Čís. 14579.

Zamestnanec, poverený zamestnavateľom opatriť mu pôžičku od banky, koná proti vernosti a poctivosti, ktorou je povinný voči svojmu zamestanavateľovi, keď si bez jeho svolenia vymieni odmenu (províziu) od banky za sprostredkovanie pôžičky; zaplatenia takejto odmeny na banke nemôže sa súdne domáhať.
(Rozh. z 2. X. 1935, Rv III 654/1934.)
Žalujúca banka domáhala sa žalobou zaplatenia pôžičky 12 000 Kč, ktorú poskytla II. žalovanému. Tento vzniesol proti žalobnému nároku kompenzačnú námietku vo výške 12 000 Kč na tomto základe: Zamestnavateľ žalovaného: statkár dr. C. — u ktorého bol žalovaný zamestnaný ako správca — rozparceloval svoj nehnuteľný majetok. Pretože kupitelia jednotlivých parciel nemohli hneď zaplatiť kúpnu cenu, poveril dr. C. žalovaného, aby našiel banku, ktorá by bola ochotná proti cedovaniu pohľadávok dra C. vyplatiť kúpnu cenu rozparcelovaného majetku. Žalujúca banka ponúkla vraj žalovanému 2% províziu, keď dr. C. s ňou tento obchod uzavre. To sa stalo a sľúbená a splatná provízia žalobných 12 000 Kč prevyšuje.
Súd prvej stolice žalobe vyhovel, odvolací súd, ktorý uznal komenzačnú námietku za odôovodnenú, žalobu zamietol.
Najvyšší súd rozsudok odvolacieho sádu rozviazal a tento súd upravil, aby vo veci ďalej pokračoval, skutkový stav riadne zistil a potom znova rozhodol, medzi iným z týchto dôvodov:
Nie je sporné, že žalobkyňa skutočne poskytla II. žalovanému pôžičku v sume 12 000 Kč. Teba sa tedy zaoberať iba otázkou, či povinnosť vrátiť túto pôžičku, zanikla v dôsledku započítania, uplatneného II. žalovaným.
Nemožno súhlasiť s materialne-právnym stanoviskom odvolacieho súdu, že nie je mravne závadné, keď II. žalovaný ako správca statkára Dra Artúra C. a — podľa vlastného doznania — ním poverený, aby našiel banku, ktorá by bola ochotná uzavreť dotyčny obchod, vymienil si od banky províziu za sprostrekovanie tohoto obchodu.
Nielen naše terajšie zákonodárstvo považuje za nedovolené, aby zamestnanec, ktorému zamestnavateľ sveril ujednávať alebo sprostredkovať obchody, dal si sľúbiť alebo prijal bez zamestnavateľovho svolenia od inej osoby pre seba alebo pre iného províziu alebo akúkoľvek odmenu za to, že obchod ujedná alebo sprostredkuje a považuje to za dôvod, pre ktorý je zamestnavateľ oprávnený predčasne prepustiť zamestnanca (§§ 14 a 34 zák. čís. 154/1934 Sb. z. a n.), ale to isté právne stanovisko zastával tak zákonodárca v mimoslovenských zemiach (§ 1013 obč. z., dotyčne hospodárskych zamestnancov 4. bod § 29 ř. z. zo dňa 13. januára 1914 č. 9) ako aj predprevratová uhorská súdna prax, keď stanovila, že povereník, ktorý si vyhradí odmenu (ktorou je aj provízia) bez vedomia a súhlasu svojho zamestnavateľa, týmto svojím pokračovaním poruší vernosť a poctivosť, ktorou je povinný voči poverovateľi a preto nemôže použiť súdnej pomoci na vymahánie takto smluvenej odmeny (Magánjogi Döntvénytár sv. IX. čís. 307.)
Samozrejme nemožno uplatňovať odmenu, vymienenú bez svolenia zamestnavateľa a poverovateľa, ani započítacou námietkou.
II. žalovaný však tvrdil a na dokázanie tohoto tvrdenia žiadal vypočuť ako svedka Dra Artúra C., že si spornú províziu vymienil s jeho svolením. Odvolací súd však v dôsledku svojho opačného právneho stanoviska pominul toto dokazovanie a pominul zistiť skutkový stav v tomto smere.
Rozsudok odvolacieho súdu je tedy aj preto nespôsobilý k preskúmaniu, lebo na základe skutkového stavu v ňom zisteného nemožno posúdiť, či II. žalovaný porušil vernosť a poctivosť, ktorými bol povinný Dru Arturovi C. nielen ako svojmu službodarci, ale aj ako takému, ktorý ho poveril, aby našiel banku, ktorá by bola ochotná uzavreť dotyčný obchod.
V dôsledku toho bolo treba k preskúmaniu nespôsobilý rozsudok odvolacieho súdu rozviazať.

Citace:

č. 14579. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1060-1062.