Čís. 6046.

Podľa § 96, čís. 2 zák. čl. LIV:1912 sa trestá nielen doslovné uverejnenie spisov v tomto zákonnom ustanovení uvedených, ale aj uverejnenie podstatného ich obsahu.
K subjektivnej skutkovej podstate tohoto prečinu sa vyžaduje úmysel (§ 75 tr. zák.); ten je daný vedomím vinníkovým, že uverejňuje spis alebo podanie bez toho, že by bolo dané svolenie úradu k uverejneniu, alebo že by tu bola okolnosť umožňujúca beztrestné jeho uverejnenie (na pr. verejné prečítanie spisu na hlavnom pojednávaní).
Pre subjektivná skutková podstatu obdobného prečinu podľa čl. VII zákona zo dňa 17. decembra 1862, čís. 8 r. z. z r. 1863, stačí púha nedbalosť.
(Rozh. zo dňa 20. novembra 1937, Zm III 405/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti Dr. A. pre prečin nedovoleného uverejnenia zmätočné sťažnosti verejného žalobcu a obžalovaného zčásti odmietol, zčásti zamietol. Z dôvodov:
Obžalovaný napáda rozsudok odvolacieho sudu z dôvodov zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) a c) tr. p.
Prvý z týchto dôvodov uplatňuje predovšetkým námietkou, že ním uverejnené články, totiž článok uverejnený 28. mája 1933 v bratislavskom časopise M. a článok uverejnený 25. mája 1933 v pražskom časopise P. neobsahujú ani čiastočné, ani úplné uverejnenie nejakého podania alebo úradného spisu, ale ide vraj len o uverejnenie skutku spáchaného Dr. N. a o sdelenie, že sa pre skutok ten vedie proti menovanému trestné pokračovanie. Námietke tejto prisvedčiť neľze.
V zistenom konaní obžalovaného spoznaly nižšie súdy jednak prečin podľa § 96, čís. 2 zák. čl. LIV:1912 (uverejnenie prevedené v Bratislave), jednak prečin podľa čl. VII zákona zo 17. decembra 1862, čís. 8 r. z. z roku 1863 (uverejnenie prevedené v Prahe).
Podľa prvého z týchto predpisov sa trestá za prečin (krome ďalších prípadov, ktoré tu neprichádzajú v úvahu), kto bez svolenia úradu zcela alebo čiastočné uverejní podania alebo úradné spisy zo zahájených trestných vecí, ktoré úrad, neuverejnil. podľa druhého z nich sa rovnako za prečin trestá, kto by obžalovacie usnesenie, o ktorom má nastať súdne pojednávanie, alebo obžalovací spis uverejnil skoršie, ako bola obžaloba prednesená na hlavnom pojednávaní, aleba kto by obsah, dokazných listin, soznania obvinených, svedkov alebo znalcov, ktoré boly behom trestného vyšetrovania ku spisom pripojené, uverejnil skoršie, ako sa skončí vyšetrovanie a ako sa ich užije na hlavnom pojednávaní.
Spomenuté predpisy sledujú hlavne účel zabrániť každému mimosúdnemu vlivu na vykonávanie spravedlnosti. Taký vliv možno vykonať tiež uverejňovaním obžalovacích spisov a listin z prípravného pokračovania, pokiaľ ich nebolo užité verejne pri hlavnom pojednávaní. Majú-li uvedené predpisy dosiahnuť vylíčeného účelu, je potrebné vylúčiť nielen doslovné uverejnenie vymeňovaných spisov, medzi ktorými sú nesporné obžalovacie spisy a zápisnice o výsluchoch obvinených, svedkov a znalcov, vykonaných v prípravnom pokračovaní, ale aj uverejnenie podstatného ich obsahu alebo častí, lebo jedným aj druhým je možné vykonať rovnaký vliv na hľadanie práva.
Zákonný výraz »uverejnil«, spoločný pre oba cit. zákony (nemá-li byť daná prednosť forme pred vecou), neľze ináč vykladať, než ako je uvedené, lebo ináč by sa púhym spracovaním spisu do iných slov dosiahlo práve toho, čo zákony chcú vylúčiť, a nebolo by možné s výsledkom proti tomu zakročiť. Je preto ľahostajné, či spis bol uverejnený doslovné alebo len podľa svojho smyslu. Že čiastočné uverejnenie obsahu stačí, je zrejmé nielen z uvedených dôvodov, ale aj z doslovu § 96, čís. 2 zák. čl. LIV:1912, ktorý výslovné hovorí o čiastočnom uverejnení. Na druhej strane je ovšem podľa správného výkladu spomenutých predpisov potrebné, aby uverejnené boly podstatné časti spisu a aby bolo z uverejnenia zrejmé, že ide o niektoré zo spisov v cit. zákonoch uvedených. Pri tomto výklade zákona úplné vyčerpává zistené konanie obžalovaného zákonný pojem »uverejnenia«. Obžalovaný totiž vo svojich rovnako znejúcich článkoch uviedol, že štátne zastupiteľstvo v Bratislave pod č. St. . . . podalo na Dr, N. obžalovací spis pre zakázané vyhnanie plodu, že lekárski znalci zistili zakázaná povahu vyhnania, že Dr. N. doznal nielen vyhnanie samo, ale aj to, že za zákrok počítal 1500 Kč a z toho dal spoluúčinkujúcemu lekárovi 50 Kč. Zo srovnania tohoto obsahu článkov obžalovaného s obsahom obžalovacieho spisu, podaného pod cit. číslom na Dr. N., je zrejmé, že do článkov obžalovaného skutočne bol prevzatý obsah tohoto spisu, lebo všetky obžalovaným do článku napísané skutky sú uvedené tiež v obžalovacom spise. Nie je pochybné, že ide o podstatné časti onoho obžalovacieho spisu, lebo skutky v článku uvedené boly práve tie, ktoré pre zistenie skutku Dr. N. a jeho právne posúdenie boly rozhodné. Z toho, že obžalovaný pomenoval v článkoch štátne zastupiteľstvo, ktoré na Dr. N. podalo obžalobu, ba uviedol aj jednacie číslo jeho obžalovacieho spisu, že zdôraznil skutočnosť podania obžaloby a hneď za ňou uviedol obsah obžalovacieho spisu, presne uviedol trestný čin, pre ktorý bol Dr. N. žalovaný, a časť odôvodnenia obžalovacieho spisu, — plynie, že išlo o uverejnenie časti obžalovacieho spisu.
Nižšie súdy preto plným právom v tom, čo obžalovaný uviedol v svojich článkoch z obžalovacieho spisu, podaného na Dr. N., spoznaly pojem uverejnenia obžalovacieho spisu y smysle cit. predpisov a nejde tedy len o uverejnenie skutku Dr. N. K poukazu na okolnosť, že časopisy denne prinášajú zprávy o výpovediach obžalovaných a pod., nebolo hradené, lebo táto okolnosť je bezvýznamná pre posúdenie tejto veci.
Tvrdiac ďalej, že bol v skutkovom omyle, vylučujúcom trestateľnosť, poneváč nevedel v dobe činu o stádiu trestnej veci Dr. N-a, vytýka obžalovaný ten istý zmätok, lebo poukazuje k nedostatku subjektívnej podstaty. Ani táto námietka nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o prečin podľa § 96, čís. 2 zák. čl. LIV:1912, vyžaduje sa v smysle § 75 tr. z. úmysel k subjektívnej podstate skutkovej. Tento úmysel je pri tomto prečine daný vedomím pachateľa, že uverejňuje podanie alebo spis v cit. predpise uvedený a že net svolenia úradu k uverejneniu, resp. inej okoľnosti, umožňujúcej beztrestné uverejnenie, na pr. verejného prečítania obžalovacieho spisu na hlavnom pojednávaní. V konkrétnom prípade niet pochybnosti o tomto vedomí obžalovaného už podľa Samého obsahu článkov. Obžalovaný sám v ňom hovorí o určitom obžalovacom spise a hneď na to uvádza jeho obsah. Musel si tedy byť vedomý, že uverejnil obsah onoho spisu. V trestnej veci Dr. N-a nedal podľa zistenia nižších súdov žiaden z oprávnených úradov povolenie k uverejneniu obžalovacieho alebo iného spisu a nikdy v nej nebolo konané hlavné pojednávanie. Keď obžalovaný za týchto okolností v článkoch užíva tiež slov, »nech skončí toto trestné pokračovanie bárs ako s hradiska trestania«, je zrejmé, že vedel, že pokračovanie nedošlo ešte do štádia ústneho verejného pojednávania, najmä keď ide o obžalovaného, ktorý je práva znalý. Konal tedy úmyselne. Pre subjektívnu skutková podstatu prečinu podľa čl. VII zákona zo dňa 17. decembra 1862, čís. 8 r. z. z r, 1863, stačí síce púha nedbalosť. Keď tu však bolo viac (totiž úmysel), je tým ona podstata tým skoršie daná. Sú tedy obidve námietky obžalovaného, vytýkajúce zmätok podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., bezzákladné.

Citace:

č. 6046. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 492-495.