NPD documents search: Všehrd, 14 (1933)

Sekcia V. pre právo verejné.

Predseda: Dr. Jiří Hoetzel, prof. práv. fak. univ. Karlovy v Prahe; I. miestopredseda: Dr. František Weyr, prof. univ. Masarykovy v Brně; II. miestopredseda: Dr. Josef Kállay, verejný notár v Bratislavě; III. miestopredseda: Dr. Karel Lašťovka, prof. práv. fak. univ. Komenského v Bratislave; IV. miestopredseda: Dr. Alojz Štůla, 1. nám. primátora hl. m. Prahy; jednatel: Dr. Otakar Liška, vrch. kom. pol. spr. v Bratislave. Jednateľa zastupoval behom celého zasadania Dr. Juraj Kazár, koncipista pol. správy v Bratislave.
Otázka 1. Vadné správne akty.
Prácu podal: Dr. Ervin Hexner.
Predsedajúci univ. prof. Dr. J. Hoetzel zahájil jednanie o 10. hod. Po uvítacích slovách vyzdvihnul hlavné momenty problému vadných správnych aktov. Ich riešenie však prenechal referentovi Dr. E. Hexnerovi, ktorý jediný podal na túto otázku písomnú prácu.
Referent Dr. E. Hexner shrňuje — po odkaze na svoju obsiahlu prácu písomnú — v stručnosti hlavné thezy, ku ktorým dospel. V náuke o vadných správnych aktoch vidí pathologiu správneho aktu, ktorej najdôležitejším prameňom sú nálezy najv. s. súdu. Vylučuje riešenie rôznych podružnějších otázok, ktoré sa pri určováni príčin vadnosti naskytujú a omedzuje sa na definovanie pojmu »vadnosti« pojmu »správný akt«. Vadné správne akty sú mu pojmom relatívnym v tom smysle, že predpokladajú správne akty nevadné. Hranice medzi vadnými a nevadnými aktmi správnymi sa rozplývajú, nakoľko právny poriadok neobsahuje žiadnej generelnej definície vadnosti, ničmenej treba dľa referenta vadnosf merať iba na merítku pozitívneho práva. Po nástine tradicionelného rozdelenia vadných správnych aktov podľa rôznych kriterii vyzdvihuje referent svoje rozdelenie. Charakteristikou správnych aktov vôbec (teda aj neexistentných) vidí v tom, že všetky vystupujú so subjektivným nárokom, aby boly považované za správne akty. 1. Akty neexistentné sú dľa neho tie, ktoré podľa pozitívneho práva nevyvolávajú žiadnych právnych následkov. Pre tieto neplatí prezumpcia existencie a proti nim je dovolená resistencia. 2. Akty vadné sú aktami orgánov verejnej správy, na ktoré sa vzťahuje prezumpcia existentnosti, ktoré však sú postihnuté vadou spojenou s určitými právnymi účinkami. 3. Akty zaťažené vadou právne irrelevantnou. Z § 6 zákona o N. S. S. vraj vyplýva, že N. S. S. je oprávnený hodnotiť vady podľa toho, či sú podstatné, alebo nie. Neexistentné akty nemôžu byť sanované, kým čiasť vadných správnych aktov môže byť sanovaná na základe predpisov verejneho práva, druhá čiasť musí byť zrušená ex nunc. Pokiaľ N. S. S. prehlási »neexistentný« akt existentným, alebo pokiaľ zruší »neexistentné« rozhodnutie, zakladá sa závažnosť kognicie podľa referenta na § 7 zákona o N. S. S.
Záverom uvádza referent pripomienky, ktoré k jeho práci podal Doc. Dr. Neubauer, na čo odvoláva svoj návrh rezolúcie a stotožňuje sa s rezolúciou, ktorú navrhuje prof. Moetzel.
V debate prof. Dr. Hilatowicz z Varšavy pozdravuje sekciu pre právo správne v mene polského Institutu pre právo administrativne a v mene delegácie polskej a v koreferáte, ktorý podáva, odporúča aplikovanie príslušných analogických zásad práva civilného na právo správne. Prof. Dr. Taubenschlag z Varšavy poukazuje, že napriek niektorým prednostiam práce Dr. Hexnera jeho methoda poznávania a rozlišovania vadnosti správnych aktov vypovedá v mnohých prípadoch službu. Doc. Dr. Neubauer vyzdvihuje ako dôležité pre rozlišovanie aktov vadných a neexistentných. že každý akt opiera svoju platnosť o normu zákonnú. Zákon stanoví skutkovú podstatu, keď je tato dána, vzniká správny akt. Ďalšie predpisy podružnejšie významu pre platnosť nemajú, predsa však zákonodarca zpravidla neoddeľuje tieto dve skupiny noriem, čím je rozhodovanie praktikov značne sťažené. Preto navrhuje dodatok k rezolúcii, v ktorom by sjazd doporučoval, aby zákonodarca dľa možnosti rozlišoval náležitosti súrne pre vznik obyčajných povinností procesných. Dr. Tarabrin zastáva názor, že každá vada zakladá neplatnosť správneho aktu, lebo kaž lý právny predpis, ako prejav vôle štátnej moci, si vyžaduje rovnakého zachovania. Dr. Havelka sa vyslovuje proti návrhu Doc. Neubauera na dodatok rezolúcie, nakoľko tie predpisy, ktoré sú normované zákonom sú vraj iste nutné a rovnako platné; naproti tomu predpisy stanovené inými orgánmi tu neprichádzajú tak v úvahu. Predsedajúci prof. Dr. Hoetzel, žiada rečníkov, aby sa omedzilí na poznámky k jednotlivým bodom rezolúcie a reaguje na uvedené prejavy. K referátu prof. Dr. Hilarowicza podotýka, že je prištedrý pri pripúšťaní použitia analogií civ. právn. predpisov pre právo správne. K návrhu Doc. Neubauera poznamenáva, že krivdí zákonodarcovi, keď tvrdí, že si neuvedomuje rozdielov medzi podstatnými a podružnějšími náležitosťami správnych aktov. Na to ešte prezident NSS. Dr. Hácha. vyslovuje pochybnosť s tým, že by bolo účelné, aby zákonodarca sám triedil vady, to sa má prenechať teorii a judikature. K vývodom Dr. Tarabrina, že každá vada zakladá rovnako neplatnosť správneho aktu poukazuje na § 6 zákona o NSS., podie ktorého má súd hľadieť len k podstatným vadám. K stanovisku Dr. Hexnera, že neexistentné správne akty majú sa naj v. správ. súdom ignorovať a opravné prostriedky proti nim odmietať uvádza, že vo väčšine prípadov sa skutočne tak deje, rozhodnutia o tom však nie sú uverejňované v rozhodnutiach NSS. Ničmenej účinnejšia ochrana strany si v daktových prípadoch vyžaduje toho, aby sa NSS. bral aj prúdom, ktorý Dr. Hexner kritizuje. Zásady prísnej logiky sice hovoria za Dr. Hexnera, záujmy občanstva však za praxu, ktorú zastáva náš NSS. Po niekoľkých poznámkach Dr. Hexnera bola rezolúcia nim navrhnutá schválená takto:
1. Tvorcom všeobecných právnych noriem sa doporučuje, aby užívali výrazu neplatný správny akt len v tých prípadoch, kde sa chce vyjadriť naprostá bezúčinnosť správnych aktov (paktov).
2. To sa zvlášť doporučuje pri tvorení vôle kolegiálnych orgánov správnej moci.
3. Tatáž opatrnosť sa dává na radu pri stanovení podmienok neúčinnosti správnych aktov čo do obsahu týchto aktov.
(Dr. A. Štafl. Dr. R. Wierer, JUC. Bulín a Dr. L. Knappek.)
Otázka 2. Či je nutné zdokonaliť právnu garanciu občanov v našom právnom poriadku?
a) »Ručenie štátu za úradníka.«
Práca nedošla žiadna.
Predseda prof. Dr. J. Hoetzel zahájil jednanie 13. októbra o 8% hod. Hlavný referent doc. Dr. J. Matějka rozoberá problém ručenia štátu za úradníkov v podstate nasledovne: Oprava tejto otázky je u nás doteraz nedostatočná. Náš právny poriadok nemá všeobecných predpisov, ktoré by ju upravovaly. Zákony sľúbené v §§ 92 a 104 ústav. listiny neboly ešte vydané. V tejto budúcej zák. úprave bude sa náš zákonodarca musieť prikloniť k stanovisku väčšiny evropských štátov, ktoré si otázku, či štát ručí za svojich úradníkov, zodpovedaly kladne. Dôležité však je rozhodnúť, či má povinnosť náhrady spočívať na orgánu, ktorý škodu spôsobil, alebo na štátu samom. V prípade prvom by bolo vymáhanie náhrady škody — pre nedostatok finančných prostriedkov príslušného úradníka — často illuzorným a sťažilo by postavenie poškodeného, ešte aj v tom, že by musel najprv hľadať vinníka. Ústavná listina sľubuje zákon o ručení štátu, pri čom vedľa ručenia štátu pripúšťa primerné ručenie sudcov, neustanovuje však či sa toto ručenie vzťahuje aj na ostatných úradníkov, menovite správnych. Zákonodarca bol si pri tom vedomý rozdielu medzi sudcami a úradníkmi správnymi, vzhľadom na neodvislosť sudcov naproti pomeru podriadenosti úradníkov správnych. Referent sa vyslovuje za priame ručenie štátu, pri čom by štátu prislúchalo právo postihu proti dotyčnému úradníkovi. — Ďalej sa dotýka referent otázky do jakej miery ma ručenie siahať. Ručenie hy mohlo nastať pri subjektívnom zavinení (analogia princípu viny), alebo by štát ručil za každú škodu úradníkom zavinenú (analogia principu rizika). Referent sa prihovára za to, aby de lege ferenda boly použité obi dva principy kombinovane. Bude však treba stanovit podmienku, že škoda nebola poškodeným spoluzavinená a že nemohla byť iným spôsobom odstránená. — Konečne sa zmieňuje referent ešte o otázke kompetencie ohľadne uplatňovania nároku na náhradu škody. V Nemecku o ňom rozhodujú riadne súdy. Toto riešenie by sa však, vzhľadom na inú strukturu našich právnych pomerov, u nás neosvedčilo. Preto sa referent domnieva, že u nás bude treba túto kompetenciu sveriť správnemu súdnictvu.
V debate Dr. Ottyk odchyluje sa od názoru referenta v otázke kompetencie a zastáva názor, že výšku náhrady škody majú ustálovať riadne súdy. Prof. Dr. K. Laštovka sa v zásade shoduje s thézami hlavného zpravodaja, vyslovuje však určité pochybnosti ohladne určovania toho, že v ktorých prípadoch a jak daleko má siahať regres štátu proti úradníkovi. Domnieva sa, že v mnohých prípadoch by bolo pôsobivejšími riadenie disciplinárne ako právo regresu štátu. Pokial ide o kompetenciu upozorňuje, že by ustálenie kompetencie správ. súdu znamenalo jeho úplné pretiaženie. Po replike referentovej, v ktorej — proti prípadnej pretiaženosti správneho súdu — poukázal na velkú pretíženosť riadných súdov, bola bez zmeny prijatá rezolúcia navrhnutá referentom. Návrh Dr. Křováka na pozmenenie 4 bodu v tom smysle, že by bolo vynechané označenie, že ktorý súd je kompetentný, bol zamienut. Rezolúcia bola schválená takto:
1. Tretí právnicky sjazd vyslovuje presvedčenie, že je nutno aby bola dovršená myšlienka právneho štátu a aby bol prevedený § 92 ústavnej listiny, zaviesť ničenie štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci. Spolu so zavedením ručenia budiž převedena reforma verejnej správy a upravené práva a povinnosti úradníkov.
2. Nebudiž zavadzané priame ručenie úradníka, ale vyhradené štátu právo postihu.
3. Ručenie štátu nebudiž obmedzené na škodu úradníkom
subjektívne zavinenú.
4. Rozhodovanie o nároku na náhradu škody a jeho výšky
budiž prikázané správnemu súdnictvu.
b) »Ochrana proti nečinnosti úradov.«
Prácu podal prof. Dr. K. Laštovka.
Referent prof. Dr. Iv. Laštovka predovšetkým pripomína, že mu došly pripomienky od Dr. Zajíčka, doc. Dr. Neubauera a od Dr. Chudabu; na čo prechádza k stručnému podaniu svojho referátu. Nečinnosť úradu vidí v tom, keď úrad nejednal, nezakročoval, ačkoľvek bol povinný jednať, teda jednať mal a mohol. Poukazuje na dôvody nečinnosti, ktorá dľa neho nekorení vždy v zlovolnosti a liknavosti úradu, ba práve naopak je vysvetliteľná často pretiaženosťou úradov, nesnadnosťou materie, ohľadmi politickými a pod. V ďalšom rozoberá referent ochranné prostriedky občana proti nečinnosti úradov. Uvádza prípady dozorčej sťažnosti, devolucie a fikcie pozitívneho i negatívneho vyriadenia. Primlúva sa za zavedenie všeobecnej, dosti dlhej lehoty vyriaďovacej, ktorá by platila subsidiárne pre prípady, kde zákonodarca neustálil individuálnu lehotu vyriadenia. Okrem uvedených prostriedkov, ktoré v mnohých prípadoch nepostačujú k potieraniu nečinnosti úradov, treba pribrať na ochranu občana aj syndikátnu žalobu t. j. ručenie úradníka resp. štátu za škodu, ktorá bola občanovi spôsobená úmyselnou nečinnosťou úradnou. Nápravu chce referent dosiahnúť v prvej rade odstránením hlavných príčin zaviňujúcich nečinnosť a prieťah. Záverom uvádza referent pripomienku doc. Dr. Neubauera, v ktorej sa tento primlúva za zavedenie formálnej sťažnosti proti prieťahu riadenia k prednostovi úradu, ktorý by v krátkej lehote musel strane odpovedať prečo nie je akt vyriadený, keď môže strana vyriadení očakávať. Referent nedoporučuje toto riešenie, poneváč by sotva bolo účinné a by znamenalo nový vzrásť úradnej agendy.
V debate predsedajúci prof. Hoetzel zdôraznil potrebu nápravy proti nešvaru nečinnosti úradov a vyzdvihol, že prostriedky smerujúce k ochrane občanov proti nečinnosti úradov (menovite fikcia a devolucia) sú čiste mechanické, teda nie sú ideálne, avšak predsa sa ich musíme držať, kým sa nenájde účinnejší spôsob ochrany občana, proti silnejšiemu štátu. Dr. Kořinský vidí hlavnú vinu v občanoch samých, menovite v ich nedbalosti a liknavosti. Úrady sú vraj úplne pretiežené následkom čoho je dodržiavanie lehôt nemožne. Prof. Taubenschlag z Varšavy je pre všeobecné krátke lehoty a pre fikciu priaznivého vybavenia, ktorej treba vraj dať prednosť pred devolúciou. Doc. Dr. Neubauer má za to, že navrhovaná rezolúcia je príliš široká a žiada, aby bol daný konkrátny námet pre zákonodarca. Ďalej bližšie odôvodňuje svoj poziadavok vyslovený v pripômienkach, aby občania mali nárok na formálnu sťažnosť proti prieťahu riadenia. Dr. Chudoba žiada doplnenie a zmenu foimulovania navrhnutej rezolúcie a vyzdvihuje, že nečinnosť úradu môže ohroziť aj hospodárske postavenie občana. Primlúva sa za zjednodušenie verejnej správy a za zrýchlenie riadenia; Dr. Fischer ako advokát háji záujmy strany. Vyslovuje sa pre lehoty, je však proti dohliadacej sťažnosti, miesto ktorej chce informačný nárok pre strany vo smysle piipomienky Doc. Dra Neubauera. Devoluciu považuje za nebezpečnú, lebo zbavuje stranu jednej, dakedy aj dvoch inštancií. Pozitivnu fikciu pripúšťa aj u dvojstranných právnych jednaní avšak len v prvej inštancii a to tiež ešte s určitými omedzeniami. Fikciu negatívneho vybavenia nepripúšťa vôbec. Dr. Tarabrin sa naproti tomu primlúva za fikciu negatívneho vybavenia. Prof. Dr. Matějka konštatuje, že nečinnosť úradov sa prejavuje hlavné v oboru agendy personálnej kde je takmer všeobecným zvykom osobné veci zdlhavé vybavovať. Dr. Krupský upozorňuje, že nečinnosť správnych úradov je často dôsledkom nečinnosti kolegiátnych orgánov a žiada, aby nadriadeným úradom bolo zakázané dávať pokyny pre úrady podriadené ohľadne vybavenia určitej spornej veci, lebo tým je strana de facto pripravená o jednu inštanciu. Po záverečnom resumé predsedajúceho prof. Hoetzla bola prijatá rezolúcia, ktorá v podstate spočíva na thézach hlavného referenta prof. Dr. Laštovki a len v niektorých podrobnostiach sa prispôsobuje názorom vysloveným v debate. Návrh redaktora Hrabánka na doplnenie rozolucie bol odmietnutý a rezolúcia takto usnesená:
1. Nápravu proti nečinnosti, alebo prieťahu úradov možno zjednat v prvej rade tým, že by boly odstránené hlavné príčiny, ktoré nečinnosť lebo prieťah úradov zaviňujú. To sú najmä:
Neuspokojivá úprava právneho poriadku, nie vždy vhodná organizácia úradov a riadenia pred nimi, všeobecné známa preťaženosť správneho úradnictva a konečne i okolnosti úradom nezvládnutelné.
2. Prez to však treba strane zabezpečiť možnost. aby sa jej dostalo do určitej lehoty vyriadenia.
Za tým účelom sa doporučuje stanoviť pre vyriadenie veci dostatočne dlhej lehoty jednak zvláštnej pre jednotlivé prípady, jednak lehotu všeobecnú a vysloviť povinnosť úradov v lehotách tých vydať vyriadenie.
3. Pre porušenie tejto povinnosti buď strane vedľa dozorčej sťažnosti poskytnutá podľa možnosti ochrana i fikciou a
devolúciou.
4. Fikcia a devolúcia nehodí sa však pre všetky prípady nečinnosti a nemôžu byť zavedené všeobecne, ale jen v prípadoch zvláštnych, ale daleko početnejších než dosiaľ.
Fikciu priaznoveho vyriadenia bolo by možno doporučil len pre prípady jednostranné právnej justície a to pre prvú stolicu, fikciu negatívneho vyriadenia proti úradom činným ako rekurzná stolica.
V iných prípadoch budiž uvažované podľa povahy správnych vecí o devolúcii.
(Dr. Ľ. Knappek, Dr. A. Štafl, Dr. R. Wierer, JUC. Bulín.)
Otázka 3.: Štátne podniky, ich organizácia, správa a rozdiel od podniku a ústavu verejného.
Prácu podali: Dr. J. Havelka a Doc. Dr. Jar. Janovský.
Hlavný zpravodaj Dr. J. Havelka konštatuje, že obe práce jednajú o otázke z hľadiska juristického a že sa v podstate shodujú. Rozdiel je hlavne len v ponímaní a definícii pojmu verejných ústavov. Referent uvádza v stručnosti pojem a charakteristiku verejného ústavu so zvláštnym zreteľom na zákonodárstvo československé a na judikaturu najvyššieho správneho súdu i najvyššieho súdu. Vymedzuje pojem verejného podniku podľa judikatury i zákonodarstva a pokúša sa o odlíšenie podniku verejného od iných podnikov. Konečne zaoberá sa s pojmom podnikov štátnych s hľadiska našeho zákonodarstva vôbec, hlavne však s ohľadom na zák. č. 404/22 a nar. č. 206/24.
V tejto úprave vidí značný pokrok, lebo nimi bola prevedená zvláštna právna regulácia pomerov, ktoré sa skutočne od verejnej správy v pravom slova smysle značne lišily a ktoré preto inej úpravy právnej nezbytne vyžadovaly. Tým, že štátnym podnikom bola daná určitá hospodárska samostatnost, stalo sa ich hospodárstvo hybnejším. Vytýka však referent, že predpisy, ktoré upravujú vlastnú správu, sú málo jasné; ich aplikácia, že je sťažená nepresnosťou výrazu. Najväčšiu závadu však vidí v naprostom nedostatku sankcie, lebo tým sa hlavný účel týchto predpisov — totiž odlúčenie štátnych podnikov od úzkej súvislosti s verejnou správou — stáva nesplnitelným. Tieto normy sú odkázané na dobrú vôlu tých, ktorí ich aplikujú resp. na disciplinárnu právomoc nadriadených štátnych orgánov. Korreferent doc. Dr. Janovský načrtnul len v hlavných rysoch obsah svojej práce písomnej. Zdôraznil tiež význam komercializácie štátnych podnikov pri čom sa má, dľa neho, prizerať k potrebnej diferenciácii medzi jednotlivými skupinami štátnych podnikov, hlavne vzhľadom k pomeru, v akom sa v nich uplatňuje verejný záujem. V celkosti sa stotožňuje s rezolutným návrhom hlavného zpravodaja Dr. Havelku, pridrža sa len svojej širšej definície pojmu verejného ústavu a podáva návrh na doplnenie rezolúcie.
V debate Prof. Dr. Hilarowicz čita referát riadiateľa polskej tabakovej režie o organizácii polského tabákového monopolu, ktorý je dľa neho typickym výdělečným podnikom štátnym. Nadvázujúv na referát Dra Havelku a Doc. Janovského rozoberá v krátkosti pojem verejného ústavu a vyslovuje sa za jeho zúženie, aby sa predišlo d'alekosiahlým konklúziám. Odborový radca Dr. Mach v pripomienke k podaným referátom dotýka sa podrobnejšie otázky hospodárenia štátnych podnikov a ich financovania. Min. radca Dr. Čermák vyzdvihuje, že v pozitívnom práve sú len veľmi nepresne upravené otázky finančne právne a preto žiada vsunúť vložku do rezolúcie, aby pri budúcej zákonnej úprave bola aj týmto otázkam venovaná väčšia pozornosť.
Doplnená resp. pozmenená rezolúcia bola potom jednohlasne prijatá:
1. De lege ferenda doporučuje sa užívať výrazu verejný ústav len pre zjavy typické.
2. Právnu definíciu verejného podniku nemožno podať, na koľko právny poriadok má tu ustanovenia len kusé a vec je v nepretržitom vývoji. Všeobecne možno povedať, že u verejného podniku je daný zvláštny verejný záujem, jehož vymedzenie samé je ovšem právnicky neproveditelné. Právne normy su veľmi rôznorodé. De lege ferenda možno doporučiť opatrnosť v priznávaní verejného záujmu.
3. Právna úprava pomerov statných podnikov podľa zák. č. 404/22 a nar. č. 206/24 znamená značný pokrok pre hospodárenie štátných podnikov. Hlavným nedostatkom úpravy je nedostatok garancie, že predpisy budú zachovávané.
De lege ferenda sa doporučuje dokončiť vývoj tým, že by bola aspoň statným podnikom s charakterom výdelečným, u nichž verejný záujem vôbec není, lebo ustupuje do pozadia, priznaná právna subjektivita. U štátnych podnikov ostatných polom bolo by treba prehlbiť predpisy nar. č. 206/24 v tom smere, aby bola daná právna záruka ich neodvislosti od štátnej administratívy.
Pri tejto novej úprave predpisov o štátnych podnikoch budiž venovaná pozornosť predo všetkým dnešnému stavu teorie vyhovujúcemu formulácii princípov finančne správnych. Zákonnú úpravu správnych podnikov štátnych podľa zázad obchodného hospodárenia bude prehlbiť a zdokonaliť, pri čomž bude prihliadať najmä k potrebnej diferenciácii medzi jednotlivými typickými skupinami štát. podnikov, podľa toho, v akej miere sa v nich uplatňujú hľadiska záujmov verejných.
4. Pri zjednodušovaní správy verejných ústavov a podnikov v duchu moderných tendencií, budiž vždy dostatočne prihliadané k tomu, aby neboly ohrozené záujmy právnej bezpečnosti občanov.
Predsedajúci a 1/2 14 hod. zaklúčil jednania V. komisie.
(Dr. L. Knappek. Dr. Štafl, Dr. Wierer, JUC. Bulín.)

Citace:

Sekcia V. pre právo verejné.. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1931, svazek/ročník 12, číslo/sešit 2-3, s. 90-97.