NPD documents search: Váž. tr., 19 (1937)

Čís. 5800.

Zodpovědnosť železníčných zamestnancov — vedúceho posttnovania, strojvodcu a topiča — s hradiska § 438 tr. zák. za ponišenie služebných predpisov pri posunovaní vlaku po vlečke.
Topič je pomocným orgánom strojvodcu a je tiež povinný pozorovať, či trať je volná.
(Rozh. zo dňa 20. januára 1937, Zm III 567/36.)
Strojvodca A., topič B. a vedúci posunu C. posunovali vlaková garnitúru z nádražia po vlečke do továrně; dialo sa to tak, že lokomotiva tlačila vozy před sebou a posun vedúci C. stál na stupátku prvého vozu: brána továrně bola uzavretá; vlečka mala ohyb a C. dával posádke stroja návestia na zmiernenie rychlosti a zastavenie na vonkajšej straně vlečkového oblúka tak, že boly topičom B. len neskoro zbadané a sdelené strojvodcovi A. Strojvodca už nemohol vlak včas zastaviť a prvý voz garnitúry vrazil do brány továrně právě vo chvíli, kedy vrátnik, upozorněný na blížiaci sa vlak, chcel ju otvoriť; brána nárazom vyvrátená, padla na vrátnika a zranila ho tak, že zomrel. Súd prvej stolice uznal vinným prečinom podla § 438 tr. zák. len vedúceho posunu C.; odvolací súd však odsúdil pre tenže prečin i obžalovaných A. a B.
Najvyšší súd zmátečné sťažnosti obžalovaných A. a B. čiastočne odmietol a čiastočne zamietol.
Dovody:
Proti rozsudku vrchného súdu podali zmátočnú sťažnosť obžalovaní A. a B. na základe § 385, č. 1 a) tr. p. čo do viny.
I. Obžalovaný A. preto má za to, že nie je vinný, lebo vraj urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby vlak včas zastavil, že nezavinil srážku, ale ide o nehodu, ktorá vznikla výlučné zaviněním obžalovaného C., ktorý dával vraj znamenie nedbale a neskoro.
Zmátočná sťažnosť je čiastočne v rozpore s predpisom § 33, odst. 3 por. nov., pokial vychádza z toho, že vrchný súd vraj omylné ocenil dokazy a omylné zistil, že obžalovaný A. nevidel bránu otvorenú a že C. dával znamenie »pomaly« a »stoj« už na 126—130 m od brány továrně, do ktorej vrazil vlak vedený obžalovaným A. ako strojvodcom. Zmátočná sťažnosť v tejto časti je založená na takých skutočnostiach, ktoré neholý zistené, je proto zákonem vylúčená. Ináčej je zmátočná sťažnosť bezzákladná. Správný je názor vrchného súdu, že aj A. ako strojvodca musel sa starať o to, ci bola brána továrně, o ktorej vedel, otvorená alebo nie a nemohol sa spoliehať výlučné na návestia dané mu riadičom posunu C. Poneváč obžalovaný A. nevidel bránu otvorená a musel rátať s tým, že připadne nedostane od C. primerané návestia, bol povinný vyvinúť před takou vážnou překážkou, ako je zatvorená brána, zvýšená pozornost a mohol sa přibližovať k nej len takou zmenšenou rychlost’ou, aby mohol vlak zastavit’ bez ohroženia železnice a osob v jej blízkosti sa zdržujácich. Táto povinnost’ jasné ukládá strojvodcovi odst. 4 bodu 5, čl. 36, bod b), č. 10 D), čl. 104 dopravných predpisov č. XX. a bod 3 návodu týchto predpisov. Porušil tedy obžalovaný A. svoju služebná povinnost, keď viedol vlak ku bráně rychlosťou 16 km, tedy podla okolností neprimeranou. Smrť poškodeného je v příčinné v sávislosti s nedbalost ou obžalovaného A., lebo keby bol viedol vlak menšou rychlosťou, bol by ho mohol zastavit před bránou, srážka nebola by nastala a poškodený nebol by utrpěl áraz. Nemýlil sa tedy vrchný sád, keď obžalovaného A. uznal vinným.
II. Ani zmátočná sťažnosť obžalovaného B. nevyvrátila správný názor vrchného sádu, že aj tento obžalovaný ako topič porušením svojich služebných povinností zavinil srážku vlaku a smrť poškodeného.
Obžalovaný vychádza z mylného předpokladu, že vrchný sád zistil, že obžalovaný C. upovedomil obžalovaného A. o tom, že brána továrně bola zatvorená. Zmátočná sťažnosť v tomto bode sa opiera o písomná chybu, ktorá sa vyskytuje vo vyhotovení rozsudku vrchného sádu, kde je sice mylné uvedené, že C. upovedomil strojvodcu o tom, že brána je zatvorená, avšak podla konceptu rozsudku a podla celého textu jeho odóvodnenia je jasné, že vrchný sád zistil, že C. opominul upovedomil A., a čiastočne právě na tomto základe uznal sád C. vinným. V tejto časti je tedy prevedenie zmátočnej stažnosti v rozpore s predpisom § 33, odst. 3 por. nov. a je preto táto časť zákonom vytáčená.
Mylný je názor sťažovatelov, že podla železničných predpisov topič sa mal starať len o výtop stroj a, len výnimečne mal sprostredkovať návestie sprievodcu C. strojvodcovi, nemal sa však starať o volnosť tratě. Podla bodu 9 čl. 6 služebných predpisov pre strojvedáceho čís. XXIII a podla bodu b), čís. 10, D) čl. 104 dopravných predpisov čís. XX topiči je pomocným orgánom strojvodcu a už z toho plynie, že o votnosť tratě má sa starať tak ako strojvodca. Plynie táto povinnost topičova aj z toho předpisu bodu 3. návodu dopravných predpisov čís. XX, že zaměstnanci železnice májá jednat’ v duchu platných predpisov podla najlepšieho vedomia a svedomia tak, aby bola vždy zaručená pravidelná nerušená a bezpečná premávka. Len pozornost a spolupráca všetkých orgánov pri železničnej dopravě zaměstnaných zabezpečuje železničná premávku. Keď jednotlivé orgány májá aj zvláštně povinnosti, — ako na příklad topič má topit’ stroj atď., to nevylučuje ich všeobecná povinnost na spolupósobenie pri zabezpečení premávky. Pozorovať votnosť tratě je samozřejmá stála povinnost’ tak strojvodcu ako jeho pomocníka topiča. Podla zistení vrchného sádu obžalovaný B. vedel, že vlak ide cez bránu do továrně, nevidel bránu otvorená, preca neupozornil na táto vážnu překážku premávky strojvodcu a nič neurobil, hoci musel zbadať, že strojvodca v nebezpečnej situácii viedol stroj neprimeranou rychlosťou. Obžalovaný B. porušil tedy svoje služebné povinnosti a tým tiež zavinil srážku a smrť poškodeného, lebo strojvodca bol by správné viedol vlak, keby bol býval zavčas upozorněný na nebezpečie, ktoré — sice tiež zaviněně — nezbadal. Nemýlil sa tedy vrchný súd, keď za vinného uznal obžalovaného B. prečinom podla § 438 tr. z.

Citace:

čís. 5800. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 68-70.