Č. 3301.

Obecní notáři (Slovensko): I. Právné poměry býv. uhoř. obec. a okolných notárov nemajú sa posudzovať dľa statutov platných pre úradníkov župných, ale dľa statutov platných pre notárov. — II. Obecný notár, vyměňovaný dl'a zák. č. 211/1920 zatímně, má nárok na akt. požitky iba do dňa, ktorým bol dľa § 10 služ. pragm. č. 15 r. z. z r. 1914 služby zbavený, třebas výrok o jeho penzionovaniu dľa uhorských predpisov bol mu doručený až neskoršie.
(Nález zo dňa 29. februára 1924 č. 3324.)
Vec: Vilma F. v S. ako kurátorka svojho manžela Ladislava F. proti županu župy Košickej stran penzie.
Výrok: Sťažnosť zamietá saako neopodstatněná.
Dovody: Župan župy K. rozhodnutím zo dňa 31ho marca 1923 dal manžela sť-lky vo smysle § 7 zák. zo dňa 22ho marca 1922 č. 211 Sb. na odpočinok, poneváč minister pre správu Slov. dňom 22ho mája 1922 rozhodnul o tom, aby Ladislav F. dočasné vyměňovaný s-ský okolný notár, bol so zretelom na druhů vetu § 10 služ. pragmatiky zo služby prepustený a vo smysle § 7 zák. zo dňa 12ho marca 1920 č. 211 Sb. penzionovaný a přiznal mu od 1. júla 1922 na základe statutu o penzijnom ústave obecných a okolných notárov župy Z. penziu v čiastke 2032 K ročně s válečnou podporou v čiastke 420 K a to vzhl'adem na 24 ročnu službu a služobné jeho požitky 2400 K.
O sťažnosti podanej do tohoto rozhodnutia sť-lkou ako súdne ustanovenou kurátorkou choromyslného manžela svojho, uvážil nss toto:
Je nesporno, že manžel sť-lčin bol okolným notárom už před 28. októbrem 1918, že podal žiadosť o vymenovania za notára dľa zák. zo dňa 22ho marca 1920 č. 211 Sb. a že minister vnútra výnosem zo dňa 4. februára 1921 na základe zák. zo dňa 22. marca 1920 č. 211 Sb. vyměňoval Ladislava F. za štátnyho úradníka v systemisovanom stave obecných a okolných notárov na Slov. s platňosťou od lho augusta 1920, a zařadil ho do X. hodnostní triedy prvého stupně; vymenovanie bolo dočasné a s podmienkou, že do 31ho decembra 1921 preukáže F. znalost slovenštiny.
Nesporno je tiež, že F. bol nariadením župana dňom 1ho júla 1922 prepustený zo štátnej služby, a to v záklale nariadenia min. pre Slov. č. 14318/22 s poukazom na § 10 služ. pragm. zo dňa 25ho januára 1914 č. 15 r. z. a že podal Ladislav F. ako aj manželka jeho žiadosť za penzionovania, ktorá vybavená bola napadnutým rozhodnutím.
Sťažnosť napadá rozhodnutie žal. úřadu v podstatě v dvoch smeroch 1. že poneváč bol F. definitivným úradnikom čsl. republiky, málo sa stať penzionovanie jeho dľa predpisov platných pre zaopatrovacie požitky úradníkov čsl. státu, \9
2. že penzia jeho je nesprávné vyrúbená i v tom případe, keby sa malá vyrúbiť dľa maď. predpisov platných 28. októbra 1918 — poneváč dľa § 12 zák. čl. LXV : 1912 a súhlasného předpisu § 35 župného statutu župy Z. úradnik len posledním dňom toho mesiace móže byť penzionovaný, behom ktorého mesiaca obdržal rozhodnutie o penziovaniu — poneváč sa tak u manžela sť-lky stalo až 10. aprila 1923 — mohol tento byť penzionovaný až od 1. mája 1923 — má tedy nárok na plné požitky za dobu od 1. júla 1922 do 30. aprila 1923.
Pokial ide o prvú námietku, nie je opodstatněná; lebo ako už výše bolo uvedené, nieť sporu o tom, že F. bol sice vyměňovaný za okolného notára, ale podmínečne, a že tudíž vo smysle § 10 služ. pragm. mohol byť prepustený, keď průkazu znalosti slovenčiny do 31ho decembra nepodal.
F. bol pre nesplnenie podmienky tejto prepustený už dňom lho júla 1922. Výrok min. vnútra zo dňa 29. aprila 1922, ktorým bolo dočasné vymenovanie Ladislava F. zrušeno, bol tomuto sdělen a on žiadal již Dodaniem zo dňa 30. augusta 1922 o svoje penzionovanie. Sť-lka sama v podaniu svojom zo dňa 12ho juna 1922 doznává, že manžel její je prepustený zo služby a jeho dosavadný plat koncem juna 1922 je zastavený.
Oba malí možnost svojho času proti tomuto výroku brojit', neurobili to, a výrok ten stal sa pravoplatným.
V základe pravoplatného prepustenia F-ho ako podminečne vyměňovaného notára okolného třeba k němu tak hladieť ako k notárovi, na ktorého sa vztahujú předpisy § 7 cit. zák. 211/1920 t. j. k notárovi, ktorí bol ustanovený dľa uhorských zákonov před 28. októbrem 1918 a podal sice včas t. j. v lehote v § 5 cit. zák. žiadosť za ustanovenia za notára dľa tohoto zákona, avšak nebol ustanovený a jeho penzia bude mu ustanovená dľa platných zákonov uhorských, pokial má na penziu nárok.
Kedže ale F. má nárok iba na penziu dľa § 7 cit. zák., sú námietky sťažnosti uplatňujúce, že malá sa mu vyrúbiť penzia dľa predpisov platných pre čsl. statných úradnikov, neopodstatněné a právom žal. úřad rozhodnutie svoje opieral o předpis cit. § 7.
Pokial sťažnosť brojí proti výške penzie tvrdiac, že F. ako veřejný úradnik právom mohol byť daný do penzie len posledním dňom toho mesiaca, behom ktorého obdržal rozhodnutie o penzionovaniu a dňom tím bol 1. máj 1923, opierá sťažnosť námietku tuto o předpis § 12 zák. čl. LXV : 1912 a súhlasný s nim předpis § 35 župného statutu pre úradnikov župy Z.
Nss nesdieli náhled sťažnosti, že by úřad stanovením dňa lho júla 1922, ako dňa započetia penzionovania, porušil bol zákon.
Jedinou platnou normou pre penziovanie obecných a okomých notárov župy Z. — dťa ktorého sa aj penzionovanie F-ovo stalo — je statut č. 242/9177 ex 1916 č. XXXIV. zo dňa 17ho juna 1916, schválený uhor. minist. vnútra dňa 7ho decembra 1916 pod č. 153285/IV B 1916 a tento statut sriadený v smysle § 66 zák. čl. XXII : 1886 neobsahuje ustanovenie, ktorého sa sťažnosť dovolává. Poukaz na zák. čl. LXV : 1912 a na župný štutut župy Z. nie je na mieste, lebo cit. zák. sa vzťahuje na štátne úradníky — a notáři nimi neboli — stejné ako neboli župnými úradnikmi, ale zvláštnou kategoriou úradníkov, jejich penzijně nároky upravoval výše už uvedený osobitný statut.
Kedže ale ohladne toho nieť v statutu zvláštného ustanovenia — třeba vec posúdit z všeobecného hladiska.
Isto jest, že keď sa penzionováním ruší dosavadný právny poměr t. j. poměr služobný a nový právny stav penzie zakládá, že ide o akt konstituvný, jehož posobnost móže nastat' iba okamžikom, kedy strana bola o ňom uvědomená.
V danom případe majú sa však věci inak. F. bol v základe výnosu, min. vnútra podmínečné ustanovený úradnik — bol pravoplatně dňom 1. júla 1922 prepustený a bolo by nemyslitelné, že súc prepustený by mal ešte mať nárok na služobné požitky.
Kedže tedy dočasný jeho služobný poměr končil dňom 1. júla 1922 — už z povahy věci vyplývá, že jemu §em 7 cit. zák. stanovena penzia tiež timto dňom ma vziať začiatok svoj a že a contrario po tomto dni na žiaden uád neprináležalo mu už právo na služobné požitky.
I bola preto sťažnosť zamietnutá ako neopodstatněná.

Citace:

č. 3301. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1925, svazek/ročník 6/1, s. 694-696.