Čís. 15336.

I. Košicko-bohumínska dráha úč. spol. je totožnou spoločnosťou s bývalou Cís. a kráľ, prív. košicko-bohumínskou železnicou úč. spol.
II. Rozsudky maďarských súdov nie sú vykonatelnými v čs. republike.1
III. československý sud nemôže prisúdiť pohľadávku maďarského štátneho občana, vzniklá pred štátnym prevratom v starých rak.-uh. korunách, vo valorizovanej hodnote podľa maďarských zákonov — v rozpore so zákonom č. 187/1919 Sb. z. a n. — ani v tom prípade, keď ináč podľa pravidiel medzinárodného práva súkromného dotyčný právny úkon, z ktorého pohľadávka vznikla, treba posudzovať podľa maďarského práva.
(Rozh. z 26. júna 1936, Rv III 625/34.)
Riaditeľ bývalej Cís. a kráť. priv. košicko-bohumínskej železnice úč. spol. poveril v r. 1917 žalobníka, aby vypracoval plány na nádražnú budovu v P. — Žalobník tieto plány vyhotovil a odovzdal ich v r. 1922. Podľa dohody, uzavrenej spoločnosťou so hore uvedenou v r. 1917, žalobník mal za plány nárok na odmenu 255315,80 predvojnových rakúsko-uhorských korun. Zaplatenia tejto sumy domáhal sa žalobník pred súdmi v Budapešti, ktoré mu prisúdily 19151,85 zlatých korun — Cís. a kráľ, priv. košicko-bohumínska železnica úč. spol., ktorá mala sídlo v Budapešti, bola vymazaná z firemného registra kráľ, sedrie v Budapeští v októbri 1927 a do registra krajského súdu v Košiciach zapísaná bola v novembri 1928 Košicko-bohumínska dráha úč. spol. — Žalobník bol a je štátnymi príslušníkom maďarským, žalovaná spoločnosť mala až do októbra 1927 svoje sídlo v Budapešti a aj dohoda stráň V r. 1917 bola uzavrená v Budapešti. — Žalobník domáhal sa žalobou proti žalovanej Košiícko-bohumínskej dráhe úč. spol. (za vedľajšej intervencie čs. eráru na strane žalovanej) zaplatenia 140000 Kč ako valorizovanej odmeny za vyhotovené plány na stavbu nádražia v P.
Oba nižšie súdy žalobe čiastočne vyhovely s prisúdily žalobníkovi 132004,10 Kč. Odvolací súd uviedol vo svojom rozsudku medzi iným toto: Dohodou zo dňa 12. apríla 1927 uzavrenou kráľ, maďarským ministrom financií, kráľ, maďarským ministrom železnic a Košicko-bohumínskou dráhou úč. spol., ďalej dohodou z 22. apríla 1927 uzavrenou kráľ, maď. ministrom železnic, ministrom financií a čsl. ministrom železnic, a zápisnicou z 20. máje 1927 o zasadnutí riadneho valného shromaždenia účastinárov Košicko-bohumínskej dráhy je preukázané, že žalovaná spoločnosť preniesla svoje sídlo z Budapeští do Košic na základe spomenutých ujednaní a na základe výzvy ministerstva železnic v Prahe z 10. mája 1927 č. 22641-11/1-27. Dohoda o preložení sídla spoločnosti z Budapešti do Košic bola prevedená na základe maďarského zákonného článku XVII:1922. Výzva Čs. ministerstva železnic na prenesenie sídla do Košic opiera sa o zák. č. 12/1920 Sb. z. a n. Výmaz společnosti z obchodného registra v Budapeští bol prevedený na základe nariadenia maď. ministerstva zo dňa 21. októbra 1927 čís. 8975 1927 M. E., ktoré sa opiera o už spomenuté dohody a zák. čl. XVII:1922. Zápis do registra v Košíciach stal sa na základe návrhu společnosti zo dňa 21. novembra 1927 vo svazku XIII. na strane 1550. V zápise sa výslovné udává, že »táto spoločnosť bola zapísaná vo svazku 11. na strane 6 u firemného úradu sedrie v Budapešti a že »sídlom firmy sú teraz Košice«. Prenesenie sídla stalo sa tedy vo shode so zákonmi tak v Maďarsku ako aj v Československej republike vydanými a je preto v Košiciach zapísaná Košicko-bohumínska dráha úč. spol. tá istá, ako prv v Budapešti zapísaná Cís. a kráľ, prív. košicko-bohumínska železnica úč. spol. — Zistenie súdu prvej stolice, že ide o rôzne spoločnosti a že košická spoločnosť prevzala obchody zaniklej spoločnosti budapeštianskej, je v rozpore so zisteným skutkovým stavem.
Najvyšší súd dovolacej žiadosti čiastočne vyhovel a rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že prisúdenú sumu snížil na 25535 Kč 80 h.
Dôvody:
Suverenita zákonodárstva nepripúšťa úvahu o tom, či sú v súlade s ustanoveniami obchodného zákona tle špeciálne zákonné ustanovenia a na základe nich vydané ministerské nariadenia citované odvolacím súdom v napadnutom rozsudku, na základe kterých firma »Cís. a kráľ, priv. košicko-bohumínska železnica úč. spol.« preložila svoje sídlo z Budapešti do Košic a zmenila názov svojej firmy na »Košicko-bohumínska dráha úč. spol.«. Na základe týchto zákonov a ministerských nariadení a na základe listin, tiež citovaných v napadnutom rozsudku, dospel odvolací súd správné k právnemu názoru, že žalovaná »Košicko-bohumínska dráha úč. spol.« je totožnou spoločnosťou s bývalou; »Cís. a krár. priv. košicko-bohumínskou železnicou úč. spol.«, a preto netreba sa zaoberať tými právnými vývodmi sporných stráň, ktoré vychádzajú z predpokladu, že ide o dve rozličné spoločnosti a o prevod závodu (podniku).
Žalovaná strana doznala, že poverila žalobníka v roku 1917 vypracováním plánov na nádražnu budovu v P., že žalobník vyhotovil a v roku 1922 odovzdal jej tieto plány. Tým bol uznaný právny základ žalobnej pohľadávky, čím žalovaná vyhovela svojej zaviazanosti, ktorá ju obťažuje podľa § 6 záverečnej zápisnice, napísanej dna 22. apríla 1922 a maď.-kráľ. ministerstvami obchodu a financií a so žalovanou (Schlussprotokoll, č. 1. 75), tak že súd mal určiť iba výšku pohľadávky žalobníka.
V tomto ohľade odvolací súd zistil, že odmena žalobníka činí 25535,80 predvojnových rakúsko-uhorských korún, ktoré odvolací súd kvalifikoval ako zlaté koruny. Toto skutkové zistenie nie je napadnuté. (Sťažnosť žalovanej a vedľajšieho intervenienta, že tieto koruny neboly zlaté koruny, ale predvojnové rakúsko-uhorské koruny, nemá významu.)
Otázka je, či možno túto sumu valorizovať.
Odvolací súd riešil túto otázku kladné, vychádzajúc zo stanoviska, že objednávka stala sa v Maďarsku,2 že v čase objednávky a dodania plánov bývaly obidve strany v Maďarsku,3 a že žalobník jej aj teraz maďarským štátnym príslušníkom, a tak na tento prípad treba použiť maďarského práva, ktoré pripustilo valorizáciu v dobe, keď táto pohľadávka bola žalovaná v Maďarsku.
Z uvedených dôvodov je sice právne to stanovisko, že tento prípad treba posúdiť podľa maďarského práva, pri tonu nemožno však mať zreteľ na rozsudky maďarských súdov, lebo tieto rozsudky nie súc u nás vykonateľnými, v Československej republike po práve nejestvujú, a tak nemôže prísť do ohradu ani okolnost, že táto pohľadávka bola už zažalovaná v Maďarsku. Pri tom však neslobodno spustiť s očí pravidlo, uvedené v bode 2 § 3 čl. IX zákona zo dňa 19. januára 1928 č. 23 Sb. z. a n., podľa ktorého nemožno poskytnúť právnu pomoc k vynúteniu konania, ktoré nemôže byť vynútené podľa tuzemského práva. Iné stanovisko málo by za následok, že cudzinci mohli by v Československej republike uplatniť viac práv než sami príslušníci Čs. státu.
Majúc na zreteli uvedené zásady pri použití maďarského práva, treba riešiť otázku valorizácie záporné.
Otázku valorizácie v Maďarsku upravuje zák. čl. XII: 1928, ktorý vstúpil v platnost dňa 1. apríla 1928 (nariadenie č. 1430/1928 M. E.).
Podľa § 3 tohoto zákona žiadosť o valorizáciu treba podat u súdu do jedného roka a to u pohľadávok, ktoré boly sročné ešte pred vstúpením zákona v platnost, odo dňa, ktorým nadobudol tento zákon účinnosť, u pohľadávok, ktoré staly sa sročnými iba pozdejšie, odo dňa sročnosti. Pohľadávka žalobníka vznikla odovzdaním plánov, tedy ešte v roku 1922, nie je sporné, že žalovaná strana bola zapísaná do firemného registra u krajského sudu v Košiciach dňa 27. novembra 1927 a rozsudok maď. kráľ. Kurie v spore, ktorým uplatňoval žalobník spornú pohľadávku pred maďarskými súdmi, bol vynesený dňa 24. apríla 1928. Od kteréhokoľvek dňa z teraz uvedených, keď sa počítá rok, do ktorého mal žalobník podať žalobu proti žalovanej o zaplatenie spornej sumy a o jej valorizovanie, tento rok už vypršal dňa 23. novembra 1931, keď bol podaný žalobný spis, ktorým započal žalobník tento spor pred československým súdom, tak že v dôsledku citovaného zákonného ustanovenia ani podľa práva maďarského nebolo by možné prisúdiť žalobníkovi jeho odmenu vo valorizovanej sume (keby neprekážala rozhodnúť maďarskému sudu v tomto spore okolnosť, že táto vec je tam vecou rozsúdenou). Tým menej môže prisúdiť žalobníkovi jeho odmenu valorizované čsl. súd, keďže valorizácia v súdenom prípade je neprípustná podľa § 6 zák. č. 187/1919 Sb. z. a n. na území čsl. republiky a pripustenie valorizácie znamenalo by tedy vynútenie takého konania, ktoré podľa tunajšieho práva nemôže byť vynútené a znamenalo by to, že čsl. súd mal by prisúdiť cudzincovi niečo, čo nemôže prisúdiť čs. štátnemu občanovi. Za takých okolností bolo treba dovolacej žiadosti žalovanej a vedlajšieho intervenienta čiastočne vyhoveť, a sumu prisúdenú v napadnutom rozsudku snížiť na 25535 Kč 80 h, ináč však bolo treba žalobu zamietnuť.

Výnimka: rozhodnutia, odsudzujúce žalujúcu stranu (alebo intervenienta) na platenie útrat; viď rozh. Úr. sb. č. 2215.
správné: v bývalom Uhersku.
správné: v čase objednávky v bývalom Uhersku.

Citace:

č. 15336. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 744-747.