NPD documents search: Váž. civ., 18 (1936)

Čís. 15165.

K doplneniu čakacej doby, potrebnej podľa § 16, odst. 1 zák. č. 26/1929 Sb. z. a n., započítá sa rovtiako každý mesiac bez rozdielu, či ho zamestnanec nadobudol u prvého alebo posledného zamestnavateľa.
Nasledujúci zamestnavateľ je zodpovedný za škodu, vzniklú z porušenia prihlasovacej povinnosti, týkajúcej sa penzijného poistenia (vl. nar. č. 16/1923 a zák. čís. 26/1929 Sb. z. a n.), aj v tom prípade, keď služebná doba, ktorú predchádzajúci zamestnavateľ neprihlásil, bola by stačila zamestnancovi k dosiahnutiu čakacej doby.
(Rozh. zo 7. apríla 1936, Rv III 148/36.)
Žalobník bol zamestnaný podľa prednesu žaloby u troch žalovaných firiem od 1. decembra 1919 do 30. novembra 1932 s prestávkou od 31. októbra 1925 do 1. januára 1930, keď bol nezamestnaný. Žalované firmy žalobníka neprihlásily k penzijnému poisteniu na celú dobu, cez ktorú bol u nich zamestnaný, ale I. žalovaná firma len na dobu 19 mesiacov a II. žalovaná firma len na dobu 29 mesiacov, tak že žalobník, keď bol uznaný za nespôsoibilého k výkonu svojho zamestnania, mal dovedna len 48 príspevkových mesiaoov a jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku bola penzijným ústavom zamietnutá. Žalobník domáhal sa žalobou na žalovaných firmách, aby boly solidárne zaviazané platiť mu mesačnú rentu 781 Kč 25 h preto, lebo ho neprihlásily k penzijnému poisteniu na celu dobu, cez ktorú bol u nich zamestnaný a v dôsledku toho nedosiahol 60 príspevkových mesiacov, potrebných k tomu, aby mu penzijná poisťovňa starobný dôchodok vyplácala. Oba nižšie súdy rozhodovaly len dotyčné II. žalovanej firmy, lebo proti ostatným žalovaným spor spočíval. Súd prvej stolice žalobu zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu prvej stolice čiastočne zmenil a zaviazal II. žalovanú firmu, aby žalobníkovi platila mesačne 10 Kč počínajúc dňom 1. februára 1935. Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu rozviazal a uložil tomuto súdu, aby v spore pokračoval, skutkový stav riadne zistil a znova rozhodol. Dôvody:
Vládne nariadenie čís. 16/1923 a zák. čís. 26/1929 Sb. z. a n. nemájú ustanovenia, ktoré by upravovalo pomer zamestnancov vôči zamestnavateľovi v prípade, že zaměstnancovi vznikla škoda z toho, že zamestnavateľ porušil prihlasovaciu povinnosť, ktorú mu zákon o penzijnom poistení ukláda. Treba preto posudzovať nárok na náhradu škody z porušenia tejto povinnosti podlľa všeobecných pravidiel práva súkromného. Podľa týchto sú zamestnancovi zodpovední za škodu, ktorá mu vznikla z toho, že nedosiahol čakacej doby, rukou spoločnou a nerozdielnou všetci zamestnavatelia, ktorých zavinením sa tak stalo (Sb. n. s. čís. 8286). K doplneniu čakacej doby započíta sa rovnako každý mesiac; niet rozdielu, či ho zamestnanec nadobudol u prvého alebo posledného zamestnavateľa a niet ani v zákone o penzijnom poistení ani vo všeobecnom práve o náhrade škody takého pravidla, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že nasledujúci zamestnavateľ nie je zodpovedný za škodu, vzniklú z porušenia prihlasovacej povinnosti, jestli služebná doba, ktorú predchádzajúci zamestnavateľ neprihlásil, stačila zamestnancovi k dosiahnutiu čakacej doby. Dôvody, z ktorých odvolací súd žalobný nárok zamietol, nemajú preto v platnom práve opory. Žalobník tvrdil, že žalovaná firma ho neprihlásila k penzijnému poisteniu na dobu od 1. januára 1930 do 1. júla 1930, t. j. na 6 mesiacov, firma Bratla M. od 1. januára 1922 do 29. februára 1924, t. j. na 26 mesiacov a firma P. na dobu od 1. októbra 1925 do 30. apríla 1926, t. j. na 7 mesiacov, tedy všetky tri firmy na dobu 39 mesiacov. Prihlášených príspevkových mesiacov mal žalobník do nastúpenia poistného prípadu 48. Keby tento žalobný prednes zodpovedal skutočnosti, stalo sa z viny všetkých troch menovaných firiem, že žalobník nedosiahol 60 príspevkových mesiacov a nenadobudol nárok na dôchodok invalídny resp. starobný (§ 16 zák. čís. 26/1929 Sb. z. a n.). Boly by preto menované firmy solidárne zodpovedné za škodu, ktorá z toho žalobníkovi vznikla ako to bolo už hore uvedené. Odvolací súd však skutkový stav v tomto smere nezistil a nezaoberal sa ani číselnosťou žalobného nároku. Bolo preto treba pokračovať podľa § 543, odst. 2 Osp.

Citace:

Čís. 15165. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 510-511.