NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5827.

Odvolací súd překročil obor svojej posobnosti a zavinil zmatok podla § 384, čís. 4 tr. p., preskúmal-li proti předpisu § 387, odst. 1 tr. p. i nenapadnutu sprosťujúcu časť rozsudku súdu prvej stolice.
Zosmiešňovanie je trestné ako urážka na cti len vtedy, dotýka-li sa osobnej hodnoty, mravných kvalit napadnutej osoby, alebo keď výroky posměšné svojou formou nabývajú takého zosmiešňujúceho rázu, že je tým napadnutý snižovaný v úctě a vážnosti; takého rázu nie je púhe zistenie, že niekto nevhodné opakoval v řeči určité slovo.
Urážka na cti, nazval-li vinník advokáta »pozemkovou hyenou«.
(Rozh, zo dňa 16. februára 1937, Zm IV 564/36.)
Najvyšší súd v trestnej věci proti A. a spol. pre prečin pomluvy spáchanej tlačou, z podnětu zmátočnej sťažnosti hlavných súkromných žalobcov Dr. E. a F. na základe dóvodu zmátočnosti podla § 384, čís. 4 tr. p. zrušil z úradnej povinnosti rozsudok vrchného súdu v tej časti, v ktorej vrchný súd potvrdil rozsudok prvého súdu ako napadnutý odvoláním hlavných súkromných žalobcov vo výroku oslobodzujúcom obžalovaného B. z obžaloby pre dvojnásobný prestupok podla § 4 zák. čís. 124/1924 Sb. z. a n. v znění vyhlášky čís. 145/1933 Sb. z. a n.; zrušil aj celé odvolacie pokračovanie proti obž. B. vedené a vyslovil, že sa odvoláním nenapadnutá časť rozsudku prvej stolice, pokial sa týká oslobodenia tohoto obžalovaného, ponechává netknutá; čiastočne vyhověl zmátočnej sťažnosti hlavného súkromného žalobců Dr. E., na základe dóvodov zmátočnosti podla § 385, čís. 1 a), c) tr. p. zrušil rozsudky súdov nižších stolic, pokial nimi bol obžalovaný C. oslobodený od obžaloby pre obsah článku v časopise I. zo dna 8. apríla 1933 uveřejněného, podlá § 326, čís. 3 tr. p. a uznal tohoto obžalovaného vinným prečinom urážky tlačou podla § 1 zák. čís. 108/1933 Sb. z. a n. a podla § 1 zák. čís. 124/1924 Sb. z. a n., že jako povodca článku v časopise I. zo dňa 8. apríla 1933 uveřejněného, ublížil na cti dr. E. nadávkou »starej pozemkovej hyeny«.
Z dovodov:
Před vybavením zmátočnej sťažnosti hlavných súkromných žalobcov musel najvyšší súd z úradnej povinnosti prihliadnuť k dovodu zmátočnosti podla § 384, čís. 4 tr. p., ktorým trpí odvolací rozsudek v tej časti, v ktorej — podla zprávy zo dňa 23. januára 1937 — preskúmal vrchný súd aj tú časť rozsudku súdu prvej stolice, v ktorej bol obžalovaný B. oslobodený čiastočne od obžaloby proti němu podanej, a to pre zanedbanie povinnej pečlivosti pri uverejnení článkov v časopise »I.« z 11. marca 1933 a 8. apríla 1933. Odvolací súd totiž preskúmal v tejto časti rozsudek súdu prvej stolice v nenapadnutej časti proti předpisu 1. odst. § 387 tr. por., lebo sa neobmedzil len na to opatrenie rozsudku, ktoré vzalo odvolanie v odpor; poneváč išlo o preskúmanie rozsudku oslobodzujúceho na údajné odvolanie súkromných žalobcov, neprichádzal tu v úvahu ani žiaden předpis zákona, podla ktorého by sa mal rozsudok v tej časti preskúmať z úradnej povinnosti.
Že rozsudok súdu prvej stolice nebol v uvedenej časti napadnutý odvoláním súkromných žalobcov, je vidné zo spisov.
Súkromní žalobcovia ohlásili sice po vyhlášení rozsudku odvolanie čo do oslobodzujúcej časti rozsudku všeobecne, v zákonnej lehote podali však ohlásenie opravného prostriedku písomne a toto v záhlaví označili jako »presné zahlásenie zmátočnej sťažnosti už na hlavnom pojednávaní ústné ohlásenej a dovody«. Odvolanie proti oslobodzujúcej časti rozsudku súdu prvej stolice je v ňom výslovné omedzené len pre oslobodenie C.; o obžalovaném B. nie je v tejto časti odvolania najmenšej zmienky a o ňom je len uvedené v časti predchádzajúcej, že sa odvolatelia uspokojujú s trestom jemu vymeraným.
Odvolací súd mal vziať na základ preskúmania rozsudku súdu prvej stolice toto zreteťné a jasné písomné odvolanie, ktoré všeobecné prvšie ústné ohlásenie presne vymedzilo, nezaberajúc doňho odvolanie proti obžalovanému B. K preskúmaniu oslobodzujúcej časti rozsudku, týkajúcej sa tohoto obžalovaného, nemal tedy odvolací súd oboru posobnosti, ktorý preskúmaním nenapadnutéj časti překročil a zavinil zmátok podla § 384, čís. 4 tr. por. Podla posl. odst. cit. § a § 34, odst. 1 nov. k tr. por. a § 404, odst. 1 tr. por. zrušil tedy najvyšší súd rozsudok vrchného súdu aj s celým pokračováním, pokiať sa vzťahovalo na nenapadnutú oslobodzujúcu časť rozsudku súdu prvej stolice dotyčné obžalovaného B. Poneváč nového pokračovania o tom netřeba, bolo len vyslovené, že sa uvedená časť rozsudku súdu prvej stolice ponechává nedotknutá.
Ostatné inkriminované výroky sa týkajú výlučné Dr. E. Výtka, že zpráva o tom, že tento krát pri pojednávaní povedal »prosím«, je vysmievaním a tedy urážkou na cti Dr. E. (dovod podla § 385, čís. 1 a) tr. p.), je bezzákladná, lebo zosmiešňovanie je jako urážka na cti podla stálej súdnej praxi len vtedy trestné, keď sa dotýká osobnej hodnoty, mravných kvalit napadnutéj osoby, alebo keď výroky posměšné svojou formou nabývajú takého zosmiešňujúceho rázu, že sa tým napadnutý snižuje v úctě a vážnosti. Takého rázu však nie je púhe konštatovanie zmieneného snáď nevhodného opakovania slova »prosím« v řeči.
Zbývajú výrazy »nesvedomitý advokát, známy pozemkový špekulant, pozemková hyena«. Z nich prvé 2 neprekročujú nijak hranicu kritiky a charakterizovania toho, ako pokračoval advokát Dr. E. pri zaopatření požičky na zakúpenie pozemkov; dokaž pravdy, ktorý je podaný o věci samej, třeba považovat’ za převedený aj dotyčné týchto výrazov k tomu jeho pokračovaniu sa priamo vzťahujúcich bez toho, že by sa malý posudzovať samostatné s hradiska skutkovej podstaty urážky na cti, ako to žiada sťažovatel’.
Za to však nie je dókazom pravdy krytý najvýš hrubé urážlivý výraz »pozemková hyena«, čím tu třeba rozumět’ naprosto bezohradného a ani najhnusnějších spcsobov zničenia existencie klientov sa neštítiaceho ich vykořisťovatel’a. Takýto sposob pokračovania Dr. E. dokázaný nie je a nesmel mu byť preto beztrestné vytýkaný uvedenou ťažkou urážkou.

Citace:

čís. 5827. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 110-112.