Č. 758.

Kinematografy: I. * Nariadenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 174/1919 nezakládá právny nárok na udelenia licencie k usporadaniu kinematografických představení. — II. Dosah oprávnenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska.
(Nález zo dňa 10. marca 1921 č. 1287.)
Vec: Berta W. v Nitře a spol. (adv. Dr. Igor Beniač z Bratislavy a Dr. M. Müller z Bratislavy) proti ministru s plnou mocou pre správu Slovenska stran licencie k usporiadaniu kinematografických představení.
Výrok: Sťažnosti zamietajú sa ako neopodstatnené.
Dôvody: Minister s plnou mocou pre správu Slovenska rozhodnul pod č..... z r. 1920, že nevyhovuje žiadostiam sťažovatelov, aby ím bola udělená licencia k usporiadaniu kinematografických představení preto, že nie predpokladov v § 5 min. nar. zo dňa 1. aprila 1919 č. 174 uvedených.
O sťažnostiach, napadajúcích rozhodnutia výše uvedené pre nezákonnost a pre vadnosf pokračovania, uvažoval najvyšší správný súd, vydávajúc hořejší nález, takto:
Najvyšší správný súd dl'a § 2 zák. zo dňa 2. novembra 1918 č. 3 sb. z. a n. a § 2 zák. zo dňa 22. októbra 1875 č. 36 r. z. z r. 1876 povolaný je súdiť v každom případe, keď niekdo tvrdí, že bol konkrétným proti zákonu vydaným rozhodnutím alebo opatřením administratívneho úřadu zkrátený vo svójich právoch, a súdi dl'a § 6, odst. 1 v druhej radě citovaného zákona na podklade skutkovej podstaty poslednej inštancie administrativnej.
Rozhodnutia, ktoré sťažnosti napadajú, neodnímajú sfažovatelom oprávnenia poriadať kinematografické predstavenia, ktoré ím bola před tím udělené, ani neprehlašujú, že oprávnenia sú neplatné, ale odepierajú sťažovatelom nové licencie, ktoré oni výslovné žiadali. Dôsledkem toho napadnuté rozhodnutia vybavujú iba žiadosti podané sťažovatelmi v rámci petitov v žiadostiach obsažených.
Nemóže preto — dl'a výše citovaného ustanovenia zákona — predmetom tohoto nálezu najvyššieho správného sudu byť odňatie potažmo prehlášenie zániku licencií sfažovatelom svojho času udělených — a to už aj z toho dóvodu nie, lebo zánik starých licencií vyslovený bol generelne nariadením ministra pre správu Slovenska zo dňa 29. novembra 1919 č. 169 1919, ktoréžto nariadenia výslovné opieralo sa na časové obmedzenia licencií, vyslovené v § 9 maďarského nariadenia ministra vnitra č. 64 573/1901 B. M. — móže ím byť jediné obsah konkrétných rozhodnutí, ktoré sťažnosti výslovné napadajú, t. j. jediné odoprenie licencií nových.
Po tejto stránke však sfažovatelia a to ani Karol R. ani Bélova E. v pisomnej sťažnosti svojej netvrdia, že by skutková podstať, o ktorú sa zažalovaný úřad vydávajúc napadnuté rozhodnutie opieral, stála v rozporu so spisy administrativnými alebo vyžiadovala doplnenia — ale tvrdia jediné, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné preto, lebo ím nebola udělená licencia, ačkolvek majú nárok na ňu.
V rámci tejto námietky bolo nutno, aby sa najvyšší správný súd predovšetkým vyporiadal s právnou námietkou, ktorú pri ústnom verejnom pojednávaniu právny zástupca Berty W., Jakuba S., Julia D. a Bélovej E. bol predniesol, t. j. že nariadenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 169,1919 a č. 174/1919, o ktoré sa rozhodnutia opierajú, sú nezákonné, že minister nemal práva je vydať, že staršie normy maďarské upravujúce usporiadanie kinematografických predstavenie sú aj naďalej v platnosti, lebo zákon zo dňa 28. októbra 1918 č. 11 sb. z. a n. ponechal všetky dosial platiace zákony a nariadenia v platnosti a že minister pre správu Slovenska vydavajúc oné nariadenia překročil medze plnej moci udelenej jemu §om 14 zák, zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 sb. z. a n., lebo nariadenia dotyčná netýkajú sa žiadneho z predmetov v zákone tomto taxativně uvedených.
O tejto námiatke uvažoval najvyšší správný súd takto:
Zaiste je pravdou, že čl. 2 zák. zo dňa 28. októbra 1918 č. 11 sb. z. a n. ponechal všetky dosial platiace zákony a nariadenia předběžné v platnosti.
To sa stalo — ako to citovaný zákon z 28. októbra 1918 v úvode svojom praví — za tým účelem, »aby zachovaná bola súvislost dosavádného právného riadu so stavem novým, aby nenastaly zmatky a upravený bol nerušený přechod k novému statnému živoťu« — ale ako už povedené bolo, stalo sa tak len predbežné, t. j. až do nového upravenia. Zachované bolo tedy v platnosti predbežne aj nariadenie maďarského ministra vnútra z r. 1901 č. 64573 upravujúce usporiadanie veřejných produkcií, medzi ktoré patria aj kinematografickč predstavenia a to ako po stránke meritornej tak aj po stránke kompetencie.
Nariadenia toto, byvše zachované předběžné v platnosti ako takové, mohlo byť nesporné neskoršie nahradené vládou státu československého nariadením iným a spor móže sa týkať iba tej otázky, či směla tak urobiť vláda v celku ve smysle §§ 14—19 zákona o prozatímnej ústave zo dňa 13. novembra 1918 č. 37 sb. z. a n., potažmo vo smysle zákona z 23. mája 1919 č. 271 sb. z. a n. — alebo či nariadenia toto mal právo vydat minister s plnou mocou pre správu Slovenska sám.
Na otázku tuto dává jasnou odpověď § 14 zákona o mimoriadných přechodných ustanoveních na Slovensku zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 sb. z. a n., vyhražujúci výslovné vládě právo dať niektorému členu svojemu plnu moc, aby vydával nariadenia a vykonal všetko na udrženia poriadku, na konsolidovania pomerov a na zabezpečenia riadneho statného života, pri čom podotýká, že k platnosti vydaných nariadenií dostačí podpis jeho.
Účelom citovaného ustanovenia tohoto bolo, aby všetky práva, ktoré dla ustanovenia provisornej ústavy na území československého státu vykonávala vláda, odovzdané boly pre Slovensko do rúk jednoho člena vlády, aby tento vydával nariadenia s plným právnym účinkom, aké dl'a zákona majú nariadenia, ktoré vydává inak vláda československá, a aby nahrazoval nariadenia, ktorých právna platnosť bola předběžné zachovaná článkem 2 zákona zo dňa 2. novembra 1918 č. 11 sb. z. a n. nariadenim svojim.
Keč tedy minister s plnou mocou pre správu Slovenska vydal nariadenia, ktorých platnost sa berie v odpor, bol k tomu na základě plnej moci jemu udelenej dl'a citovaného § 14 oprávněn a nariadenia odpovedajú po stránke formálnej zákonu. Však ani po stránke materiálnej neshladal najvyšší správný súd výtku opodstatněnu — to jest, že by minister pre správu Slovenska vydávajúc v otázke súce nariadenia, překročil medze svojej plnej moci.
Výše uvedený § 14 neobsahuje ustanovenia, ktoré by nasvědčovalo tomu, že by plná moc ministra pre správu Slovenska obmedzená bola na úpravu právných materií, o ktorých pojednávajú §§ 1—12 zákona zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 sb. z. a n. — naopak je v ňom stanovené, že plnomocnik vlády móže podniknut všetko, čo směruje k udrženiu poriadku, ku konsolidovaniu pomerov a k zabezpečeniu riadneho statného života.
Nemožno pochybovat o tom, že nariadenie maďarského ministra vnútra č. 64.573/1901 B. M. vydané bolo v rámci posobnosti tohoto ministra, ako orgánu majúceho na starosti vrchný dozor nad veřejnou bezpečnosťou, nad veřejným poriadkom vo státe a že vydané bolo právě za účelom zachovania veřejného poriadku; že tomu tak bolo, nasvědčuje nie len celkový ráz nariadenia toho, ale aj jednotlivé jeho ustanovenia, veď § 2 dával právo udělovat licencie orgánom bezpečnostným, t. j. policajným kapitánom, hlavným služným, policajnému hlav. kapitánovi, dl'a § 6 otázku udelenia licencie rozhodoval ohl'ad policajný, a dl'a § 12 mohli orgány policajné odvolať licenciu, keď usporiadanie představení ohrožovalo verejnú bezpečnost, veřejný poriadok.
Keď ale minister pre správu Slovenska mal právo podniknut všetko, čo směruje k udržaniu poriadku a mal právo za tím účelom vydávat nariadenia — nutné z tohoto oprávnenia jeho plyne, že prináležalo jemu aj právo také nariadenia, ktoré bývalá maďarská vláda alebo jedon člen tejže, za účelom udržania poriadku bol vydal, meniť, odvolať a nahradit nariadením svojím.
Z uvedeného možno v krátkosti dedukovat toto: nariadenia maďarského ministra vnútra č. 64 573 z roku 1901, ktoré dl'a tvrdenia zástupca sťažovatelov dosial platí, podržalo sice ako také zaiste dl'a čl. 2 zákona z 2. novembra 1918 č. 18 sb. z. a n. předběžné právnu účinnost svoju, mohlo se však neskoršie ako nariadenie ministerské iným nariadením kompetentnej vlády československej nahradit, čo sa aj skutečné stalo — pokial ide o podniky kinematografické na základe § 14 zákona zo dňa 10. decembra 1918 č. 64 sb. z. a n. nariadením ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 169/1919 a č. 174/1919 a to s plnou právnou účinnosťou.
Zástupce sťažnosti namietal však pri ústnom pojednávaní, že § 37 nariadenia č. 174/1919 pozbavil platnosti nariadenia maďarského ministra vnútra z r. 1901 č. 64.573 výslovné len potial, pokial ide o povolenie a usporiadanie kinematografických-představení a že tedy zachovaná bola platnost kompetenčných predpisov § 6 právě citovaného nariadenia z roku 1901.
Námietka táto nemá podstaty. Zo súvislosti § 37 s ostatním obsahem nariadenia č. 174/1919 jasné plyne, že uvedené maďarské nariadenia z r. 1901 upravujúce poměry veřejných produkcií vóbec, medzi nima aj kinematografických představení, zachované bolo v platnosti len potiaj, pokial neide o podniky kinematografické, že však nahradené bolo nariadením ministra pre správu Slovenska č. 174/1919, takže po stránke kinematografov ztratilo vóbec platnost svoju.
Zřejmým dókazom toho je § 4 nariadenia, v ktorom příslušnost úradov k rozhodovaniu o žiadostiach za udelenie licencie pre usporiadanie kinematigrafických představení, upravená je odchylné od dotyčných ustanovení obsažených v nariadení maďarského ministra vnútra z r. 1901 a to v tom směre, že § tento vyhradil právo udelovať licencie ministrovi pre správu Slovenska. Následkom toho nemá opory námietka zástupcom sťažnosti pri ústnom pojednávaniu přednesená, že by aj na ďalej prislúchalo právo politickej vrchnosti I. stolice rozhodovat o licenciách a že keď rozhodnutia vychádza od ministra samého, jest nezákonitým.
V základe uvedených úvah niet pochybností o tom, že nariadenia č. 174/1919 tvoří jediný a výlučný právny zdroj, dl'a ktorého třeba posúdiť zákonnitosť napadnutých rozhodnutí.
Po tejto stránke namietajú sťažnosti, jejích nezákonnitosť tvrdiac, že licencie neprávom im boly odopreté, ačkolvek majú na ne nárok.
O tejto námietke uvažoval najvyšší správný súd toto:
Nariadenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska zo dňa 1. novembra 1919 č. 174/1919, ktoré vlastně převzalo vo vätšom diele ustanovenia maďarského nariadenia ministra vnútra č. 64573/1901, stanoví, že usporiadať veřejné kinematografické predstavenie povoluje sa len na základe licencie (§ 1), ktorú uděluje minister s plnou mocou pre správu Slovenska (§ 4) a to dl'a zásad vedúcích vyslovených v § 5.
Zásady tieto stanovia jednak po stránke objektivnej, že pri rozhodování nad žiadostiami o licencie bude sa hl'adeť na jestvujúce už podniky podobného druhu, na potřebu, aby boly rozmnožené, na miestne poměry a na tie účele, ktorým podnik má slúžiť a výnos jeho připadnut (odstavec 3) a že kinematografické divadlo na Slovensku má byť podnikom slúžiacim všeobecnému prospěchu veřejnosti (odst. 4) — jednak po stránke subjektivnej, že pri žiadateloch-jednotlivcech bude sa prihliadať menovite na osoby z radu kinematografického personálu, invalidov a vojnou poškodených, tělocvičné jednoty a iné kulturné a humánně společnosti majú přednost před žiadatelmi jednotlivcami (odst. 8).
Nariadenia nikde nestanoví, že bv žiadatelom licencia musela byť udělená, keď vyhovejú zásadám stanoveny'm v nariadení. Licencie na usporiadaní veřejných kinematografiokých představení na Slovensku znamená dl'a celej struktury citovaného nariadenia privilegium, na udelenia ktorého právneho nároku niet a ktoré minister s plnou mocou pre správu Slovenska ako najvyšší úřad policajný na Slovensku uděluje dl'a svojho volného uváženia.
Pre názor tento svedčí dikcia § 5, v ktorom dává sa na verejnú známosť, ako úřad povolujúci bude si počínat pri vybavovaní žiadosti o licencie (argument: »bude sa hl'adeť« [odst. 3], »bude sa prihliadať« [odst. 6]), nikde ale nepraví, že by žiadatelom, keď vyhovujú stanoveným zásadám, musela se licencia udeliť.
Úřad povolujúci tedy nie je ani viazaný ani obmezený pri rozhodnutí o podobných žiadostiach, ale přenechané je jeho volnému uvažovaniu licenciu povolit alebo odoprieť. Keď ale niet právného nároku na udělení licencie, nemóžu sťažovatelovia právom tvrdit, že by rozhodnutím, ktorým ím licencia bola odopretá, bola práva jejích porušená a nemóžu sa cítit stíženými ani tím, že napadnuté rozhodnutia vydané bolo bez vypočutia jejích.
Z dôvodov uvedených boli sťažnosti ako neopodstatněné zamietnuté.

Citace:

č. 758. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1922, svazek/ročník 3, s. 327-332.