Čís. 14515.

I. Skrátenie veriteľa v smysle § 2 č. 3 odporovacieho poriadku je dané, keď veriteľovi bol znemožnený alebo sťažený zásah na dlžníkovo imanie; netreba, aby veriteľ vyčerpal všetky možné exekučné prostriedky.
II. O také sťaženie veriteľovho zásahu môže ísť aj vtedy, keď veriteľ môže viesť exekúciu len na požívanie nehnuteľnosti zabavením požívacieho práva a nie na jej podstatu.
III. Odporovací nárok je vylúčený, keď vôbec niet nádeje na zvýšenie možnosti uspokojenia.
(Rozh. z 11. IX. 1935, Rv III 358/34.)
Podľa údajov žaloby žalobník má proti st. Jánovi L. pravoplatný zmenkový platebný príkaz, na základe ktorého viedol uhradzovaciu exekúciu na hnuteľnosti, táto bola však bezúspešná, lebo ho predstihli iní veritelia; st. Ján L. smluvami daroval svojim deťom — žalovaným — nehnuteľnosti, na ktoré vlastnické právo bolo pre nich vložené a súčasne bolo vložené právo doživotného požívania v prospech darovateľa st. Jána L.; tento převod nehnuteľnosti stal sa zrejme len tým cieľom, aby bol žalobník skrátený a o tomto úmysle skrátenia žalovaní, ako deti darovateľa, museli vedeť. Z toho dôvodu napadol žalobník úkon žalovaných a žiadal, aby súd vyriekol, že smluvami medzi st. Jánom L. a žalovanými učinené darovanie je voči nemu (žalobníkovi) ako veriteľovi neplatné a aby žalovaných zaviazal: zaplatiť žalobníkovi 7500 Kč istiny s 5% úrokami, alebo trpeť pod exekúciou uspokojenie žalobnej pohľadávky vkladom exekučného záložného práva na darované nehnuteľnosti. Žalovaní se bránili tým, že žaloba je predčasná, lebo žalovaní ako obdarovaní sú zodpovední len v druhom rade v případe nedobytnosti pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, a žalobník neviedol exekúciu na doživotné požívacie právo, ktoré je v prospech st. Jána L. na darovaných nehnuteľnostiach vložené, čím by jeho pohľadávka mohla byť uspokojená.
Súd prvej stolice žalobu zamietol ako predčasnú.
Odvolací súd rozsudok prvého súdu zmenil, žalobe čiastočne vyhovel a vyriekol, že prevodné smluvy medzi st. Jánom L. a žalovanými sú voči žalobníkovi bezúčinné a žalobník je oprávnený, aby sa dotyčne svojej pohľadávky, ktorú má proti st. Jánovi L., exekučným poradom uspokojil z nehnuteľností darovaných žalovaným. Dôvody:
V súdenom případe ide o prevodné smluvy, uzavrené po vyhlásení odporovacieho poriadku, treba preto použiť pre posúdenie týchto smlúv po stránke ich odporovateľnosti predpisov § 2 č. 3. a § 4 č 1. odporovacieho poriadku, podľa ktorých odporovať možno právnym úkonom, ktorými dlžníkov veriteľ bol skrátený a ktoré sjednal v posledných dvoch rokoch pred vznesením odporu s jemu blízkými osobami, alebo ktoré vykonal v prospech týchto osôb, krome že by druhej strane v dobe, keď sa právny úkon stal, nebol známy ani nemusel byť známy úmysel dlžníkov: skrátiť veriteľa, taktiež bezplatným opatreniam dlžníka, nakoľko nejde o splnennie zákonného závazku alebo o obvyklý príležitostný dar.
So zreteľom na nespornú skutečnosť, že žalovaní sú deťmi pôvodného dlžníka žalobníkovho, nemôže byť pochyby, že ich treba pokladať za blízkých príbuzných podľa § 5 cit. zákona.
Treba preto skúmať len to, či je daný zákonný predpoklad odporu podľa § 9, odp. por. a či bol alebo či mohol byť žalovaným známy úmysel prevoditeľa skrátiť veriteľa rečeným prevodom.
Vrchný súd tieto otázky riešil kladne, preto nemohol si osvojiť právne stanovisko súdu prvej stolice, že táto žaloba je predčasná.
Je síce pravda, že žalobníkovi prislúcha právo vymáhať svoju pohľadávku podľa § 208 ex. zák. z doživotného poživacieho práva prevoditeľa st. Jána L., pôvodného dlžníka, avšak toto jeho právo, nepozbavuje ho možnosti použiť práva odporovať prevodnému úkonu, ktorým bol zbavený možnosti, aby si vydobyl pohľadávku z nehnuteľností, ktoré patrily dlžníkovi v dobe vzniku pohľadávky, ak sú dané podmienky odporu. Žalobníkovi na základe nadobudnutého exekučného titulu prislúcha právo, aby sa dotyčne sročnej pohľadávky, uspokojil z podstaty majetku naraz, a nemôže mu toto právo obmedzovať dlžník zlomyseľným prevodom svojho majetku, slúžiaceho na zaokrytie žalobníkovej pohľadávky, v dôsledku čoho nemôže byť žalobník nútený k tomu, aby sa uspokojil zabavením požívania, ktorý spôsob vymáhania poskytuje veriteľovi len splátky, alebo aspoň je spojený so značnými ťažkosťami a zpravidla závisí od trvania života dlžníka.
Pre riešenie práva žalobníka nerozhoduje okolnosť, akú hodnotu maly prevedené nehnuteľnosti a aké ťarchy na nich viazly, ani to, koľko platili žalovaní prevoditeľovi alebo aké dlhy prevzali za neho, lebo tieto okolnosti patria na interný pomer medzi žalovanými a prevoditeľom, nijako však nezbavujú žalobníka práva odporovať tomuto úkonu, ktorým ho zbavili úhrady.
Najvyšší súd dovolaciu žiadosť zamietol. Dôvody:
Ustanovení § 2 číslo 3 odp. ř. vztahuje se na všecka právní jednání bez rozdílu, zda jde o právní jednání úplatné aneb bezplatné.
Podle citovaného zákonného ustanovení zkrácení věřitelovo je tu i tehdy, by-li znemožněn aneb stižen jeho zásah na dlužníkovo jmění; nevyhledává se však, aby věřitel vyčerpal všechny možné exekuční prostředky (srovnej rozhodnutí n. s. číslo 10691 Sb. n. s.). O takové ztížení jde mimo jiné i tentokráte, když věřitel může vésti exekuci již jen na požívání věci zabavením požívacího práva na nemovitostech a nikoli na jejich hmotu. Právem může dále uplatňovati věřitel svůj odpůrčí nárok i v tom případě, když bezúčinnost právního jednání zvýší možnost sáhnouti k cíli vedení exekuce na takové majetkové části, které odporovatelným jednáním z majetku dlžníkova již vyšly, a když přivodí pro odporujícího věřitele příznivější situaci, než byla před odporováním. Vyloučen byl by tedy odpůrčí nárok jen tehdy, kdyby vůbec nebylo naděje na zvýšení možnosti uspokojení (srovnej rozhodnutí nejvyššího soudu číslo 5185 Sb. n. s.). Avšak z okolností tvrzených dovolateli nelze bezpečně na to usuzovati, že žalobce nebyl by s to docíliti aspoň částečného uspokojení v exekuční soudní dražbě nemovitostí, jež byly předmětem převodních smluv.
Nejvyšší soud ani jinak neshledal zákonného důvodu, aby rozsudek odvolacího soudu byl změněn nebo zrušen a proto dovolací žádost zamítl.

Citace:

č. 14515. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1050-1052.