a § 471 tr. zák. spáchaný veřejným úradníkom požadováním a přijímáním vyšších komisionálných útrat, než na aké mal nárok.
Nejde o nepatrný prospěch (§ 3, odst. 2 zák. čís. 178/1924 Sb. z. a n.), prijal-li vinník čiasťky od 150 Kč vyše, trebárs boly sobrané tak, že jednotlivci na ne platili len po 10 až 45 Kč.
(Rozh. zo dňa 20. marca 1037, Zm III 633/36.)
Veřejný úradnik A., prevádzajúc úradné komisie, dal si vyplatit’ v šestich pripadoch od stráň na útratách komisii čiastky váčšie, než aké mu podľa platných predpisov prislúchaly; takpodobne učinil i jemu přidelený kancelářsky úradnik B., účinkujúci ako zapisovatel’, v troch pripadoch. Okrem toho žiadal a přijal B. v šestich pripadoch od stráň rožne peňažité čiastky za úradné úkony. Súdy nižších stolic uznaly za to oboch vinnými, a to obžalovaného A. šesťnásobným prečinom zneužitia úradnej moci podľa § 471 tr. zák., obžalovaného B. trojnásobným prečinom podťa tohože ustánovenia a šesťnásobným prečinom úplatkárstva podľa § 3, odst. 1 zákona čís. 178/1924 Sb. z. a n.
Najvyšší súd vyhovujúc čiastočne zmätočnej sťažnosti obžabvaného A., z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. zrušil rozsudky súdov nižších stolic, pokial’ tento obžalovaný bol uznaný za vinného z prečinu zneužitia úradnej moci podľa § 471 tr. z. v bodoch uvedených pod čís. A, 1, 2 a 6 rozsudku prvého súdu, a podľa § 326, čís. 1 tr. p., oslobodil tohoto obžalovaného od obžaloby, podanej v týchto bodoch proti němu štátnym zastupiterstvom; ináč zmátočnú sťažnosť obžalovaného A. okrem časti vzťahujúcej sa na výrok o třeste čiastočne odmietol, čiastočne zamietol; zmätočnú sťažnosť obžalovaného B. zamietol.
Z dôvodov:
Pokial’ dôvod zmátočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. bol obžalovaným A. po zákone uplatňovaný, třeba najprv vo všeobecnosti podotknúť toto:
Náležitosťou prečinu podľa § 471 tr. z. je sice aj to, aby obžalovaný porušil svoju úradnú povinnost tým cieľom, aby niekomu proti právu sposobil prospěch, alebo škodu, alebo inú ujmu. Avšak neľze přisvědčit zmätočnej sťažnosti, že takýto úmysel je vylúčený v tom případe, keď obžalovaný porušil svoju úradnú povinnost’ preto, aby si zaopatřil bezprávný majetkový prospěch. Keď veřejný úradník poruší svoju úradnú povinnost’, aby si opatřil bezprávný majetkový prospěch, vediac, že tento prospěch je nevyhnutné spojený so škodou, alebo inou ujmou inej osoby, takže cudzia škoda je nevyhnutným následkem bezprávného prospěchu obžalovaného, třeba uznat, že v takomto případe obžalovaný mal aj zvláštny, v § 471 tr. z. prepokládaný úmysel spósobiť túto škodu, alebo ujmu.
Bezpodstatná je tiež námietka, že s hľadiska § 471 tr. z. možno zistiť škodu len vtedy, keď sa strana poškodenou cíti a to aj prejaví. Poneváč škoda je náležitosťou skutkovej povahy prečinu podľa citovaného paragrafu, zistenie škody má sa stať nehľadiac na to, či ju strana uplatňovala v predošlom, alebo v trestnom pokračovaní.
Preskúmajúc rozsudky oboch nižších súdov s hľadiska § 385, čís. 1 a) tr. p. v jednotlivých bodoch odsudzujúcej časti, týkajúcej sa obžalovaného A., dospel však najvyšší súd v troch případech zneužitia úradnej moci, pre ktoré bol tento obžalovaný odsúdený, a to v případech uvedených pod A 1, 2 a 6 výroku rozsudku prvého súdu, k odlišnému posúdeniu, než ako sa to stalo v rozsudkoch nižších súdov.
V případe A 1 (komisia v D.) obžalovaný A. hájil sa tým, že rátal trovy tak, ako keď by išiel vozom, a to hťadiac na vzdialenost miesta komisie od sídla úřadu prez 38 km, tedy ta a zpät dohromady viac ako 76 km, a že preto mal právo rátat’ diety za 2 dni. Pri tomto rátaní išlo by len o rozdiel asi 9 Kč, keď by však obžalovaný podľa svojho hľadiska prirátal ešte aj noclažné, nebol by rozdiel žiadny.
Táto obhajoba je pre posúdenie viny obžalovaného po subjektívnej stránke závažná, lebo keď ide o iné hľadisko pri účtovaní trov komisie, neľze uznať, že by si bol obžalovaný pri svojom sposobe rátania povědomý, že si nesprávným účtováním opatruje bezprávný prospěch a sposobuje stránke škodu. V tomto případe neľze uznať, že obžalovaný A. úmyselne porušil svoju úradnú povinnost, a to tým cieľom, aby straně sposobil škodu. v prípadoch A 2) a 6) výroku rozsudku prvého súdu ide o rozdiel 26 Kč, resp. 23 Kč medzi trovami, ktoré obžalovaný skutočne žiadal a přijal, a trovami, ktoré podfa predpisov bol oprávněný si rátať. Táto okolnost’ v súvislosti s tým, že v uvedených prípadoch obžalovaný určil trovy v zaokrúhlených sumách, nasvědčuje tomu, že nešlo tu o vědomé a zúmyselné zvýšenie trov, najprv azda presne vyrátaných podľa platných predpisov, ale o paušálně, přibližné ich určenie. Pri takomto stave věci však, hradiac na nepatrný prospěch, akého v týchto prípadoch obžalovaný skutočne dosiahol, neľze uznať, že by obžalovaný, ktorý podľa zistenia odvolacieho súdu bol finančně dobré situovaný, bol sa vědomě rozhodol porušit svoju úradnú povinnost sposobom, zakladajúcim prečin podľa § 471 tr. z., preto, aby si zaopatřil v jednom případe 23 Kč a v druhom prípade 26 Kč. Naopak třeba uzatvárat na to, že sa v týchto prípadoch nesprávné určenie výšky trov stalo pre povrchnost’ a nedbalosť obžalovaného.
Naproti tomu nižšie súdy správné posúdily vinu obžalovaného v ostatných štyroch prípadoch, v ktorých rozdiel medzi trovami, ktoré obžalovaný žiadal, a trovami, ktoré mu podľa platných predpisov prislúchaly, je nápadne vetký a v ktorých ani inak niet základu pre vylúčenie zlého úmyslu obžalovaného.
Najmä bezpodstatná je námietka zmátočnej stažnosti, že pri určení komisionálnych trov vyššou sumou, než aká je přípustná podta platných predpisov, ide len o nesprávný názor pokračujúceho veřejného úradníka, nakol’ko proti určeniu trov je přípustný rekurz. Nejde v uvedených štyroch prípadoch o nesprávný názor, ale o vědomé a hrubé prekročenie pevných sadzieb v neprospěch poškodených. Tvrdenie, že v podobných iných prípadoch bolo zavedené len disciplinárně pokračovanie, nemoiže mať vlivu na rozhodnutie v tomto případe.
Na subjektivné vedomie bezprávnosti a zlý úmysel obžalovaného v týchto čtyroch prípadoch poukazujú okolnosti, uvedené v rozsudku odvolacieho súdu, ktorý dovodil tento úmysel obžalovaného nielen z prekročenia predpisov o účtovaní trov, ale aj predpisov iných, vydaných za účelom kontroly, ako sú předpisy o povinnosti predkladania výkazov nadriadenému úřadu a zákaz přijímat’ hotovosti, vydávanie potvrdeniek a i. Námietka, že podobné činy boly stíhané len administrativně, je právě tak bez významu ako obrana obžalovaného, že dávno predtým nebolo zvyku vydávat’ stranám potvrdenky na zaplatené komisionálne trovy.
Preto najvyšší súd, pokiaľ sa týká bodov A 1, 2 a 6 výroku rozsudku prvého súdu, vyhověl zmátočnej sťažnosti obž. A. z dovodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., zrušil na základe 1. odst. § 33 por. nov. čiastočne rozsudky oboch nižších súdov vo výroku o vine a vyniesol dotyčné týchto troch prípadov sprosťujúci rozsudok podľa § 326, čís. 1 tr. p.
Dôvod zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 b) tr. p. uplatňuje zmätočná sťažnosť obžalovaného B. námietkou, že nie je daná kvalifikácia podľa § 3, odst. 1 zák. čís. 178/1924 Sb. z. a n., ale len kvalifikácia podľa § 3, odst. 2 cit. zák., lebo vraj išlo o nepatrný prospěch. Aj v tejto časti je zmätočná sťažnosť bezzákladná. Podľa zistení nižších súdov sumy, ktoré obžalovaný B. v jednotlivých inkriminovaných prípadoch přijal, ani v jednom případe neholý nižšie ako 150 Kč, vo dvoch prípadoch však přesahovaly 4000 Kč. Z okolností, že tieto sumy boly sobrané tak, že jednotlivci platili po 10—45 Kč za jutro, nemožno vyvodzovať, že išlo o prospěch nepatrný, lebo úhrnná suma v každom z jednotlivých inkriminovaných prípadov bola tak značná, že nemožno hovořit’ o nepatrnom prospěchu. Nemýlily sa preto nižšie súdy, keď činy obžalovaného kvalifikovaly ako šesťnásobný prečin podľa § 3, odst. 1 zák. čís. 178/1924 Sb. z. a n.

Citace:

č. 5856. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 151-154.