Č. 809.

Lesní hospodářství: * Uh. zák. čl. XIX. z r. 1898 neudeluje ani ministrovi pre správu Slovenska, ani expositure minist. zemědělství právo predl'žiť termín k vývozu dřeva z hor byv. urbarialistov, keď termín ten stanovený bol pravoplatné uzavretou kúpno-odpredajnou smluvou.
(Nález zo dna 11. dubna 1921 č. 3538.)
Vec: Rudolf P. jako předseda býv. urbarialistov v Klaštore pod Zniovom (Dr. Ferdinandy v Turč. Sv. Martine) proti ministru s plnou mocou pre správu Slovenska a ministerstvu zemědělstva, expositura pre Slovensko stran predlženie termínu k vývozu dřeva.
Výrok: Napadnutá rozhoďnutia sa zrušujú pre nezákonnost.
Dôvody: Spolok bývalých urbarialistov v Klaštore pod Zniovom, zastúpený predsedom Rudolfom P., uzavřel dňa 2. juna 1917 v základe úradne schválených dražobných podmienok kúpno-odpredajnú smluvu so župou Turčianskou, zastúpenou podžupanom B. ako, stránkou kupujúcou stran dřeva, ktoré na hoře Jasemovej dl'a gazdovského plánu na roky 1914—1916 na vyrubenie prichodí a to za kúpno-odprodajnú cenu 51125 korun.
Dl'a odst. 12 podmienok dražobných — tvoriacích integrujúcu čiastku smluvy — zaviazal sa kupitel dřevo ukúpene vyviesf z hory do 1. aprila 1920, ináče přepadne dřevo a připadne odpredávajúcej stránke; dla odstavce 22 všetky spory zo smluvy kúpno-odpredajnej ustanovený bol riešiť okresný súd v Turč. Sv. Martine.
Ku žiadosti kupujúcej stránky, aby bol termín k vyvezení ukúpeného dřeva predl'žen pres odpor spolku býv. urbarialistov do dňa 1. aprila 1921, minister s plnou mocou pre správu Slovenska dňa 4. marca 1920 pod č. 2217 povolil žiadané predťženie v smluve ustáleného termínu preto, že termín dotyčný zo strany kupitelky nemohol byť pre neblahé komunikačně poměry dodržaný, a ustanovil, že ohl'adne škody, ktorá nastane odpredávajúcej stránke z predl'ženia onoho, majú sa stránky dohodnut a to za súčinnosti lesného úřadu. Keď stránka kupujúca bcla ohlásila ministrovi, že nepodařilo sa docieliť dohody so spolkom býv. urbarialistov, vydal minister dňa 19. aprila 1920 pod č. 4991 zem. dalšie nariadenia toho obsahu, že trvá na dodržaniu svojho nariadenia č. 2217/20, ktorým turčianskemu municipiu povolil predl'ženie termínu ku vývozu dřeva do 1. aprila 1921 a poukazuje súčasne príslušnú politickú vrchnost, aby tato v pádu odóvodnenej potřeby respektovanie výnosu úradnou cestou zaopatřila.
Dňa 18. februára 1921 žiadal župan dalšie predl'ženie termínu do 1. aprila 1922. Žiadosť tuto priaznive vybavila expositura ministerstva zemědělstva pre Slovensko rozhodnutím vydaným 19. februára 1921 pod č. 3228 a povolila predl'ženie termínu do 1. aprila 1922.
O sťažnostiach napadajúcich pre nezákonnost rozhodnutia ministra pre správu Slovenska a rozhodnutia expositúry ministerstva zemědělstva, uvažoval najvyšší správný súd takto:
Niet pochybnosti o tom, že v danom případe jedná sa o drevo z hory. ktorá ve smysle XIX. zák. čl. z roku 1898 ako v nerozdielnom vlastnictve bývalých urbarialistov sa nachádzajúca podliehá statnému dozoru, jehož medze sú právě zákonom výše uvedeným stanovené.
Nesporným je ďalej, že odpredaj dřeva, ktorý tvoří předmět přítomného sporu, stal sa za šetřenia všetkých predpisov ohl'adne odpredaje dřevných plodin z hor tohoto druhu stávajúcích, a že vedťa úradne schválených dražobných podmienok — tvoriacích integrujúcu čiastku napotomnej smluvy kúpno-odpredajnej — stávala na stránke kupujúcej župy Turčianskej povinnost, dřevo ukúpené do dňa 1. augusta 1920 vypraktikovať a vyviesť.
Jedinou spornou otázkou je, či minister s plnou mocou pre správu Slovenska a expositura ministerstva zemědělstva pre Slovensko majú právo predl'žiť termín tento pres odpor bývalých urbarialistov k žiadosti kupujúcej župy alebo či povolením predl'ženia termínu dotyčného prekročili medze svojej pôsobnosti a porušili tím zákon.
V tomto směre s farnosti vytýkajú nezákonnost napadnutých rozhodnutí, ktorú shl'adávajú v tom, že jedná sa o súkromoprávny poměr založený smluvou uzavretou medzi býv. urbarialisty a župou a že rozhodovat o platnosti tejže nepatří do oboru posobnosti politického úřadu, ale riadných súdov, ktorým dl'a uhorskej ústavy (§ 19 zák. čl. IV./1869) prináleží výhradné právo vykonávati súdnu moc v civilních právných veciach.
Najvyšší správný súd výtku tuto uznává za opodstatněnu v základe následujúcích úvah:
Zákonný článok XIX. z roku 1898 neposkytuje úradom s dozorem nad speňažením plodin hór dozoru podliehajúcich právo, aby smluvy ohl'adne plodin otazných už právoplatné uzavřete měnili, lebo cit. zák. článek vymedzuje práva úradov dotyčných taxativně, stanoviac právo dozoru nad riadným hospodársťvom a menovite tiež právo spolupósobenia úradov pri vypracovaniu a sostaveniu dražobných podmienok, v základe ktorých odpredaj plodin hór sa má předsevzat, ako aj právo dozerať nad riadným převedením dražieb (arg. §§ 34, 36—39 cit. zák. čl.).
Že v našom prípade neide o výkon dozoru takto úradom vyhradený, netřeba ani dokazovať, veď nie len, že ani úřady zažalované, ani kupujúce municipium netvrdia, že by postup pri odpredaji dřeva bol býval nezákonným a že ministerstva právě preto pozměnili termín plnenia smluvy — ale už ustanovenia § 39 cit. zák., pojednávajúc o prezkúmania dražobného postupu, vylučuje, že by zakročenie úradov stalo sa v základe cit. zákona, lebo veď prezkúmanie postupu dražby je vyhradené administrativným povereníctvom a to v lehote preklusívnej, ktorá v době vydania napadnutých rozhodnutí už dávno bola přešla.
Poneváč odpredaj dřeva stal sa spósobom legálným, uskutečnila sa pravoplatná smluva kúpne-odpredajná a to súkromoprávná, do ktorej cit. zák. článok nedával nižiadneho práva úradom zasahovať.
Keď ale zažalované úrady tak urobili, jednali nezákonné, leč že by pre svoje zasiahnutia do ustanovení smluvy našli oprávnenia v nektoroj inšej zákonnej normě, ktorá by im dávala právo menif súkromoprávne smluvy pres odpor jednej smlúvajúcej stránky.
V tomto směre prvé rozhodnutie ministra pre správu Slovenska vôbec nepoukazuje na nejakú normu zákona — neuvádza žiaden positivny predpis, dl'a ktorého cíti sa oprávněné meniť velmi dôležité ustanovenia kúpno-odpredajnej smluvy, ale spokojuje sa jediná tím, že shl'adává vis major na stránke kupitelky t. j. neblahé komunikačně prostředky braniace municipiu Turčianskému vyviesť dřevo v ustálený čas.
Leží však na bielom dni, že posúdiť. či vis major alebo iné okolnosti bránia kupci, aby v pravý čas splnil závazok smluvou súkromoprávnou převzatý, přináleží jediné riadným súdom a nikdy nie politickým administrativným úradom, veď ide o ústavné právo každého občana, aby súdnu moc vykonávali v civilných právnych veciach sudy nezávislé, a aby orgány verejnej správy do súdnictva nezasahovali. Výmienky z tejto zásady stanoviti môže len zákon a kde takúto výmienku zákon nestanoví, jest zasahnutia orgánov verejnej správy nezákonné.
Druhé rozhodnutie ministra pre správu Slovenska odvozuje právo zasiahnutia do smluvy predpisom nariadenia ministra pre zásobovanie 1'udu zo dňa 3. decembra 1918 č. 69, ale neprávom, lebo nariadenia toto obsahuje normu, že politický úřad prvej inštancie k žiadosti nektorej obce môže zaviazať majitela hór, aby dodal dřevo interesentom, takže z ustanovenia tohoto tiež nemožno dedukovať právo ministra pre Slovensko, aby měnil platné súkromoprávne smluvy alebo niektore z ustanovení jejich — i keď je predmetom smluvy dřevo z hór býv. urbarialistov.
Ačkolvek minister pre správu Slovenska výslovné neodvolává sa na výnos maď. ministra orby zo dňa 23. marca 1916 č. 46125/I., zdá sa, že predci pri povolení žiadaného predl'ženia termínu, mal výnos tento na mysli a že z něho čerpal svoje oprávněme.
Najvyšší správný súd je ale tej mienky, že výnos tento právo toho druhu nezakládá, lebo obsahuje jediné direktivu danú administrativným výborom žup, pofažmo hospodářským podvýborom, aby cestou presidiálnou povolovali predl'ženie termínov, ktoré sú stanovené v schválených už plánoch gazdovských ohl'adne hospodarenia v horách statnému dozoru podliehajúcjch, t. j. má na mysli jediné změny gazdovských plánov a nikterak změny — predťženie termínov pravoplatné ujednaných súkromoprávnými smluvami. Ostatně třeba pri tom uvážiť aj tú okolnosť, že zákonný článok XIX. z r. 1898 tiež nedal právo ministrovi orby vydávať nariadenia alebo výnosy, ktoré by zasahovali do súkromoprávných pomerov založených pravoplatnými smluvami — výnos tohoto druhu by bol každopádně nezákonným, lebo § 62 cit. zák. čl. sice dává právo ministrovi orby vydávať nariadenia k prevádzaniu zákona toho, ale jediné v rámci zákona samotného a podobné nariadenia by každopádně medze tohoto zákona prekročovalo a bolo následkem toho nezákonným.
Pokial ide o rozhodnutia expositury ministerstva zemědělstva pre Slovensko, opiera sa toto jediné na dóvod, že cesty sú špatné a že býv. urbarialisti hatia vývoz dřeva, tedy tiež len na dôvody, ktoré posúdiť padá jediné do kompetencie riadných súdov — a platia aj ohl'adne tohoto rozhodnutia výše už uvedené úvahy.
Zo všeho uvedeného vychádza na javo, že keď minister pre správu Slovenska a expositura ministerstva zemědělstva pre Slovensko povolili pres odpor odpredávajúcích urbarialistov na jednostranú žiadosť kupujúcej župy predl'ženie termínu ujednaného k vypraktikovaniu a vyvezeniu dřeva, zasiahly tím do súkromoprávnej smluvy, překročili svoju kompetencím rozhodovali o otázkách, o ktorých rozhodovat neprináležalo ím, ale riadným súdom — rozhodnutia jejich sú preto nezákonná, dósledkom čeho najvyšší správný súd vyhověl stiažnostiam a zrušuje napadnutá rozhodnutia pre nezákonnost vo smysle § 7 zákona o správnom sude.

Citace:

č. 809. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1922, svazek/ročník 3, s. 455-458.