Čís. 14471.

Nemožno sa domáhať žalobou podľa § 39 zák. čl. LIV:1912 zrušenia exekúcie, vedenej na základe platebného príkazu čsl. zúčtovacieho ústavu, vydaného podľa § 7 nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. a čl. 13 úmluvy č. 55/1930 Sb. z. a n., na tom základe, že dlžník je na základe pravoplatne schváleného vyrovnania povinný platiť len kvótu (ktorú zaplatil) svojho záväzku a nie exekúciou vymáhanú celú sumu.
(Rozh. z 21. VI. 1935, R IV 200/35.)
Žalobník domáhal sa žalobou podľa § 39 zák. čl. LIV:1912 zrušenia exekúcie, vedenej na základe platebného príkazu čsl. zúčtovacieho ústavu, vydaného podľa § 7 nar. č. 224/1924 Sb. z. a n. a čl. 13 úmluvy č. 55/1930 Sb. z. a n., na tom základe, že je v dôsledku pravoplatne schváleného vyrovnania povinný platiť len kvótu svojho závazku a túto už zaplatil.
Odvolací súd spor pre sporu prekážujúcu okolnosť podľa bodu 1 § 180 Osp. zastavil.
Najvyšší súd rekurzu nevyhovel. Dôvody:
Dlhy a pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje pokračovanie podľa oddielu V. Úmluvy medzi Čs. republikou a kráľovstvom Maďarským zo dňa 26. mája 1928 č. 55 Sb. z. a n. z r. 1930, boly článkom 22 tejto úmluvy výslovne vyňaté z poradu práva a na tom nebolo nič zmenené § 5 zákona zo dňa 21. marca 1930, č. 51 Sb. z. a n., hoci výlučne len pre vnútomý obor samej Čs. republiky upravuje otázku vlivu mimokonkurzného vyrovnania resp. konkurzu na závazky spomenutého druhu; najmä nebolo na tom nič zmenené ani pokiaľ ide o závazky, v pokračovaní smluvou upravenom pravoplatne už zistené, lebo bez zvláštneho ustanovenia nemožno predpokladať, že by ten istý záväzok do určitej doby mal byť vylúčený z poradu práva, potom však mu podliehal. Stanovisko napadnutého usnesenia je tedy správne.

Citace:

č. 14471. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1045-1045.