Čís. 14786.

I. Príležitostným zamestnaním, vyňatým z poistnej povinnosti podľa § 2 odst. 1 zák. čís. 221/1924 Sb. z. a n. v znení zák. čís. 184/1928 Sb. z. a n., je práca, ktorá so zreteľom na obvyklé zamestnanie je zjavom náhodným, ojedinelým a ktorá nie je riadnym zdrojom výživy pracujúcej osoby.
II. K nadobudnutiu nároku na invalídnu rentu nie je potrebné, aby príspevkové týždne, určené v § 107 lit. b) zák. čís. 221/1924 v znení § 70 zák. čís. 184/1928 Sb. z. a n.1, išly za sebou nepretržite.
III. Viac zamestnavateľov, ktorí opominuli prihlásiť zamestnanca k invalídnemu poisteniu a tým mu zapríčinili škodu, sú zodpovední za tuto škodu solidárne podľa predpisov občianskeho práva.
IV. K zisteniu trvalých následkov telesného úrazu a s nim spojenej straty práceschopnosti vyžaduje sa odborná lekárska vedomosť. Sudca, ktorý takej odbornej vedomosti nemá, tieto okolnosti nemôže zisťovať sám bez pribrania znalca-lekára.
(Rozh. zo 17. XII. 1935, Rv III 1056/35.)
Žalobník utrpel úraz, v dôsledku ktorého stal sa práceneschopným. Pred úrazom bol zamestnaný u II. a V. žalovaných tak, že u každého z nich vždy určitú dobu pracoval. Jeho nárok na invalidní rentu bol sociálnou poisťovnou zamietnutý z dôvodu, že nemal dostatočný počet príspevkových týždňov. Žalobou sa domáha, aby žalovaní boli zaviazaní solidárne mu platiť po dobu jeho práceneschopnosti to, čo mu na invalídnej rente ušlo zavinením žalovaných, ktorí ho k poisteniu včas neprihlásili. Oba nižšie súdy žalobe čiastočne vyhovely. Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu rozviazal a upravil ho, aby v spore pokračoval, skutkový stav riadne zistil a znova rozhodol. Dôvody:
Poisteniu podľa zákona č. 221/1924 v znení zák. č. 184/1928 Sb. z. a n. podliehajú podľa ustanovenia § 2. všetky osoby, ktoré vykonávajú práce alebo služby na základe smluvného pomeru pracovného, služebného alebo učňovského, Z poistnej povinnosti sú vyňaté len osoby uvedené v §§ 5 a 6 cit. zák. Medzi tieto osoby žalobník nepatrí. Príležitostnym zamestnaním, z poistnej povinnosti vyňatým je práca, ktorá so zreteľom k obvyklému zamestnaniu je zjavom náhodným, ojedinelým, a ktorá nie je riadnym zdrojom výživy osoby pracujúcej. Žalovaný Ľudevít S. vôbec netvrdil, že tieto podmienky sú u žalobníka dané.
Nárok na invalídnu rentu má poistenec, keď je invalídny a má 100 príspevkových týždňov (§§ 107 a 109 cit. zák.). Podľa § 5 odst. 2 vlád. nar. č. 27/1930 Sb. z. a n. počítá sa do čakacej doby za plný príspevkový týždeň každý týždeň, v ktorom sa stalo poistné splatným aspoň za jeden den. Z toho plynie, že nie je podmienkou, aby poistné týždne išly za sebou nepretržite. Zamestnavateľ, ktorý opominul zamestnanca prihlásiť k invalídnemu poisteniu, je tomuto zodpovedniý podľa predpisov občianskeho práva. Podľa týchto predpisov ručí viac osôb, ktoré škodu zapríčinily, solidárne. Je preto rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tomto smere správne a žalobný nárok čo do právneho základu po práve.
Listinami môže byť vedený dôkaz len o tom, že opatrenia, rozhodnutia, prejavy a osvedčenia, ktoré sú v listine uvedené, sa skutočne staly, nie však, že odborný prejav, uvedený v listine, skutočne pravde odpovedá. K zisteniu trvalých následkov telesného úrazu a s ním spojenej straty práceschopnosti vyžaduje sa odborná lekárska vedomosť. Nemôže preto súd, ktorý takej odbornej znalosti nemá, sám tieto okolnosti zisťovať a musí vykonať dokazovanie znalcom-lekárom, ako to ustanovuje § 350 Osp. Porušil preto odvolací súd formálne právo, keď na základe lekárskeho vysvedčenia a na základe bezprostredného dojmu súdu práceschopnosť žalobníka zisťoval. Bolo preto treba učiniť opatrenie podľa § 543 odst. 2 Osp.

Viď teraz nové znenie č. 189/1934 Sb. z. a n.

Citace:

č. 14786. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 1103-1104.