NPD documents search: Boh. adm., 6 (1924), sv. 1

Čís. 5386.

Úradnici živnostenského spoločenstva, dosadení k vedeniu kancelářských a pokladničných práč v smysle § 197 zák. čís. 259/1924 Sb. z. a vykonávají práce, ktorými živnostenské spoločenstvo prevádza úkoly verejnej správy, a třeba ich preto považovat za veřejných úradnikov.
Spravovanie inkorporáčných poplatkov spadá do oboru posobnosti verejnej správy, ktorou sú živnostenské spoločenstvá zákonom čís. 259/1924 Sb. z. a n. poverené. Nejde o činnosť trestnú s hladiska zákona o úplatkárstve čís. 178/1924 Sb. z. a n., poskytováni veřejný úradnik pri piiiežitosti úradných úkonov za odmeniu stranám pomoc len pri takých úkonoch, ktoré si malý strany obstarat samy (pisanie žiadostí a pod.).
(Rozh. zo dňa 2. októbra 1935, Zm IV 666/34.)
Najvyšší súd v trestnej věcí proti J. S., obžalovanému zo zločinu sprenevery v úřade atď., zmátočnú sťažnost obžalovaného zčásti odmietol; z úradinej moci zrušil podla odst. 1 § 35 por. nov. rozsudky oboch súdov nižších stolic a krajskému sudu uložil, aby znova vo věci jednal a rozhodol; zmátočnú sťažnosť v druhých smieroch odkázal na toto rozhodnutie.
Z dovodov:
Pri preskúmauí věci z úradnej moci zbadal najvyšší súd, že čo do kvalifikácie sprenevery nezistily nižšie súdy všetky skutočnosti potřebné k použitiu příslušných trestných ustanovení. Najvyšší súd skúmal predovšetkým otázku, ktorou sa súdy nižších stolíc podrobné nezaoberaly, či a na základe ktorých ustanovení sa dá dovodiť, že obžalovaný ako tajomnik živnostenského spoločenstva spáchal spreneveru peňazí, ktoré v tejto vlastnosti sípravoval, ako veřejný úradnik v smysle § 461 tr. z.
Ako je patrné zo zákona č. 259/1924. Sb. z. a n., sú živnostenské spoločenstvá povolané nielen aby chránily a podporovaly záujmy svojich členov a prísluišníkov, ale aj aby obstarávaly tiež početné iné úkoly, ktoré sledujú záujmy veřejné, ba aj úkoly verejnej správy. Pokia lteda úradnííci živnostenského spoločenstva, došadení k vedeniu kancelářských a pokladničných práč v smysle § 197 zák. č. 259/1924 Sb. z. a n. vykonávajú práce, ktorýml živnostenské sípoločenstvo prevádza úkoly verejnej správy, třeba ich považovať za veřejných úradníkov podla § 461 tr. z.
Obžalovaný J. S. bol v tomto případe uznaný vinným, že ako tajomník živnostenského spoločenstva v S. pre seba ponechal a použil v prípadoch v rozsudku uvedených peňažité čiastky, ktoré přijal titulom inkorporačného poplatku; tieto poplatky sú spoločenstvá podla § 162 cit. zák. stanovami oprávněné predpisovať a vyberať od členov za prijatie. Ide tedy o to, či spravovanie inkorporačných poplatkov spadá do oboru verejnej správy, ktorou sú živnostenské spoločenstvá citovaným zákonom' poverené. Otázke tejto třeba prisvedčiť. Zákon č. 259/1924 Sb. z. a n. předpisuje v § 162, odst. 4, že ustanovenie týchto inkorporačných poplatkov spoločenstevným shromážděním vyžaduje schválenia živnostenského úřadu 2. stolice, ďalej v odst. 5, na aké účele možno týchto poplatkov upotrebiť, najma že z inkorporačných poplatkov vybraných do roka smějú byť tri štvrtiny vynaložené na běžné výdaje spoločenstva, v odst. 7, že sa tieto poplatky vymáhajú politickými úradmi podla pravidiel platných pre vymáhanie priamych daní, a v § 212, odst. 5 a 6 dává živnostenskému úřadu právo kedykolivek nahliadnuť do knih, účtov, soznamov a iných zápisov spoločenstva, revidovať jeho pokladňu a učiniť opatrenia cíerom odstránenia vyskytnuvších sa neporiadkov a nepravidelností v pokladnidnej správě. Z týchto ustanovení plyníe, že peniaze vybrané z inkorporačiných poplatkov majú sa vynaložit’ na běžné výdaje, tedy aj na obstarávanie úkolov verejnej správy spoločenstvu svěřených, že vybavenie, účtovanie a výdaj týchto peňazí podlieha štátnemu dozoru a že tedy spravovanie týchto peňazí je úradným výkonom;, ktorým úradník, poverený správou týchto peňazí, vykonává úkoly verejnej správy. Preto ho v tomto obore posobnosti třeba považovat za veřejného úradníka v smysle § 461 tr. z.
Teraz ide o otázku, pod ktoré ustaňovenie z §§ 462, 464 tr. z. jeho sprenevera spadá. Nižšie súdy uznaly na skutkovú podstatu § 462 tr. z. Z obsahu spisov přesvědčil sa však najvyšší súd, že obžalovaný složil ešte v roku 1930 kauiciu, resp. dapozit 5000 Kč. Třeba preto před riešením kvalifikácie trestného činu túto okolnosť zistiiť a potom uvážíť s hladiska miernejšieho ustanovenia § 464 tr. z., bolo-li možné uhradit spreneverenú čiastku z kaude defraudlantovej. Za tými účelom bude třeba zistiť, o akú kauciu v tomto případe išlo, k akému účelu slúžila, a čo sa z nej málo hradiť, a najma, či a v akej výške kaucia po odkrytí sprenevery jestvovala a či bolo možné z nej hradit spreneverené čiastky. Poneváč okolnosti tieto najvyšší súd v dosledku zásady odst. 3 § 33 por. nov. sám' zistit nemdže, postupoval podla odst. 1 § 35 por. nov.
Obžalovaný byl ďalej odsúdený pre prečin úplatkárstva podla § 3, odst. 1 zák. č. 178/1924 Sb. z. a n., že ako tajomník živnostenského spoločenstva za úkony s jeho úradom súvisiace, ktoré bol povinný konat zdarma, žiadal a přijal rozne peňažité čiastky v rozsudku uvedené.
Preskúmajúc z úradnej moci túto část rozsudku, přesvědčil sa najvyšší súd, že nižšie súdy ani v tomto případe nezistily okolnosti, od ktorých ustálenia závisí možnost použitia trestných predpisov. Nižšie súdy, opierajúc sa o prípis okresného úřadu, ktorým tento oznámil, že obžalovaný nebol oprávněný přijímat peniaze za přsanie žiadostí, poneváč bolo jeho povinnostou konat to zdarma, uznaly, že obžalovaný přijímal úplatky za to, že bude vykonaný úkon, ku ktorému bol ako veřejný činitet povinný. Lež niižšie súdy nezistily predovšetkým, o aké úkony v jednotlivých prípadoch išlo, a najma čo a aké úkony obžalovaný za odměny v jednotlivých prípadooh prevádzal, zvláště pokiat sa v rozsudkoch hovoří o opatreni živnostenských listov. S hladiska zákona o úplatkárstve musí íst o úkony, ktoré spadaly do oboru verejnej správy; preto keď by aj bolo živnostenské spoločenstvo obžalovanému nariadilo, aby zdarma písal žiadosti o živnostenský list a podobné, a obžalovaný len za tieto služby straně preukázané brali odměny, nešlo by tu ešte o úkoly verejnej správy, ktoré boly přenesené na spoločenstvo, ale zrejme o pomoc obžalovaného stranám pri příležitosti úradných úkonov, pri čom strany si žiadosti a podobné malý opatřit vlastně samy. Pod předpisy zákona o úplatkárstve spadalo by ovšem branie úplatkov za činnost obžalovaného pri samom vydávaní živnostenských listov. Poneváč nie je zistené, za ktoré úkony obžalovaný úplatky bral, je i pri tejto časti rozsudku potřebný postup podla odst. 1 § 35 por. nov.

Citace:

čís. 5386. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1936, svazek/ročník 17, s. 384-387.