Čís. 5930.
Psychopatičnosť prejavujíca sa v mravnej menejcennosti a vo sklone ku zločinnosti nie je stavom, aký předpokládá § 76 tr. zák.
Vyhrážal-li vinník orgánu vrchnosti vraždou preto, aby ho přinutil k rozhodnutiu, ktorým by vinník dosiahol majetkového prospěchu (podpory v nezaměstnanosti), třeba jeho čin kvalifikovať v smysle § 95 tr. zák. za zločin vyderačstva podla §§ 350, 353, čís. 1 tr. zák.
(Rozh. zo dna 15. júna 1937, Zm III 294/37.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti A., obžalovanému z pokusu dvojnásobného zločinu vydieračstva, zamietol zmátočnú sťažnosť obžalovaného; vyhověl však zmátočnej sťažnosti veřejného žalobců, pokial bola založená na dovode zmatočnosti podla § 385, čís. 1 b) tr. por., zrušil rozsudok odvolacleho súdu podla § 33, odst. 1 por. nov. vo výroku o kvalifikácii trestných činov obžalovaného jednak za zločin násilia proti orgánu vrchnosti podla § 4, odst. 2 a § 6, odst. 2 zák. čl. XL:1914, jednak za prečin násilia proti orgánu vrchnosti podla § 4, odst. 2 tohože zákona a kvalifikoval zistené činy obžalovaného ako pokus dvojnásobného zločinu vydieračstva podla § 65, 350, 353, čís. 1 tr. zák.
Z dóvodov:
Zmátok podla § 385, čís. 1 c) tr. p. uplatňuje obžalovaný preto, že vrchný súd hradiac na posudok znalcov-lekárov, podaný v iných trestných veciach o jeho duševnej menejcennosti, a hradiac na šetrenie konané vojenskými úradmi pri jeho prepustení z vojenského svazku, nespoznal u něho ddvod vylučujúci zahájenie trestného pokračovania alebo trestnosť. Zmatočná sťažnosť je bezzákladná. Odvolací súd so zretelom k posudku znalcov-lekárov podanému vo věci B 414/23 krajského súdu v N. o duševnom stave obžalovaného a hradiiac na posudok vojenského ústavu pre chioroby nervové a duševné z roku 1932, podla ktorého obžalovaný je len osobou, psychopatickou, mravné menejcennou, ktorá javí sklon ku zločinnosti, ale nie úplné nepríčetnou, správné dospel k závěru, že u nebo nie dovodu vylučujúceho zahájenie trestného pokračovania alebo trestnosť. Bola preto zmátočná sťažnosť obžalovaného jako bezpodstatná zamietnutá podla odst. 1 § 36 por. nov.
Naproti tomu neťze odopreť oprávnenie zmátočnej sťažnosti veřejného žalobců v časti uplatňuj úcej do vod zmiátočnosti podla § 385, čís. 1 b) tr. p. a domáhajúcej sa kvalifikácie činov obžalovaného jako pokusu dvojnásobného zločinu vydieračstva podla §§ 65, 350, 353, čís. 1 tr. z.
Vrchný súd přijal za zistený tenže skutkový stav jako súd prvej stolice, podla ktorého obžalovaný jednak dňa 12. marca 1936 a jednak dna 14. miarca 1936 prišiel do úřadu, sprostredkovatelne práce, kde žiadal předsedu jej sociálneho oddelenia o podporu, a keď ten mu oznámil, že podla zákona nároku na podporu nemá, preto, aby ho prinútil k poukázán lu mu podpory, v oboch prípadoch použil vyhrážok uivedených vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej stolice.
Z týchto zistených skutočnosti dovodil odvolací súd, že hladiac na to, že poškodeného jako předsedu verejnej mestskej sprostredkovatelne práce, vykonávajúceho z poverenia vrchnosti úkony verejnej správy sprostredkovanim práce nezaměstnanými, třeba považovat’ za orgán vrchnosti v smysle § 1 zák. čl. XL:1914 (správné podla § 5 cit. zák.), třeba činnosť obžalovaného proti němu podniknutú posudzovať podla ustanovení o ochraně orgánov vrchnosti a so zretelom k tomu kvalifikoval činy obžalovaného jednak jako zločin podla § 4, odst. 2 a § 6, odst. 2 zák. čl. XL:1914 a jednak jako prečin podla § 4, odst. 2 cit. zák. čl., majúc za to, že obžalovaný použil nebezpečných vyhrážok, alebo i zbraně proti poškodenému pri výkone jeho povolania preto, aby ho nútil k čineniu.
Tomuto názoru odvolacieho súdu neťze přisvědčiť. Je sice správný názor odvolacieho súdu, že poškodený ako předseda verejnej mestskej sprostredkovatelne práce, vykonávajúci z poverenia vrchnosti úkony verejnej správy sprostredkovanim práce nezaměstnaným, je orgánom verejnej správy, neni však správné, že by činy obžalovaného so zretelom tiež k iným skutočnostiam, než ktoré naplňujú len skutkovú podstatu trestných činov podla zák. čl. XL:1914, nemohly vyčerpávať skutkovú podstatu trestných činov prísnejšie trestných. Skutková podstata násilia proti orgánu vrchnosti je vyčerpaná okrem iných už tým, že pachatel pri výkone povolania, ktorý je po právě, núti orgán vrchnosti k takému opatreniu, ktoré vyplývá z jeho povolania. Toto opatrenie však može byť i také, ktoré neni spojené s majetkovým prospechom, ktorý pachatel chce bezprávným spósobom vynútiť. Nakorko však konanie pachateFovo simeruje okrem toho, aby pachatel násilím alebo hrozbou nutil orgán vrchnosti k nějakému opatreniu, tiež k dosiahnutíu majetkovéhoi prospechu jeho alebo iného, vybočuje už z rámca skutkovej podstaty násília proti orgánu vrchnosti, lebo přistupuje tu ďalšia náležitost k nej nepatriaca, takže jeho konanie zakladá i skutkovú podstatu vydieračstva. Keďže v súdenom případe vyhrážal obžalovaný, chcejúc si bezprávné vynutiť priznanie podpory, poškodenému vraždou, je tu daný kvalifikovaný případ vydieračstva podla § 353, čís. 1 tr. z., ktorý, i keď išlo len o pokus, je prísnejšie trestný než zločin podla § 4, odst. 2 a §, 6, odst. 2 zák. či. XL:1914, resp. prečin podla § 4, odst. 2 cit. zák. čl. Poneváč zistené činy obžalovaného vykazujú náležitosti nielen prečinu podla § 4, odst. 2, resp. zločinu podla § 6, odst. 2 zák. čl. XL:1914, ale aj zločinu podla § 350, 353, čís. 1 tr. zák., boto v smysle § 95 tr. zák. třeba užit onoho ustáno venia, ktoré stanoví najťažší druh trestu. Preto sa mýlil vrchný súd, keď v činoch obžalovaného spoznal len skutkovú podstatu prečinu a zločinu násilia proti orgánu vrchnosti, a zavinil tak zmátok podla § 385, čís. 1 b) tr. p.