Č. 9070.

Pozemková reforma (Slovensko): O účinnosti dědičského narovnánia pre otázku existencie samostatných majetkových skupin ako záborových jednotek.
(Nález zo dňa 14. února 1931 č. 2161).
Vec: Karolína K. rod. A, a Etelka O. rod. A. (adv. Dr. Ján Jablonický z Bratislavy) proti štátnému pozemkovému úřadu o nárok dľa § 11 záb. zákona.
Výrok: Sťažnosť sa zamieta ako bezdôvodná.
Dôvody: Rozhodnutím zo dňa 29. septembra 1927 štpú za súhlasu svojho správného výboru medzi inými nevyhovel tej žiadosti sť-ľky Karoliny K. rod. A. zo dňa 9. februára 1925 a sť-ľky Etely O. rod. A. zo dňa 8. novembra 1924, aby boly uznané za zvláštně majetkové súbory tie majetkové skupiny, ktoré žiadateľkám připadly delením pozostalosti Jána P. a že preto každej z nich přísluší vedľa nároku spoločného s ostatnými dedičmi na velkostatku B. samostatný nárok dľa § 11 záb. zák., a vyslovil, že celá pozostalosť Jána P. tvoří jednu záborovú jednotku a žiadosť sť-liek na priznanie troch samostatných nárokov dľa § 11 záb. zák. zamietnul. Primerane ku tomuto v základe žiadosti zo dna 9. mája 1925 upravenej protokolárnym přehlášením zo dna 3. septembra 1927 přepustil dľa § 11 zák. č. 215/19 z velkostatku zomrelého Jána P. isté a v rozhodnutí bližšie označené nemovitosti.
O sťažnosti do tohoto rozhodnutia uvažoval nss takto:
1. Podľa obsahu svrchu uvedených podaní a sťažnosti na nss domáhiajú sa sť-ľky toho, aby boly uznané za zvláštně majetkové súbory tie majetkové skupiny, ktoré boly utvorené z pozostalosti neb. Jána P. delením tejže pozostalostným vyrovnaním uskutočneným medzi dedičmi zmieneného zostaviteľa dňa 29. juna 1918, tedy ešte před jestvovaním záborového zákona, ktoré majetkové skupiny připadly dľa tohože vyrovnania dedičom zmieneného zostaviteľa a to členom rodiny P. ako testamentárnym dedičom a členom rodiny A. ako zákonným dedičom, — patriac sť-ľky ku členom posledne menovanej rodiny, — v tom smysle, že majetková skupina B. zostane spoločným vlastníctvom oboch týchto rodin a v příčine majetkových skupin K. — S. a N. — B. pozdejšie sa rozhodne losováním, že z týchto majetkových skupin ktorá připadne výlučným vlastníctvom ktorej z týchto rodin. Že ide tedy o tri, v každom případe však dve majetkové skupiny čo samostatné majetkové súbory a že preto z každej tejto majetkovej skupiny čo samostatného majetkového súboru má byť uznaný zvláštny nárok dľa § 11 záb. zák.
Žal. úrad v napadnutom rozhodnutí zastáva však právny názor, že sť-ľkami tvrdené reálne rozdelenie majetku zomrelého Jána P., ako sa stalo pozostalostným vyrovnaním uskutočneným dňa 29. júna 1918, je proti štátu bezúčinným a že preto celá pozostalosť zmieneného zostaviteľa, o ktorej je nesporné, že převyšuje výměru v § 2 záb. zák. uvedenú, má byť považovaná za jedon majetkový súbor, z ktorého je možné uznať len jedon nárok dľa § 11 záb. zák.
Podstatou sporu, — o ktorý ide —. je rozriešenie otázky, od ktorej doby sú sť-ľky vlastníčkami oných nemovitostí, ktoré nabyly dedičským narovnaním po Jánovi P. a to vlastníčkami po rozumu § 2 záb. zák. Nss judikuje stále, že »vlastnicky patří« po rozumu § 2 záb. zák. každý objekt, ktorý je v právnej dispozícii určitej osoby na základe titulu stačiaceho k založeniu formálneho vlastníctva, trebárs by i toto vlastnické právo vkladom do knih nebolo založené. Dľa tohoto bolo by napadnuté rozhodnutie nezákonným, keď by bolo dokázané, že zmienené majetkové skupiny ešte před účinnosťou záb. zákona boly na základe titulu stačiaceho k založeniu formálneho práva vlastnického v právnej jejich dispozícii. Vtedy ale bolo by ovšem i nezákonným, prehlásil-li žal. úrad reálne rozdelenie majetku medzi jednotlivými dedičmi za neúčinné proti štátu a uznal-li z příčiny tej na celú pozostalosť len jedon nárok podľa § 11 záb. zák.
Zo spisov správných však ide na javo, že medzi dedičmi Jána P. vznikol spor o zrušenie jeho testamentu, ktorý bol ukončený smierom z 29. júna 1918, ktorým smierom bolo len vyslovené, že majú byť nemovitosti zomrelého Jána P. rozdělené medzi rodinami P. a A. Delenie však medzi týmito skupinami smier ten nepreviedol, ale len jeho sposob stanovil tak, že majetková skupina B. zostane spoločná oboch zmienených rodin a v příčine majetkových skupin K.-S. a N.-B. pozdejšie sa rozhodne losováním, že z týchto majetkových skupin ktorá připadne výlučne ktorej z týchto rodin. Nemovitosti zomrelého Jána P. zostaly ale i po smieru tom ďalej vo spoločnom vlastníctve všetkých spoludedicov smier ten uzavrevších (čl. 24 smieru). Na základe tohoto smieru bolo však losovanie převedené len dňa 28. júna 1919.
Vtedy ale je zřejmé, že so zmieneným smierom z 29. júna 1918 nestaly sa svrchu uvedené dve rodiny, a tedy ani sť-ľky ako členky jednej tejto rodiny vlastníkmi dotyčných majetkových skupin po rozumu § 2 záb. zák., lebo majetkové skupiny tie netvořily zvláštne majetkové súbory odlišné od celej pozostalosti, ale boly len súčiastkami pozostalosti v jej celku, ako jednotky majetkovej, zrejmé je, že v dobe tej neboly rodiny tie a tedy ani sť-ľky, ako členky jednej z týchto rodin vo žiadnom, podľa záb. zák. vyžadovanom výlučnom právnom vzťahu k týmto jednotlivým majetkovým skupinám, ale konkurovali členovia jednej rodiny len ako dedičia so svojimi ostatnými spoludedičmi k celej pozostalosti.
Tento právny vzťah, vo svojej výlučnosti subjektívnej i objektívnej k zmieneným majetkovým skupinám vzešiel až dňom 28. júna 1919, totiž dňom, v ktorom sa stalo skutočné rozdelenie dosiaľ podľa zmieneného smieru všetkých dedičov spoločné vlastníctvo tvoriacich nemovitostí zomrelého Jána P., v deň ktorý tieto majetkové skupiny staly sa zvláštnymi samostatnými súbory t. j. súbory, ktoré připadly vlastnickým právom po rozumu § 2 záb. zák. dotyčným rodinám, t. j. padly do právnej dispozície týmto rodinám na základe v deň ten skutočné prevedenej dělby, tedy titulu stačiaceho k založeniu formálneho práva vlastnického. Tomu nevadí ani to, — ako to sťažnosť vytýká, — že právu na Slov. platnému neni známy pojem hereditatis jacentis, a že právo dedičské má tam účinnost ex tunc, lebo rozhodným je predovšetkým, zda dohoda, o ktorú sť-ľky jedine opierajú svoj nárok, je voči štátu účinná a len vtedy, keď by uznané bolo, že účinnou je, mohlo by sa jednať o to, zda majú účinky jej byť retrotrahované k okamžiku smrti zostaviteľa. Poneváč žal. úrad uznal, že dohoda tá voči štátu účinná nie je — a ako to svrchu uvedené bolo, uznal tak právom — padajú všetky konklusie, ktorými sťažnosť snaží sa dovodiť, že účinky tejže malý byť retrotrahované k smrti zostaviteľa a netřeba vôbec v tejto relacii sa zaoberať otázkou existencie institutu heretatis jacentis na Slov.
Námietku, že i bezohľadne na zmienenú dohodu bolo by tu už po smrti zostaviteľa viac súborov, sťažnosť nevznáša.
Toto rozdelenie predošle spoločného vlastníctva stalo sa ako to bolo už vyše uvedené, a ako to i žal. úrad v napadnutom rozhodnutí zistil, až 28. júna 1919, tedy za účinnosti záb. zákona, t. j. po dni 24. apríla 1919. Mohlo tedy byť převedené len za súhlasu štpú-u; lebo podla ustanovenia § 7 záb. zák. potrebný je súhlas toho ku každému deleniu štátom zabraného majetku pozemkového. Právom mohol tedy vysloviť žal. úrad, že zmienené rozdelenie, ako až dňa 28. júna 1919, tedy po účinnosti záb. zák. uskutočnené, podlieha súhlasu jeho a kedže tento súhlas neudělil, právom mohol vysloviť, že ono rozdelenie je proti státu bezúčinným. Na tom ničoho nemení ani tá, vo sťažnosti tvrdená okolnosť, že dedičia Jána P. a tedy i sť-ľky, boli hatení v prevedeniu losovania vo zmienenom smieru dohodnutého před účinnosťou záb. zákona vis majorom, ktorú zapříčinily poválečné poměry, menovite politické zmeny a vpád bolševíkov, keďže rozhodný je len fakt, kedy došlo k zmienenému právnemu jednání, aniž by otázke, zda případné opozdenie stalo či nestalo sa z viny strany, bolo lzä po rozumu záb. zákona prikladať právnu relevanciu.
Sťažnosť ďalej vytýká napadnutému rozhodnutiu nezákonnosť preto, že ono odporuje dedičskému právu na Slov. platnému, lebo právnu účinnosť dňa 29. júna 1918 uzavretého dedičského smieru připína k súdnemu schváleniu, totiž k schvalujúcemu usneseniu bratislavskej sedrie zo dňa 12. decembra 1918, ktorým sa stal onen smier jediným a výlučným prameňom pre usporadanie právnych pomerov pozostalosti neb. Jána P. Táto námietka však je bezdôvodná už preto, že podľa obsahu napadnutého rozhodnutia nepripína ono platnosť zmienenej dohody k tomuto súdnemu schváleniu, ale konstatuje len, že schválenie to kedy sa stalo, aniž by z aktu tohoto schválenia alebo zo skutočnosti tohoto schválenia neaké konsekvencie pre platnosť lebo neplatnosť tejto dohody vyvodzoval, ale nepriaznivé účinky pre sť-ľky vyvodzuje úrad jedine len z tej okolnosti, že losovanie bolo prevedené len za účinnosti záb. zákona.
Taktiež z poukazu úradu na odovzdanie pozostalosti, ktoré sa stalo výrokom okresného súdu v Bratislave zo dňa 16. augusta 1919, nemôže sťažnosť pre seba ničoho vyťažiť, kedže hlavný dôvod jeho, že delenie uskutočnené bolo bez jeho súhlasu len za účinnosti záb. zákona, t. j. losováním prevedeným 28. júna 1919, zostáva sťažnostou neotrasený.
Pokiaľ však sťažnosť namieta, že i při stanovisku, ktoré žal. úrad v napadnutom rozhodnutí zaujal, že totiž ono rozdelenie nie je voči štátu účinným, poneváč losovanie stalo sa už za účinnosti záb. zákona, boly by tu aspoň 2 súbory majetkové keďže zamýšlané losovanie B. sa týkať nemohlo, a že tedy ohľadne B. bola dohoda tá perfektná, je i táto námietka bezdôvodná, keďže i za týchto predpokladov sť-ľkami tvrdených boly B. vo spoluvlastnictve všetkých dedičov právě tak, ako i ostatně nemovitosti do pozostalosti patriace a bol tu opat len jedon majetkový súbor po rozumu § 2 záb. zák. Je tedy i táto námietka sťažnosti bezdôvodná.

Citace:

č. 9070. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1932, svazek/ročník 13/1, s. 440-443.