Čís. 6058.Predniesol-li vinnik v jednej súvislosti hneď za sebou dva výroky, z ktorých jeden obsahoval priamu hrozbu násilím proti orgánu vrchnosti a druhý výzvu k shromaždenému davu, aby sa tohoto násilia dopustil, ide o jeden čin (§ 95 tr. zák.), ktorým boly porušené ustanovenia § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914 a § 15, čís. 2 zákona čís. 50/1923 Sb. z. a n.(Rozh. zo dňa 1. decembra 1937, Zm III 556/37.)Obžalovaní A., B. a C. zúčastnili sa v súkromnom dome verejného shromaždenia, poriadaného politickou stranou X. bez úradného povolenia. Keď sa na miesto dostavila četnícka hliadka, veliteľ ktorej vyzval rečníka, aby prestal hovoriť, a dav, aby sa rozišiel, vykríkol obžalovaný A. na četníkov: »Akonáhle vkročíte do miestnosti, budete zabití!« A hneď potom kričal tenže obžalovaný na shromaždený dav: »Poďte, zabijeme ich!« Obžalovaný B. volal na posluchačov: »Poďme na nich, zabijeme ich!« Obžalovaný C. kričal na dav: »Poďte, vezmite sekery a tým českým psom usekáme hlavy, aby bol už jedem raz od nich pokoj!« Súd prvej stolice kvalifikoval počínanie týchto obžalovaných ako prečin výzvy k trestným činom podľa § 15, čís. 2 zákona na ochr. rep., prečin násilia proti orgánom vrchnosti podľa § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914 a prestupok podľa písm. C, čís. 1 nar. býv. uhor. min. vnútra čís. 7430/1913 (účasť na verejnom shromaždení usporiadanom bez úradného povolenia); pri tom súd zdôraznil, že je tu vecný súbeh (§ 96 tr. zák.) medzi prvými dvoma činmi, lebo obžalovaní porušili nimi dva rôzne právne statky. Odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Najvyšší súd v trestnej veci proti A. a spol., obžalovaným z prečinu výzvy k trestným činom atď. následkom zmätočnej sťažnosti obžalovaných A., B., C. z povinnosti úradnej na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 385, č. 1 b) tr. p. zrušil rozsudky oboch nižších súdov, pokiaľ čin obžalovaných A., B. a C. kvalifikovaly tiež ako prečin výzvy k trestným činom podľa § 15, č. 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. a túto kvalifikáciu pominul; čin obžalovaných zostal kvalifikovaný len podľa § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914. Z dôvodov: Pri preskúmaní veci spoznal najvyšší súd toto: Oba nižšie súdy zistily, že potom,, keď obžalovaný A. vykrikol na četníkov: »Akonáhle vkročíte do miestnosti, budete zabití«, a na shromaždený dav: »Poďte, zabijeme ich«, vykrikol obžalovaný B.: »Poďme na nich, zabijeme ich« a C.: »Poďte, vezmite sekery a tým českým psom usekáme hlavy, aby bol už jeden raz od nich pokoj«. Tieto činy kvalifikovaly nižšie súdy ako prečin výzvy k trestným činom podľa § 15, č. 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. v reálnom súbehu podľa § 96 tr. z. s prečinom násilia proti orgánom vrchnosti podľa § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914. Najvyšší súd však nesúhlasí s touto kvalifikáciou. Z uvedeného skutkového stavu je zrejmé, že obžalovaný A. predniesol dva výroky bezprostredne za sebou v jednej súvislosti, že výroky tieto smerovaly proti prítomným četníkom a treba ich preto považovat za jeden čin. Výroky tieto obsahujú jednak priamu hrozbu násilím voči četníkom a jednak výzvu k shromaždenému davu, aby sa toho násilia dopustil. Výroky obžalovaných B. a C., z ktorých každý predniesol jeden výrok, smerovaly zrejme k tomu, aby obžalovaného A. v odpore proti četníkom podporovaly.Činnosťou obžalovaných boly porušené ustanovenia oboch citovaných zákonov, avšak neľze mať za to, že ide o reálny súbeh dvoch činov podľa § 96 tr. z., lebo každý z obžalovaných vykonal len jednu činnosť, ktorou ten istý právny statok bol porušený, totiž autorita úradov, hľadiac na to, že obžalovaní sa jednak vyhrážali proti orgánom vrchnosti, jednak vyzývali na násilie proti tým istým orgánom. Ide tedy u všetkých obžalovaných o prípad § 95 tr. z., že jedným činom boly porušené ustanovenia dvoch zákonov. Podľa predpisu § 95 tr. z. třeba tedy na čin použiť toho ustanovenia, ktoré stanoví najťažší trest, tedy v tomto prípade § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914. Preto mýlily sa nižšie súdy, keď kvalifikovaly čin obžalovaných aj za prečin výzvy k trestným činom podľa § 15, č. 2 zák. č. 50/1923 Sb. z. a n. v súbehu podľa § 96 tr. z. s prečinom násilia proti orgánom vrchnosti podľa § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914. Je tu tedy dôvod zmätočnosti podľa § 385, č. 1 b) tr. p., na ktorý treba hľadeť podľa § 385, posl. odst. tr. p. z povinnosti úradnej, lebo zákon bol porušený v neprospech obžalovaných. Najvyšší súd preto pokračoval podľa § 33, odst. 1 por. nov. a kvalifikoval uvedené činy obžalovaných len podľa § 4, odst. 2 zák. čl. XL:1914.