NPD documents search: Váž. civ., 18 (1936)

Čís. 15132.

Povinnosť, uložená v § 15 zákona čís. 216/24 Sb. z. a n. (o konečnej úprave rakúskych a uhorských válečných požičiek) záložnému (č. »zástavnímu«) veriteľovi, nenastává ipso iure, ale je len rubom tamtiež stanoveného korešpondujúceho práva záložného dlžníka, ktorý má podmienky tejto veriteľovej povinnosti spôsobom v § 17 odst. 1 cit. zák. uvedeným preukázať a tedy tento svoj nárok uplatniť.1)
(Rozh. zo 16. apríla 1936, Rv IV 469/35.)
Žalujúca banka domáhala sa žalobou na žalovanej obci zaplatenia žalobnej istiny na základe dlhopisu z 20. júla 1925, proti čomu sa žalovaná obec bránila tým, že ide o záväzok z lombardnej pôžičky, ktorá bola svojho času žalovanej strane poskytnutá k úpisaniu válečných pôžičiek, že tieto válečné pôžičky boly zamenené za československé 3% odškodňovacie dlhopisy a že podľa § 15 zák. čís. 216/24 Sb. z. a n. je žalujúca strana povinná ako záložná veriteľka prijať celú položku odškodňovacích dlhopisov na úplné zaplatenie dlhu, zaisteného válečnými pôžičkami, lebo žalováná strana nemala viac válečných pôžičiek než za 30000 Kč menovitelj hodnoty.
Súd prvej stolice žalobe vyhovel. Dôvody: Keď dlžník chce uplatnit nárok, aby veriteľ prijal dlhopisy na miesto platenia, musí dať veriteľovi na vedomie, že sa chce zbaviť dlhu spôsobom, určeným v § 15 zák. čís. 216/24. V súdenom prípade už z okolností, že žalovaná obec podpísala dlžný úpis a vzala ním na seba záväzok: dlhy žalujúcej strane splatiť v dobe v úpise stanovenej, treba uzatvárat na úmysel žalovanej strany, že nechcela použiť výhody, poskytnutej dlžníkom v § 15 cit. zák., a že nárok tam uvedený vôči veriteľovi neuplatnila a uplatnit nechcela, ale sa ho vzdala. Ináč nemožno si vysvětlit, prečo vlastne žalovaná strana podpisovala dlžný úpis, lebo' keď chcela uplatniť nárok podľa § 15, nebolo k tomu potrebné zaväzovať sa dlžným úpisom. Skutočnosť, že žalovaná strana sa zaviazala dlžným úpisom, nasvedčuje tomu, že nárok podľa § 15 uplatniť ani nechcela. Na poslednom pojednávaní predložila žalujúca strana dopis žalovanej strany z júna 1930 (príloha D), ktorý určite a nepochybne dokazuje, že žalovaná strana nemala v úmysle nárok podľa § 15 zák. uplatňovať, lebo týmto dopisom žalovaná strana dala průkaz žalujúcej strane, aby v deposite žalujúcej strany uložené 3% čsl. odškodňovacie dlhopisy v menovitej hodnote 17500 Kč odpredala a výťažku predaju použila na zmenšenie dlhu žalovanej strany. Žalujúca strana príkaz vykonala. Je tedy dokázané, že žalovaná strana nárok podľa § 15 zákona neuplatňovala, lebo dala banke príkaz k predaju odškodňovacich dlhopisov a je preto lichou námietka žalovanej strany, že žalujúca strana mala použiť odškodňovacích dlhopisov na úplné uspokojenie lombardnej pôžičky, lebo žalujúca strana ich ani použiť nemdže, keďže ich na príkaz žalovanej strany predala a výťažku použila zase podľa jej príkazu a tak odškodňovacie dlhopisy už nemá. Z dopisu (príloha D) je zároveň patrné, že žalovaná strana pôžičku, uzavrenú dlžným úpisom zo dňa 20. júla 1925, uznala za samostatnú pôžičku, ktorou lombardná pôžička bola vlastne zlikvidovaná medzi stranami a ide tedy o nováciu, ktorá vylučuje použitie § 15 zák. č. 216/1924 Sb. z. a n. ako už bolo hoře uvedené.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice potvrdil a Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol z týchto dôvodov:
Povinnosť, uložená v § 15 zákona zo dňa 30. septembra 1924 č. 216 Sb. z. a n. o konečnej úprave rakúskych a uhorských válečných pôžičiek záložnému veriteľovi, nenastává ipso iure, ale je len rubom tamtiež stanoveného korešpondujúceho práva záložného dlžnika, ktorý má podmienky tejto veriteľovej povinnosti spôsobom v § 17 odst. 1 uvedeným preukázať a tedy tento svoj nárok uplatniť. Uplatňovanie tohoto nároku žalovanou osobou v súdenom spore je však na každý spôsob překonané jej vlastným pokračovaním, totiž nielen dlžným úpisom zo dňa 20. júla 1925 (príl. B), ale hlavně jej príkazom z júna 1930 (príl. D), daným žalujúcej banke na predaj príslušných odškodňovacích dlhopisov a na použitie protihodnoty na zmenšenie dlhu žalovanej obce. Tento príkaz k predaju sice dovolacia žiadosť žalovanej obce vôbec mlčaním pomíja, vytýkajúc iba, že spomenutý dlžný úpis je — ako vraj priečiaci sa §§ 15 a 17 cit. zák. — právne bezúčinný. Ale toto stanovisko nemá v týchto ustanoveniach opory a nemalo by pravdaže v nich opory, ani prípadné stanovisko o bezúčinnosti zmieneného príkazu k predaju, ktorého vykonaním bola žalovanej obci vôbec vzatá možnosť uplatniť nárok podľa § 15 cit. zák.

Srovn. Sb. n. s. 6062.*

Citace:

Čís. 15132. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 459-460.