Zmenkové ručenie.

V nasej judikatúre nastalo po vydaní nového zmenkového zákona, v dôsledku spojenia § 81 zmenkového poriadku a § 66 uh. zm. zákona, akési kolísanie v otázke, či veriteľ je oprávnený doplniť blankopodpis osoby, ktorá sa zaviazala z pohnútky zabezpečiť záväzok iného zaviazaného; takým spôsobom, že mu pridelí inú rolu, než úlohu ručiteľa.
V rozhodnutiach Vážný č. 10640, 11080, 12062 vychodí Najvyšší súd zo zásady zastreného rukojemstva. Z prehlásenia dlžníka, že odevzdává zmenku ako garanciu, nemožno vraj usudzovať na dohodu, že podpisovateľ chcel byť zaviazaný len ako zmenkový ručiteľ.
Najvyšší súd ide tu po stopách judikatúry rakúskej, podľa ktorej i ten, kto chcel podpísať blanketu len ako zaručiteľ, bol zodpovedný i v prípade, že po doplnení zmenky bol žalovaný ako akceptant (viď Czelechowsky, č. 526) a tiež aj ten, kto opatril zmenku svojim žírom len za účelom zaručenia, zodpovedal zmenkove, lebo v nedostatku výslovnej dohody fakt podpisu zmenky čo žiranta znamenalo zmenkovoprávnu zodpovednosť voči každému ďalšiemu nabyvateľovi. (Viď Czelechowsky, č. 573.)
Stanovisko opačnej judikatúry podáva hozhodnutie Vážný č. 9784, Rv I. 362/30. Podľa neho ten, kto chcel podpísať zmenku ako ručiteľ za príjemcu, ale nepodpísal ju platné ako ručiteľ preto, že nepripísal ručiteľské prehlásienie, neručí ako príjemca. Ako príjemca neručí ten, kto není uvedený v zmenkovej adrese za zmenečníka. Dodatečné neoprávnené doplnenie zmenky vpísaním mena podpisovateľa bez jeho súhlasu do adresy, je padelanie, z čoho nemôže ani bezelstný nabyvateľ zmenky nadobudnúť práva proti podpisovateľovi. Túto zásadu vyriekol i slovenský senát v rozhodnutí uverejnenom v úr. sbierke č. 1587, Rv III 882/33: ten, kto chcel podpísať zmenku ako ručiteľ za príjemcu, ale nepodpísal ju platné ako ručiteľ, lebo nepripojil doložku podľa druhého odstavca § 62 zmenkového zákona, nie je zodpovedný ako príjemca. V takomto prípade nevzniká pre podpisovateľa žiaden zmenkový záväzok1
Podľa tejto novšej judikatúry teda ten, kto ako príjemca má byť zodpovedný, musí byť buď už v dobe podpisu zmenky vpísaný do adresy, alebo podpisovateľ výslovnou dohodou musí oprávniť veriteľa k takémuto doplneniu. Vychodí sa tu z hľadiska, že keď dlžník chcel podpísať zmenku ako ručiteľ, mal dodržať aj formu. Bez ručiteľskej doložky jeho podpis nie je záväzný pre nedostatok formy. Tým, že meno toho, kto sa chcel podpísať ako zaručiteľ, bolo dopísané do adresy, alebo bol z neho určený výstavca, bol zmenený obsah zmenky v jeho neprospech, zmenka bola padelaná a preto nemôže z nej nadobudnúť práva žiaden majiteľ, tedy ani dobromyseľný veriteľ. Dôvera majiteľa zmenky, ktorý takúto zmenku nadobudnul, nerozhoduje, lebo ide o padelanú náležitosť. Treba vždy zistiť, »zda byl majitel směnky oprávněn k doplnení adresy v důsledku smlouvy výstavce s dovolatelem«. (Dôvody rozh. Rv I 362/30.)
Tým však, že naša judikatúra bude stavať požiadavok výslovnej úmluvy, vždy keď veriteľ chce doplniť do adresy meno blankopodpisovateľa, podpísavšieho blankozmenku v úmyslu zaručiteľskom, alebo keď bude chceť urobiť takéhoto podpisovateľa výstavcem, nášmu zmenkovému právu pribudnul koeficient rizika, ktorý obeh zmenky môže značné ohroziť. Ani dogmatický výklad zmenkovoprávnych zásad však nevyžaduje, aby snáď judikatúra na tomto stanovisku lpela; nezodpovie to ale ani historickému vývoju zmenkového práva v otázke ručiteľskej a tým menej záujmom obchodu.
Vývoj zmenkového práva v otázke zaručenia sa dial z hľadiska účelnosti; — veď ide o právo obchodníkov. Už od dávného stredoveku vyhýbal sa obchodný svet tomu, aby sa zaručiteľská doložka výslovné na zmenku uviedla. Oslabovalo to kredit osoby, za ktorú zaručiteľ ma zodpovedať. Často tým, že sa na zmenku uvedie ručiteľ, vzbudí sa v obchodných kruhoch domnenie, že dlžník už potrebuje zaručenie.2
Behom historického vývoja zmenkového práva vždy bolo prípustné, aby ručiteľ tento svoj záväzok vyjadril vo forme akceptu výstavcu, remitenta alebo rukopiscu. Výslovné sa pripúšťala valutová doložka, podľa ktorej valuta spočívala v prevzatej garancii. (»Valuta in ubernommener Garantie«, Grünhut: W. R. sv., II., str. 23.) Tak zvané »zastrené rukojemstvo« bolo považované za vnútornú záležitosť a na vonok má rozhodovať len forma, aká sa javí zo zmenky samej. Podobné v novšej náuke zaručenie nebolo chápané nikdy tak, že má byť dané výhradne vo forme zaručiteľskej klauznly. (Viď Wächter: Wechsellehre, str. 228, Blaschke: W. R., str. 118, Thol: W. R. 1878, str. 593, Canstein: W. R., str. 322).
Z tej okolnosti, že v ústavnoprávnom výbore bol vynechaný druhý odstavec § 62, podľa ktorého zaručenie sa mohlo aj, jednoduchým spôsobom prevziať a že k zaručeniu sa podľa znenia § 62 teraz požaduje doložka zaručenia, nemožno dospeť k názoru, že by zákonodárca bol chcel sprísniť podmienky zaručenia do tej miery, že by bolo treba u zmenkového zaviazaného so zvláštnou prísnosťou skúmať i pohnútky jeho jednania a ustáliť jeho zaviazanosť len v páde, keď zaručiteľský úmysel bol doprevádzaný aj ručiteľskou doložkou. Takýto úmysel nemal ani § 66 býv. uh. zákona, z ktorého bolo ustanovenie nášho zákona preforaté a tým menej pokračovala prax býv. Kúrie v tomto smere. Býv. uhorský § 66, do nového nášho zmenkového práva prevzatý, tiež výslovné žiadal, aby zaručiteľ svoje zaručenie napísal na zmenku alebo na jej duplikát, alebo na alonge a toto jeho zaručenie, t. j. zaručiteľská doložka musela byť vlastnoručne podpísaná. Dokonca toto ustanovenie výslovné prizvukovalo — čo do nášho zákona ani prevzaté nebolo — že až táto forma nebola dodržaná, tak v nedostatku formy podpis nesplodil zmenkovú zaviazanosť. Pri tom všetkom ani v praxi (viď Kúria 912/901 D. III., lit. f), bod 22, str. 130), ani v nauke maďarskej nebolo pochybnosti o tom, že i forma žírá, výstavcu alebo akceptanta mohla kryť zmenkové zaručenie. (Tak i Dr. Nagy: Magyar váltójog, str. 384.)
Po stránke právnej je všeobecne uznávané v náuke a i v cudzej judikatúre, že tak zv. vyplňovacie právo oprávňuje veriteľa z blankozmenky prideliť zmenkovému zaviazanému rolu podľa svojho uváženia, ak len výslovnou dohodou nebola určená forma záväzku. V nedostatku dohody plynie z podstaty vyplňovacieho práva oprávnenie veriteľa učiniť akceptantom aj osobu, ktorá chcela snáď jednať z pohnútok zaručenia. Treba totiž jasné rozlišiť smluvu, ktorá šlúži za podklad k vydaniu blankozmenky, od eventuelnej zvláštnej smluvy, ktorá určuje medze vyplňovaciemu právu. Strany, zúčastnené v dohode, ktorou sa zakladá právny pomer krytý zmenkou, môžu byť pospájané na strane zaviazaných z rôznych dôvodov: spoludlžníckym záväzkom, môžu byť v pomere ručiteľskom, alebo jeden podpisuje druhému z ochoty atd. To je však pomer, ktorý sa týka zaviazaných stráň medzi sebou; voči veriteľovi vystúpia — ač výslovné neurčia medze vyplňovaciemu právu — ako skupina spoludlžníkov, ktorá poverila veriteľa vyplniť zmenku podľa jeho uváženia. Ručiteľský záväzok si ten alebo onen zaviazaný mohol zastreť aj tým, že sa podpísal v inej role.
Ten fakt sám, že veriteľ vedel pri nadobudnutí, že na strane dlžníckej niektorí podpisovatelia pristúpili k záväzku dlžníka len z pohnútky, aby dotvrdili a zvýšili bonitu jeho zmenky, neznamená ešte zvláštnu smluvu veriteľa s dlžníkom o vyplňovacom práve, Kolísavosť judikatúry pochádza odtiaľ, že keď skupina spoludlžníkov, v ktorej niektorý len druhému dotvrdzuje záväzky voči veriteľovi, odevzdá blankozmenku, tak nie je ľahko ustáliť, či nabyvateľ, ktorý o tomto ich vzájomnom pomere vedel, ba pred ktorým pripadne sa zmenka aj podpisovala, nezaviazal sa snáď mlčky použiť svoje vyplňovacie právo len tým spôsobom, že pridelí každému takú rolu, o akej medzi sebou hovorili. Mnohý veriteľ sám nie je si vedomý presného právneho významu svojich slov a behom jednaní alebo v korešpondencii používa výrazov; z ktorých by sa dalo odvodiť, že snáď on si určil a súhlasil s tým, aby ten — ktorý zo zaviazaných bol ručiteľom v právne technickom slova smysle. Najčastejšie ale, i keď veriteľ hovoril dlžníkovi, aby si priniesol ručiteľov, určil mu tým len bonitu zmenky a nie je tým ešte uzavretá smluva o vyplňovacom oprávnení. Ba ani stranami samými použité slová: »zaručí sa«, »ručiteľ«, »kavent« neznamenajú výslovnú dohodu o určitom spôsobe vykonania vyplňovacieho práva, keďže podľa všeobecného poňatia ručiteľ znamená žiranta a tento výraz často znamená v očiach priemerného občana zmenkový záväzok každej inej osoby, než priameho zaviazaného, bez ohradu v akej zmenkovoprávnej forme. I tu treba mať pred očami zásadu: verba valent usu. Z tohoto hradiska správné vychodí v odôvodnení i náš Najvyšší súd v rozh. V. č. 10640.
Keby výslovné bolo medzi stranami ujednané, že veriteľ je oprávnený použiť podpis zmenkového dlžníka len ako zmenkového zaručiteľa, v tom páde by tu bolo porušenie dohody o vyplnení, a to ale len pod podmienkou, že by v dôsledku toho dlžníkovi i škoda vznikla. Poneváč dohoda, ktorou sa takto určujú medze vyplňovaciemu právu zo zmenky není viditeľná, jej porušenie voči tretím osobám nepôsobí. V rukách dobromyseľného veriteľa má zodpovedať čo akceptant i ten, ktorý podľa ujednania mal byť ručiteľom podľa § 62. Je na zaručiteľovi, aby — keď uderuje blankopodpis — dopísal si aj zaručiteľskú doložku, že len ako ručiteľ chce vystupovať. Ak tak neučiní, je spravedlivé, aby znášal i následky a ručil podľa toho, ako sa jeho podpis na vonok javí. Na strane dlžníka není obyčajne zvláštneho záujmu o to, aby výslovné ako zaručiteľ figuroval na zmenke. Zvláštneho uľahčenia týmto nemá.
Priečilo by sa abstraktnej právnej povahe zmenky, keby táto vždy musela prezradzovať causu právneho jednania, z kterého ten alebo onen zaviazaný zmenku podpísal. I pri ručiteľskej doložke, ktorá má byť na zmenku uvedená, zmenka zostává abstraktným cenným papierom, á to aj v bezprostrednom pomere. Doložka táto nutné nevyjadruje titul jednania, ktorý slúžil za podklad k vydaniu zmenky. Sám podpis je causa efficiens. (Grünhut, str. 453.) Veď ustanovizéň zmenkového ručenia neni jediným právnym prostriedkom, pomocou ktorého sa motiv zaručenia v zmenkovej forme vyjadruje. Ručiteľský úmyseľ podľa výslovného ustanovenia zákona môže sa prejaviť na vonok na príkl. v mysle § 53 zmenkového zákona vo forme prijatia pre česť: motívom je tu ručiteľský úmysel. Keď strany v právnom jednaní, ktoré dalo podnet k vzniku zmenky, chcely len dotvrdiť niektoré zo zmenkových záväzkov, tak tento úmysel môže výstavca uskutočniť v tej pre zaviazaného takmer ľahšej forme, že ručiteľa udal akožto podpornú adresu, znejúcu na platobné miesto, ktorou mu zmenka k akceptu má byť predložená za podmienok § 52. Jestli ako podporný adresát na zmenku nebo udaný, tak svoj zaručiteľský úmysel so súhlasom majiteľa zmenky vo forme čestného akceptu môže uskutočniť. Slovom, zaručiteľský úmysel podľa výslovného predpisu zákona nemusí sa jedine vo forme zaručenia prejaviť, ale aj vo forme zmenkovej intervencie.
Naproti tomu dôvodom skriptúrneho zmenkového ručenia nemusí byť jedine motiv zaručenia. Výraz »ručenie« dokonca v mnohých právnych oblastiach nie je ani známy. Používá sa slovo aval, ktorého etimologický pôvod podnes nie je bezsporne ustálený. Kto sa podpíše na zmenku-za iného ako ručiteľa, môže tak činiť nielen z pohnútky ručenia, ale môže plniť-inú povinnosť, ktorú už prv bol prevzal voči tomu, za ktorého sa zaručil a teraz na miesto neho ju splní majiteľovi zmenky. Keby sa analyzovalo právne jednanie, ktoré slúžilo za podklad k prevzatiu ručiteľského skriptúrneho záväzku, často by sa prišlo na to, že formálny avalista vlastne chcel plniť: svoj už z iného titulu jestvujúci záväzok v čase splatnosti zmenky.
Z horejších dôvodov není preto správne, keď naša súdna prax prísne trvá na ručiteľskej doložke a pôvoľuje dlžníkovi dokazovanie na jeho jednostranný vnútorný úmysel, z akého zmenku chcel podpísať. Kto podpisuje zmenku, zodpovie nie ex voluntate, ale z formy, ktorú vytvoril. Skutkom je — čo overuje i dejinný vývoj i náuka a v odôvodnení rozhodnutí V. č. 11080 a 1180 i sám Najvyšší súd — že sa odbyt zmenky uvedením doložky »ako ručiteľ, sťažuje. Nebolo by správne presumovať stranám úmysel, i keď hovorily o ručení, že chcely vytvoriť zmenku, ktorú zjavné zaručenie činí pochybnou. Bolo by žiadúce, aby sa judikatúra ustálila na zásade, prijatej v rozh. V. č. 11062 — ktorá je v súlade i s býv. judikatúrou maďarskou a rakúskou — že i ten, kto chcel poskytnúť zaistenie záväzku iného podpísaním blankozmenky, mohol byť uvedený do adresy, alebo za výstavcu, näjma keď nepripojil ručiteľskú doložku.

Podobnú zásadu obsahuje na príkl. i rozhodnutie Vážný č. 10994 a rozhodnutie uverejnené v úr. sbierke pod č. 2003.
Toto bolo dôvodom, že na príkl. už zmenkový poriadok v Bologní z roku 1569 výslovné stanovil, aby sa ručitel podpísal na duplikáte. Podobnú rolu mal i t. zv. giroaval stredovekého zmenkového práva. (O ňom viď podrobné Grünhut: W. O., I. sv., str. 58.) Tiež Savary hovorí (v Le Partait Négociant), že není viac zvykom aval (zaručenie) napísať k podpisu toho, za koho sa vystavuje, lebo toto zmenkovému obchodu škodí z dôvodu, že budí podozrenie v bonite zmenky. V tomto smysle znie i prípis francúzskej vlády z 21. augusta 1929 sekretariátu Společnosti národov ohladom. unifikácie zmenkového práva. Vid Doc. prep. Addendum.

Citace:

Zmenkové ručenie. Právní prakse, měsíčník československých právníků . Praha: Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart , 1936-37, svazek/ročník 1, s. 225-229.