Je živé ľudské telo objektom občianského práva?

Julius Virsik (Bratislava).1 Vec vo smysle fyzickom stane sa vecou ,vo smysle právnickom a následkom toho i objektom práv, alebo sa stane subjektom tým, že ju pozitivna právna norma za objekt alebo za subjekt uznává. Právo neuznává každú vec za vec vo smysle právnickom, lež musí tu byť určitý skutkový stav, ktorý keď tu je, připojuje právo normu, dla ktorej ona vec je subjektom alebo objektom. (Pri tom třeba odlišovať t. zv statky právne, a ko česť, život atď.)
Nie je tedy nějaká vec vo fyz. smysle objektom práv pre nějaké diferenciované vlastnosti, ale výlučné preto, že právo k tejto věci připojuje sekundárné následky pojmu objektu právneho. Aby teda nějaká vec bola objektom práv, musí tu byť okrem »skutočnosti« (casuspositio) tiež pozitivna norma, priznávajúca následky objektivity (norma v užšom slova smysle).
Pri danom temate vyskytne sa najprv otázka, do kterej kategorie zařadíme živé ľudské tělo.
Je ľudské tělo vecou vo smysle fyzickom? Akiste, lebo je oddělenou časťou hmotného světa.
Je ľudské tělo subjektom? Člověk a ľudské tělo nie jé to isté. Člověk je subjektom práv, ale nie tělo. Jedine »človeku« ako takému sa přiznává osobnos; keby bolo ľudské tělo, teda živý organický kus světa vonkajšieho, subjektom, nemali by sme logického dôvodu vylučovat z tohoto pojmu ostatných živočichov. Adjektivum »ľudské« znamená požiadavok i spirituálnej celistvosti člověka.
Je ľudské tělo objektom práv? Ľudské telo, ako vec vo smysle fyzickom, mohlo by byť objektom práv, keby sa u něho uskutocníli ostatné předpoklady objektu: schopnost ukojit nejakú ludskú potřebu a odlisnosť od subjektu. Tělo neukáju potřeby člověka, lebo je neodmyslitelnou súčasťou integrálneho člověka. A tým tiež sa vylučuje jeho rozdielnosť od subjektu, ktorého materiákiym substrátom je právě tělo.
Máme však i danú normu pozitívneho práva, ktorá vyriekla, že tělo ľudské nie je vecou vo smysle právnickom a teda
nemóže byť ani objektom práv. Je však třeba prízvukovať, že táto negativna vlastnost ľudského těla vyplývá čisté z právneho
nazierania, čiže pojmového illátu právneho.
Konkrétné použitie týchto zásad naráža však na rožne ťažkosti, ktoré v následujúcich statiach stručné prebieram.
I. Telo ľudské a vecné práva.
Poneváč tělo nemóže byť objektom práv, nemůže k němu existovat ani věcné právo. Preto člověk nic; je ani držiteľom ani vlastnikom svojho těla a jeho neoddělených častí. Všetko, čo sa s telom trvale spojí, přestává byť objektom práv a tým tedy zanikajú i reálne práva na ňom lpiace. Co sa od těla oddělí, stává sa predmetom práv. nakoľko vyhovuje ostatným požiadavkorn kladeným právom pre objekty.
Okrem oddelenia prirodzených odpadkov, nastáva ľahko oddelenie údov, zubov, vlasov, připadne niektorých vnútorných orgánov. Kto je držitelom a vlastnikom týchto věcí? Tieto oddělené části už móžu byť objektom práv, lebo nie su už mate- riálnym substrátom subjektu a nemožno speciálnu normu extenzívne rozšíriť i na tieto případy. Pri posudzovaní právneho osudu častí těla môžeme hľadieť na samé tělo ako na objekt. Tedy oddělená cast by bola vlaistníctvom toho, komu patřilo tělo; poneváč však tělo nie je objektom práv, tedy nie je jeho vlastníkom, musíme hľadieť na oddelenie časti těla ako na vznik novej věci, ktorej prvým vlastníkom je daná osoba ako prirodzený okupant. — O držbě tu budú platiť všeobecné zásady, menovite móže sa stať držitelom ten, kto onu vec od těla oddělil. Případy z praxe; odstřihnuté vlasy, vytiahnuté zuby, odoperavané části těla stanů sa vlastníctvom danej osoby púhym faktom oddelenia. (Zvyky lekárske ovšem móžu ustanovovat inšie, toto však má iba obligačneprávny význam.)
S telom sa však môžu tiež rozličné věci spojit, respektíve sa k němu připojit. Toto spojenie dla všeobecných zásad môže byť dvojaké: 1. trvalé,neoddelitetné, kedy redintegrácia by bola tažko možná, alebo vóbec nemožná, 2. dočasné alebo oddělitelné, kedy možno vec od těla oddělit, bez poruchy těla alebo onej věci.
Ad 1. Tu sa stane dľa všeobecných zásad vec cudzia súčasťou věci hlavnej, ktorou v danom případe bude nesporné tělo; individualita věci pripojenej zaniká, ona stává sa vlastníctvom toho, kto je vlastníkom věci hlavnej, na ňu přejdu všetky věcné práva, viaznúce na věci hlavnej a ony věcné práva, ktoré na nej samej viazly, zaniknú. V našom případe vec hlavná nie je objektom práv, tedy akiste přestane byt i připojená vec — teraz už Vlastně ani nie vec vo smysle právnickom — objektom práv. Nie je to »res nullius«, lebo to nie je vôbec res. Zlaté koruny na zuboch nie su tedy vlastníctvom danej osoby. (Niečo iné je ovšem umělý a oddeliterný chrup.) Ani držba tu nie je žiadna. To isté platí pri protéze a heterotransplantácii. Všade tu ide o zánik objektu práv, ovšem nie o zánik fyzický, ale právnický.
Spomenuté pravidlá neplatia o falošných vlasoch, o sklenenom oku, ktoré sa môže pravidelné vyberať, o náušniciach a iných s telom spojených šperkoch a ovšem nie o okuliaroch. ktoré případy patria do druhej kategorie vecí s telom spojených. Prichádzajú iba do držby danej osoby, nakolko su tu uskutočnené i ostatně předpoklady držby.
Avšak s telom sa môžu spojit i iné věci, na pr. niekto shltne diamant. Tu tedy sa stane diamant súčasťou těla a to neoddeliteľnou, aspoň nakolko sa prirodzeným spôsobom neoddělí. Přestane k němu každé věcné právo. Nik nie je jeho vlastníkom, nik nie je jeho držiteľom. Vlastník diamantu nebude mat ani proti dolózne jednajúcemu žiadneho věcného nároku.
Ad 2. Tento případ je jednoduchý. Poneváč vec možno oddělit, ostává vo vlastnictve prvšieho vlastníka, ovšem môže prísť do držby danej osoby. Vlastník má vecnu žalobu na vydanie tejto věci, lebo ona vec nepřestala byt objektom práv. Držiteľ môže byt odsúdený na vydanie onej věci, ale obťiažnejšia je už exekúcia. Či možno viesť exekúciu na falošny chrup, keď je v ústach, na falošné vlasy, oko, protézu, náušnice atď? Odpověď na tieto otázky zapadá do exekučného práva. A keď i dľa daného práva je tu odpověď pováčšmi negativna, nenarúša sa tým stav dľa občianského práva. Právo platné a vymáhatelné sa tu nekryje. Lebo ono vlastníctvo má ten význam, že akonáhle sa sporná vec od těla oddělí, môže sa bez ďalšieho exekvovať. Je tu len ústupok súkromného práva vóči veřejnému právu, zapričinený snad až přehnaným přizvukováním t. zv. prirodzených práv, medzi ktoré sa počítá i telesná nedotknutelnost pri výkonu štátnej donucovacej moci pri občanskoprávnej exekúcii.
Kombinujme teraz oba prípady, čo sa stane, keď sa vec s telom raz spojená, zase od tela oddelí? — V prípade dočasného spojenia nič sa nezmeni až na to, že exekvovatelnosť bude teraz už nesporná. Avšak v prípade trvalého spojenia uplatní sa zase spomenutá už zásada: telo ľudské len preto a len natoľko nie je objektom, lebo a nakoľko mu túto vlastnost právo odopiera, resp. neprisudzuje. Vlastne keď sa vec s telom trvale spojená od těla predsa oddelí, nemožno hovoriť o vlastnom trvalom spojení. (Násilné oddelenie, s porušením onej věci alebo tela, sem nezapadá, lebo sa posudzuje, ako oddelenie prirodzenej časti tela.) Všeobecne tu môžeme hovoriť o akomsi oživnutí vlastníclva před právnym zánikom věci. Lebo pri spojení věci s telom postavili sme iba praesumpciu facti, že vec sa neoddělí, ktorá praesumpcia bola však skutečným oddělením vyvrátená. Musíme tedy posudzovať tuto vec ako prechodne spojenu. Treba si tu uvědomit: objektivita věci v tele ľudskom nezaniká skutočne, ale iba právnicky a len preto, lebo sa nesrovnává s monobjektivitou samého těla. Preto len v tom případe smieme hladet na takúto vec ako na nález, keď sa podmienky nálezu už před spojením věci s telom uskutočnili. čo sa móže stať labko na pr. pri shltnutí diamantu. — Pri oddelení věci, ktorá bola před spojením odcudzená danou osobou alebo i osobou tretou, stane sa zase vlastníkom bezprostredne posledný vlastník, tedy poškodený, lebo daná osoba nemôhla nabyt vlastníctva z činu trestného. (Ovšem výnimku tvoria prípady, kedy dľa občianského práva možno nadobunúť vlastníctva i od nevlastníka.)
Keď je vec s telom trvale spojená od tohoto sa oddělí nejakou nehodou, ktorá zapříčiní smrt danej osoby (na pr. pri neštastí oddelia sa zlaté zuby, cenná protéza atď.), má sa vec posudzovat tak, akoby bola najprv nastala ona událost a potom smrť. Bude to praesumpcio iuris ac de iure, odvod bude neprípustný. (Táto praesumptia sa ovšem nevztahuje na oddelenie věcí od mrtvoly.)
Čo sa týká držby, platí zásadne a bez výnimky, že nie je v držbě čo je s telom trvale spojené, lebo chybä tu pojmový požiadavok držby: možnost výkonu práva Pri spojení a oddělení věcí natoľko zanikajú alebo sa obnovia ostatné vecné práva, nakoľko zaniká alebo sa obnovuje právo vlastníka.
II. Telo ľudské a obligačné práva.
Poneváč tělo ľudské nemôže byt objektom práv, nemôže byť objektom platnej obligácie. Všetky smluvy, ktorých objektom je samé ľudské tělo, sú nonkontrakty. Zato sa však može vyskytovat tělo v smluve nie ako prianie plnenie, ale ako vedlajší objekt, ktorého nějaká příslušnost, výhoda alebo vlastnosť je objektom smľuvy. Tu tedy tělo nie je in contractu, ale snaď jeho příslušnost alebo iná prirodzená výhoda.
Právnicky ti tieto případy vysvětlíme ako smluvy nedokonalé, akýsi typ smľuv kulhavých, lebo osoba sľubujúca plnit niečo, čo je v súyise s jej telom, nemóže byt k tomu prinútená, ba nie je ani po právu povinná plnit. Keď však plní, má nárok na protiplnenie. Slúži jej v najširšom případe condictio sine causa, poneváč nemožno žalovať z neplatnej smľúvy. Predsa však má onen kontrakt význam, lebo druhá strana nemóže od něho odstúpiť a keď prvá plnila, musí plnit tiež, keď i k vymáhaniu tohoto nároku slúži všeobecná žaloba z bezdůvodného obohatenia. Keby tu nebolo tejto úmluvy, ktorú nemožno nazývať smluvou, alebo keby sme jej odopreli úplné právnu relevantnost, neprináležal by straně, plnivšej niečo súvislého s telom, nárok ex conditione sine causa v širšom smysle. Co však, keď najprv plní ten, na ktorého straně nie je smľuva nedokonalá? Tu on nemóže žiadat vzájominé plnenie, ale iba vrátenie plnenia ex condictione sine causa. Ako vidíme, neguje sa tu skutočný život právnym rádom a znemožňuje sa právně istý obchod takými objektami, plnenie ktorých nie je ani contra honos moros ani neprirodzené, ba naopak často velmi prospešné. Na pr. predaj krve pre nemocného nie je možno de lege lata nazvať smluvou, lebo predmetom plnenia je část tela, ktorá nemôže byť predmetom právneho obchodu.
Pre lepší prehlad rozdělíme si smluvy, týkajuce sa živého ľudského těla, na smluvy I. týkajúce sa tela ako celku, II. týkajúce sa častí těla a to zase a) častí už oddělených, b) ešte neoddělených.
Ad I. Smľúvy týkajúce sa tela ako celku. Sem patří : Smľuva o podvolení sa vědeckým pokucom. (Nepatria sem případy obyčajného nakladania s telom.) Na pr. niekto svoluje za úplatu k tomu, aby bol do něho zaočkovaný určitý jed, aby boly na ňom vyzkúšané účinky elektrického prúdu, aby bola část jeho těla odstraněná za účelom homotransplantacie atď. Všetky tieto případy sú veľmi praktické. Zásadné tu de lege lata nemožno hovořit o platných smluvách. Pomôcka locationis conductionis operis nevyhovuje, lebo tu nejde o dielo, ale o, úplatné privolenie k poruche určitých statkov právnym rádom chráněných, ako je život, telesná integrita atď. Formulácia služobnej smluvy padá, keď si uvědomíme, že platná služebná smluva je obiliedzená rámcom noriem kogentného rázu, ktoré právě rôzne obmedzenia: telesnej bezpečnosti vylučujú z obsahu služobnej smluvy. Konečne by tu v případe vynúteněho ba i len přijatého protiplnenia bolo možné hovoriť o trestneprávnych sankciach, a podmienkou trestnej repressie je protiprávnosť; kde však je protiprávnosť, nie je možná zároveň právně platná smluva. Nenie možné na pr. predaf svoj život alebo tělo ani k vědeckým účelom. Všeobecne při posudzovaní týchto smluv nám pomůže měřítko »boni mores«. Nakoľko sa obsah týchto zásadné neplatných smluv neprieči dobrým mravom, pripúšfa sa condicio sine causa dľa načrtnutých pravidiel. Keby však i vzájomné plnenie bolo proti dobrým mravom, nepripúšťa sa ani táto žaloba.
Smluva uzavretá s prostitutkou. Niekto sľúbi inému za vykonanie telesnej súlože určité plnenie. Tu musíme rozoznávať tri případy: 1. buď uznává zákon prostitúciu za živnosť zákonom pripustenú (ovšem pri zachovaní určitých předpisov administratívneho rázu), 2. buď zákon neuznává prostituciu za živnost, ale ju nezakazuje, 3. konečne zákon prostitúciu zakazuje.
Ad 1. Tu nemožno hovořit o kontrakte contra honos mores, aspoň nie vtedy, keď ide o osobu, ktorá je živnostensky oprávněná k prostitúcii. Cítime však, že tu nevystačíme onými kondikciami sine causa, lebo nie je možné si představť zákonom pripustenú živnost, ktorá by nemohla byt právně prevádzaná. Avšak dla daného práva nie je tu pozitívneho předpisu a tak de lege lata ostává otázka spornou. — U nás však platí teraz případ druhý.
Ad 2. Tu bude třeba pokládat túto úmluvu za priečiacu sa dobrým mravom. (Pojem tento je však labilný a mění sa dobou.) Z toho plynie, že keď bolo peňažne plnené bez vzájomného plnenia, nemožno žalovat ani condictione sine causa a keď bolo plněné telesne, nemožno žiadať protiplnenie.
Ad 3. Kde sa prostitúcia zakazuje a sice normou perfektnou, bude táto úmluva neplatná už zo zákona. Uplatnia sa zásady pod 2. uvedené.
Ad IIa. Smľúvy týkajúce sa už oddělených častí tela. Poneváč tieto časti sú už samostatnými věcmi v právnickom smysle a tedy môžu byt i objektami, možno ohľadne nich platné uzavrieť smluvu.
Ad IIb. Smluvy uzavreté o ešte neoddelených častiach tela, ktoré majú byt teprv oddělené. Patrí sem predaj krve, potom predaj údu (na pr. jednoho ucha), predaj částí svalstva k homotransplantacii, predaj zubu, vlasu atď. Tu zásadné nemůže vzniknút platná smluva, ale iba taká, ktorú sme už predtým nazvali nedokonalou ači kulhavou. Osoba část svojho tela po právu plnit nie je povinná a neručí ani za škodu ex non adimpleli contractu. Druhý kontrahent však musí plnit, akonáhle prvý plnil. Keby plnil skoršie, patří mu žaloba pre bezdóvodné obohatenie. Keby neplnil, je proti němu — ovšem až po vzájomnom plnění — tá istá žaloba. Obohatenie však pre nedosťatok oceňovacích pomócok — nebude možno vo váčšine prípadov z iného ustálit, než z onoho neplatného kontraktu, v ktorom sa protistrana přiznala, akú cenu má pre ňu protiplnenie. (Ovšem uplatní sa zásada volného posudzovania dókazov dľa § 270 a 271 o. s. p. slov.) — Zase tu vidíme případ vzatý zo skutočného života (na pr. predaj jednoho ucha), ktorý nie je contra bonos mores a predsa nielen že nie je právom upravený, ale je priam znemožňovaný. Prípad predaju krve a vlasov je ešte zřejmější.
Patri sem tiež smluva iizavretá s kojnou, ačkoľvek tato jak v praxi tak i dľa teorie odpovedá pojmu locatio conductio operarum a uzavierá sa v živote skutočne vo forme smluvy služobnej.
Prípady, ktoré zapadajú ešte do otázky smľúv, ktorých predmetom je telo ludské alebo jeho časť, sú početné. Na pr. niekto si dá za úplatu prepychať fakírom tělo, dá sa pri představení za úplatu hypnotizovať nie však, keď sa niekto dá po provaze niesť (poneváč tento případ možno ešte zaradiť do pojmu služobných smluv, zaviazaný totiž koná atrakcie a tieto sú předmetom smluvy). Smluva, ktorú uzavrie niekto s dráhou alebo s iným dopravným podnikom, sem nepatří, lebo neide tu o dopravu tela, ale o locatio conductio opens. Objektom smluvy tu nie je telo, ale ona doprava.
Na konec ešte len uvediem požiadavky, ktoré sa nám ukazujú de lege ferenda. Je třeba, aby bola striktná zásada nonobjektivity těla a jeho neoddělených súčastí přelomená a pripuštěné určité, sice presne upravené smluvy o tele alebo jeho súčastiach, právě tak, ako bolo treba prelomiť ešte striktnejšiu zásadu římského práva, ktoré neuznávalo ani oddelenú časť ľudského těla za vec vo smysle právnickom a tedy za objekt prav. Zásada ústavné zaistenej nedotknutelnosti těla by sa mohla zachovat pripuštěním aspoň náhrady škody za neplnenie.
Občanskoprávně poměry a vztahy, týkajúce sa mrtvoly, neboly vzaté do úvahy.

Zkrátená práca z obč. seminára p. prof. Dr. Fr. Roučka.

Citace:

LUBY, Štefan. Rouček-Sedláček, Komentář k čsl. obecnému zákoníku občanskému a obč. právo platné na Slovensku a Podk. Rusi.. Právní prakse, měsíčník československých právníků. Praha: Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart , 1937-38, svazek/ročník 2, číslo/sešit 1, s. 47-48.