Pomer vedeckej práce v právnických seminároch k vedeckej práci vo spolkoch právnickej mládeže.

Štefan Luby (Bratislava). 1
O pomere vedeckej práce v seminári a vo spolku meritorne a programaticky môžme hovoriť len vtedy, ak jedna i druhá komponenta tejto spolupráce dostúpila úrovne a výšky, ktorá je adekvátnou daným pomerom a na ktorej by ako činitelia kooperatívni obe mohly si navzájom pracovať k ruke. Preto prv než by sme sa problémom zaoberali v detailoch, nutno zistiť specifický stav predpokladaných vecí. Tématom položená otázka vyjadruje sice niečo, čo visí vo vzduchu, ale čeho sa posiať nezmocnil takmer ešte nikdo, aby ho učinil predmetom diskusie. Snáď načim tu spomenúť len porady teoretikov správneho práva zo štátov slovanských, konané z príležitosti sjazdu čsl. právnikov v Bratislave v roku 1928. Veď bolo by anomáliou hovoriť o tomto pomere, keby sme napokon zistili, že jedna alebo druhá složka — seminár alebo spolok — znamená pre vedeckú prácu formu viac-menej latentní. Preto náročky osvetlíme si najprv oba tieto okruhy vedeckej činnosti ako nám ich prítomnosť podáva, miesto čo by sme šmahom a zo základu skôr prima vista anticipovaného ako reálného — súdili a uzatvárali.
A tedy pokiaľ ide najprv o semináre: o ich úprave sedes materiae, nachodíme v min. nar. č. 12719 ex 1873, ktorým v Rakúsku sriadené vedecké semináre pri práv. fakultách; pre Komenského univerzitu platí i vl. nar. č. 276/1921 o obligatornosti cvičení a výnos ministerstva z roku 1922 č. 127450, ktorým boly udobrené seminárne štatúty tejto práv. fakulty. Inak úprava je jednotná až na to, že v historických zemiach republiky obligátnosť cvičení nebola stanovená. — Vonkajším a účelovým determinovaním seminárov je: prehlbenie a rozšírenie vedomostí získaných v kolégiach právo- a štáto-vedeckých a príprava adeptov vedy právnej pre samostatnú vedeckú prácu, jednak priprava ich pre prax právo- a štáto-vedeckú. Seminárny štatút uviedol to ustanovenie v život špecializovaním úkolov: t. zv. seminárne cvičenia slúžia úvodu do samostatnej vedeckej práce a t. zv. praktické cvičenia majú kandidátom trasovat' cestu do praktického života. Cvičenie v seminári spočíva jednak v ústnom konverzatoriu, jednak písomnom vypracovaní zvolených alebo uložených témat. S ohľadom na ich naznačené poslanie sú sprístupnené aj absolventom, naopak zpravidla neprijme sa ten, kto nepreukázal predbežnej kvalifikácie odposlúchaním a kolokvovaním z príslušného hlavného kolégia. K povzbudeniu pilnosti členov sbor riaditelov seminárov vypisuje občas konkurz na písomné vypracovanie určitých témat s peňažitou odmenou, alebo odmeňuje vyniknuvšich členov i mimo súbehu. Naopak praktické cvičenia konajú sa skoro výhradne len ústne (eventuelné písomné práce majú totiž význam len klasifikačny), a to vo forme konverzatorií. Obsahové patrí sem kazuistika: aplikovanie normy na praktické prípady, ktorýžto materiál poskytne bežný život alebo sa čerpá z rozličných sbierok prakt. príkladov.
Uvedené poslanie seminárov je dnes ohrožene úsilím o reformu vysokoškolského štúdia. Nie je na sporu medzi teoretikmi, že forma rýdze katedrovej prednášky nevyhovuje a názory sa trieštia tolme straniva toho, aké by bolo najvhodnejšie riešenie. S radikálmi bysme dospeli k úplnému odstráneniu prednášky, ale tu bez hypostázie možno tvrdiť, že tým činom by sa vysoká škola degradovala v odbornú výchovňu právnických remeslníkov.
Iní by tradične podržali dosavádnu formu výhradne teoretických výkladov, ktoré sa nesporne najväčšími primykajú vedeckému charakteru inštitútu. Nemožno ovšem prehliadnúť, že poslucháčstvo zostáva úplne v pasivite, a že prítomnosť osobná neznamená ešte i účasť intelektuálnu je poznatkom, ktorý problém reformy činí ešte paľčivejším. Medzi profesorom a poslucháčmi je väčšia vzdialenosť ako katedrou a lavicami. Tí, čo sa ubierajú správnou strednou cestou, žiadajú ponechať akademickú prednášku, nech by bola samoúčelnou, vedľa cvičení, kde by potom pod egidou zachovania vedeckého rázu univerzity ponechané přenášky získaly — netreba to snáď ani široko zdôrazňovať — z cvičení tiež určitú praktickú náplň. Tým by sa prešlo k skutočnému »vyučovaniu«, ale je otázkou, na akú primeranú metodickú bazis by sa malo postaviť? Obetovaním seminárov by sa nijak nevybŕdlo zo zla, ktoré nás tiesni, keby sa ze seminárov stal všeobecnou formou vyučovacou, len početne slabý vedecký dorast by sa vyhodil na dlažbu.
Potom pokiaľ sa týka vedeckej práce vo spolkoch akademických: pojatá je táto do stanov stavovských spolkov, v ktorých sa sdružujú posluchači pri všetkých právnických fakultách a zahrňuje sa v t. zv. kultúrnu činnosť, ktorá vo složkách najšpeciálnejších prevádzaná je rozmanitými spôsobmi.
Najvýznamnejšou je činnosť publikačná, sústreďujúca sa k vydávaniu spolkového časopisu Všehrd, sdružujúceho literárnu prácu a vedecké snaženie mladej právnickej generácie uverejňovaním článkov vedeckých, literárnych kritík a recenzií, diskusií a komentovania nových javov legislatívy alebo vôbec života právnického. Okrem toho snaží sa fakultný spolok svoju edičnú činnosť rozšíriť i iným smerom: podporovaním, či už ako vydavateľ alebo v inej forme, uverejnenia štúdií a vedeckých prác svojich členov.
K tomu druží sa možnosť výmeny publikácií, čo by bolo nezbytným predpokladom medzinárodnej spolupráce mladých právnikov na poli vedeckom. Naše spolky posiaľ vyměňovaly si publikácie a seminárne práce hlavne s krúžkami poľskými.
Ďalej spolok poriada pre právnikov verejné semináre vo forme stručnej úvodnej prednášky a po nej nasledujúcej debaty.
Fakultný spolok pražský dáva nám vzor v novej forme tzv. debatného krúžku, ktorý venuje sa hlavne prediskutovaniu aktuelných, a to i teoretických otázok dneška. Debatu zavádza referent a koreferent, ktorí sa na téma pripravia a potom sa postupne priberajú k účasti ostatní prítomní. Takéto rečnícke meetingy mohly by sa konať i na švižej základni z příležitosti valných hromad spolkových. Konečne najširšia forma naskytá sa v tej podobe, ktorú realizuje náš prítomný kongres, t. j. riešenie i teoretických problémov pri medzinárodnej účasti, kde ovšem otázky musia byť tiež dané s ohľadom na interes všetkých participujúcich.
Konečne i exkurzie na ústavy a podniky, ktoré svojou existenciou a struktúrou sú tou-ktorou základnou jednotkou úpravy právneho poriadku, menovite väznice, donucovacie pracovne, polepšovne, psychotechnický ústav, kriminologické múzeum, archív, zemské dosky, pozemková kniha, etc. nie sú opomenuteľné.
Celkove spolkovej činnosti bolo by priznať určitá prednosť pred prácou seminárov, nekoľko má pre seba tú výhodu, že viacej zainteresuje väčší počet záujemcov a vedomie samostatnosti a väčšej odpovednosti činí prácu zaujímavejšou a radostnejšou, pravda len pre tých, ktorí a priori vôbec svoj pomer k nej rozhodli kladne.
Diaľ napokon hľadáme pomer vedeckej práce spolkovej a seminárnej, mohli by sme problém vyjadriť aj otázkou spolupráce právnikov pod dohľadom profesora. Nemálo záleží tu aj na individualite profesora, dľa ktorej vyrieši svoj pomer k spolkovej činnosti. U nás v tom ohľade je kontakt úzky a nepochybne dal by sa prehlbiť a rozšírit, keby len príležitosti k tomu neboly tak vzácne vinou netečnosti členstva spolku, napriek malého, nedostačujúceho počtu vedeckých síl. Málo je styku posluchača s profesorem — počujeme stereotypne tu i v cudzine — čítame v úvahách o reforme právnického štúdia. Lenže to je otáska práve reformy samotnej a nepatrí do tohto úskeho rámca (kde známe skôr uvažovať o priblížení sa so strany spolkovej činnosti), ničmenej zasahuje i sem. (Dokončení.)

Pomer vedeckej práce v právnických seminároch k vedeckej práci vo spolkoch právnickej mládeže.

Štefan Luby (Bratislava). *)
(Dokončení.)
Úkol fakulty: príprava k vedeckej práci má sa uskutočniť cvičeniami v seminári, ale skutočnosť ďaleko pokuľhává i za týmto minimom, predvídaným zákonodarcom. Príčiny toho javu sú viaceré a nie sú domácou špecialitou.
Zastaralý študijný poriadok udržuje systém dnešnej dobe úplne cudzí. Odtiaľ prýštia snahy o reformu vysokoškolského štúdia; veď dané pomery vedú neďalekú budúcnosť k ťažkému generačnému problému.
Pomer vedeckej činnosti v seminári a spolku je podmienený primeraným stavom študíjného fakultného sriadenia, a tento podmieňujúci faktor chybuje. Hlavné úkoly, ktoré čakajú na riešenie, sú: 1. nájsť správny vzťah medzi teoretickou a praktickou výchovou právnika, 2. zaistiť jeho vzdelanie všeobecné, 3. rozlišiť prípravu budúcich vedeckých pracovníkov a praktikov, a tomu zodpovedne restituovanie doktorátu čo titulu čiste vedeckého, keď dnešným systémom, lepšie rečené jeho prevádzaním, je úplne dishonorovaný. Niet pochybnosti o tom, že správne riešenie týchto úkolov má nesmiernu dôležitosť pre juristickú výchovu vedeckých pracovníkov tým viac, že sa tu podlamuje tvorivosť a práceschopnosť celého toho stavu v národe, ktorý má hrať prím v jeho živote štátnom i duševnom.
Avšak nedostáva sa nám ani druhého relevantného činiteľa. Za uvedených okolností je prvoradne na adeptoch vedy právnej, aby nakupili v sebe náplň hodnotnú. Nikto nepopre, že aj za dnešného systému je to možné, ovšem obtiažnejšie a svádzajúce k zneužitiu; na druhej strane však i najvýhodnejšia sústava by zostala pre vedeckú tvorivosť jalovou, keby sa nepridružila patričná miera príčinlivosti. Práve tento druhý faktor, ktorý by všetko vyvážil, chybuje úplne. Dnešným chýba i rozvaha a odhodlanosť prvého kroku k vedeckej práci, a pri niektorých svmptomoch ju sprevádzajúcich nútení sme hovoriť o tom, čo by malo byť realitou vo forme hypotetickej. Mladej generácii vytýka sa to od starších sústavne, nie len u nás, a pomaly stáva sa pevným znakom jej charakteristikonu. Pred dvoma rokmi to povolane konštatoval predseda Učenej Spoločnosti
Pozn. redakce: Bez viny redakce, autora i tiskárny zůstalo v prvé části tohoto článku mnoho tiskových chyb. Zavinění bylo způsobeno poštou, která nedodala v čas korekturu. Žádáme proto čtenáře o prominutí, a aby opravy laskavě si sám provedl. Šafárikovej pri jej výročnej valnej hromade a uplynutím času nezvrátila sa nosnosť jeho slov. Priznávame to sami a vysvetľujeme, však bez toho, žeby sme tým zároveň tento palčivý zjav omlúvili.
Mladý vedecký pracovník v počiatkoch nemôže byť samostatným; musí hľadať súčinnosť najrozmanitejších činiteľov, avšak je i to pravdou, že často márne vztiahne svoju ruku, lebo nik nesiahne po nej, aby ju stisol k sľubu spolupráce. Formálne je mnoho vedecky vzdelaných právnikov medzi najmladšími, ale práve kvantita zatieňuje presvedčivosť kvality. Dnes udeľovaný doktorát stráca na povahe akademického titulu, keď môže ho dosiahnúť i ten, kto ani zďaleka nemá poňatie o vedeckej práci a v seminári nepracoval; tak zostáva len doktorát slávnostne udelený, u ktorého podmienkou je nie len výtečný prospech, ale i obzvláštny úspech vedeckej práce v seminároch, vyjadrený požiadavkota prezentovania obsiahlejšieho diela. Dnes seminár je pre dosiahnutie akademickej hodnosti skutočne quantité négligeable.
Úspešnú funkciu seminárov ochromuje dnešný systém v praxi i z tej príčiny, že sa sem hrnú účastníci, ktorí nie sú si vedomí ich skutočného poslania a účasťou — ovšem pasivnou — špekulujú len na lepší úspech u skúšok. Vedecky vzdelávajúcich sa poslucháčov poznáme nie dľa členstva v seminári, ale po práci vo spolku, menovite spolkovom časopise. Cvičenia, ktorých úkolom je poskytnúť metodický návod vedeckej práce, vyčerpávajú sa v rade recenzií a referátov. K spolupráci poslucháča a profesora na vedeckom ternate dôjde len vtedy, ak sa mu profesor venuje mimo seminár, ktorý sa naplňuje zväčša neúčastnou masou seminaristov. Keď tu nedostane kandidát potrebného návodu k vedeckej práci, nemôže byť tak činným vo spolku. Kým tedy seminár slúži všetkému možnému, len nie práci a výchove vedeckej a kým je profesor nútený s tými, ktorí hľadajú v seminári pomoc a návod zaoberať sa zvlášť, nie je možné dnes u nás hovoriť o pomere vedeckej práce vo spolku a v seminárnych cvičeniach.
Pýtame sa či je remedium na zlepšenie tohto chorobného stavu a odpovedáme: keď aj s hľadiska daných skutočností vyššie muselo vyzneť čo negatívna odpoveď k položenej otázke, lebo veľké sú prekážky fakultnej vedeckej práce poslucháča a keď nie v poslednom rade z tejže príčiny spolková činnosť tiež viazne, neznamená to toľko, žeby prekážky tie boly neprekonateľnými. I je tedy na mieste uvažovať, akým spôsobom by sa tento pomer a spolupráca daly stvoriť eventuelne rozšíriť, a to v týchto troch smeroch výchovy právnikov-teoretikov:
Výchova vedecky pracujúceho právnika nemôže byť nijako jednostranná. Veď právo je povolané upravovať a usmerňovať život spoločnosti ľudskej, a život sa vyznačuje pestrosťou a rozmanitosťou ním daných možností a skutočností. A právna veda už v rímskom práve bola definovaná čo znalosť všetkých vecí božských a ľudských. Tedy u právnika musí ísť predovšetkým o všeobecnú výchovu. Na túto pamätá fakulta niektorými kolégiami (prakt. filozófia, dejiny právnej filozofie, etc.), ale hlavný úkol pripadá sebavzdelaniu. Tomuto slúži stavovsky spolok a snaží sa toho účelu dosiahnúť prednáškami, seminármi, exkurziami, atď. Tedy v tomto ohľade sa úkoly dajú celkom dobre rozdeliť.
Právo sa rado označuje čo etické minimum, ktoré v úprave spoločenských ľudských pomerov chceme rešpektovať. Toto poslanie práva musí sa stať krédom tých, ktorí bezprostredne ako vedecky vzdelaní juristi budú povolaní k tomu, aby pri osnovovaní normy spolupôsobili. Máme tu čo činiť s mravnou a charakterovou výchovou osobnosti. Tento úkol možno prikázať spoločenskej výchove spolku, veď charakter utvára sa vždy spolupôsobením najrozličnejších momentov sociologických. Pevnosť a ucelenosť charakteru hovie idei dokonalosti, bez nejž i právnik-teoretik pripravuje každým svojim krokom tú najstrašnejšiu travestiu spravedlnosti. V ohľade tej výchovy by participoval seminár mierou nepatrnou: jedine prácou ako etickou hodnotou.
Pokiaľ ide o juristickú vedeckú prípravu v najužšom smysle, tu na pravom mieste hľadáme vzťah práce v seminári a činnosti vo vedeckých oboroch spolku. Vedecká práca jednotlivca je prirodzene výsledkom jeho duševnej činnosti, ale i vtedy keď sa už dostal k znalosti uzatvárania na základe položených premis je zapotreby stálej kontroly. Vedecký pracovník samostatný či osvedčený nepotrebuje kontrolu prevenčnú a postačí i literárna kritika represívneho významu, právnika-praktika kontroluje zas dostatočnou mierou prax, ale mladý vedecký pracovník potrebuje i po uvedení vo vedeckú prácu ešte veľmi dlho pevnej ruky rutinovaného teoretika, ktorý by upravoval jeho prácu v koleje účelnosti a cieľuvedomosti, bez toho ovšem, žeby to šlo na újmu samostatnosti jeho úsudku a myslenia. Samostatnosť úsudku je oným dynamickým elementom tvorčej hodnoty, ktorý nachodíme alebo postrádáme za každým slovom vedeckého scil. pseudovedeckého pracovníka. V práve nemáme čo činiť s pojmami, ktoré by len viazane bolo možné pre- a so-skupovať, ale naopak s takými, z ktorých logicky správny záver podáva sa volným, ovšem pravidlami myslenia riadeným, postupom. Tento musí byť skutočne samostatný, ak má priniesť niečo nového a užitočného.
Ako každé duševné dielo je výrazom vlastného ja jeho tvorcu, tak je tomu i v oboru vedy právnej. Preto nutno toto ja zdokonaliť, obohatiť a učiniť pohotovým pre všetky situácie. Ba nestačí u právnika tríbiť len myšlienkovú pohotovost, viac je potrebné: všestrannosť a pestrosť. To však na druhej strane vyžaduje živú výmenu názorov a hlavne diskusia umožňuje sebekontrolu. Týmto úkolom možno vyhovieť rôznym spôsobom a dostávame sa znova k vyjadreniu pomeru práce v seminári a vo spolku: Tam by sa mal adeptovi naznačiť správny výber — kvalitatívne i kvantitatívne — tých hodnôt kultúrnych, ktoré musí v sebe nastrádať, tu by mal tie nashromažďovať a triediť. Oboje je rovnakej dôležitosti: i naučiť mysleť právnicky (indukciou priviesť ho k dôkladnému poznaniu normy) i naučiť ho triedeniu a spracovaniu materiálu získaného empiricky alebo dogmatického.
A tedy záverom: jestliže shrnieme všetko, vidíme, že u nás s hľadiska skúsenostného nemôže byť reči o pomere vedeckej práce v seminári a vo spolku, pokiaľ tým myslíme systematickú a organizovanú spoluprácu. So stanovisko programatického prvým úkolom je vymaniť sa zo spleti problémov, ktoré v zárodku zgniavia každú snahu po vedeckom štúdiu. Tieto úkoly boly naznačené a najhlavnejším je: vzbudiť záujem o zodpovednú, účelnú a samostatnú prácu. Prostriedky a podmienky prítomne dané nie sú vôbec využité, pracuje sa s nimi extenzívne a pokiaľ intenzívnym využitím ich zvýšená potreba sa nemanifestuje, nemožno čakať valného zlepšenia za dnešných pomerov, keď tak ako inde i u nás v obecnom nahliadaní, deklasifikuje sa vysokoškolské štúdium vedecké — alebo ktoré by malo byť vedeckým — na roveň stredoškolskej výchovy. Cestu k náprave musí nastúpiť mladá generácia sama hromadným nástupom vo spolku a sieňach seminárov: keby interesenti o opravdovú vedeckú prácu nevyskytli sa len ojedinele, ale vo väčšom počte, došlo by sa v konci koncov k tomu, žeby všetci nepovolaní účastníci v seminároch zdegradovali sa na púhych štatistov, súc kvalitatívnou prevahou ostatných zatlačení k pasivite. Pravda tým neodstránia sa technické prekážky, ale možno ich vo veľkej miere preklenúť, aby nemohly handikapovať adeptov vedy právnej v úsilí o riešenie problémov teoretických, medzi ktorými je toľko aktualít, a ku ktorým pristupuje časť mladej právnickej generácie snáď aj so záujmom, ale hneď zas bezradná a znechutená prvými ťažkosťami dá sa sviesť na scestie vychodenými cestičkami, na ktorých sa viac nestretne s vedeckým pracovníkom, ale najviac korepetitorom a inými neresťami, dnes už imanentnými metode prípravy právnickej, ktoré ubijú nie len právnika teoretika, ale i praktika, a na ktorých sa kvalifikujú, najviac len formálne, nie skutočným vzdelaním, kandidáti pre zaplnenie v kontingentu štátnych služieb uprázdnených miest, ktorí dľa svojej mienky majú pre seba proti hŕstke ostatných uštepačné a charakteristické: »a vy sa poctivé učíte, a my mysleli, že idete tiež do štátnych služieb.« Preto programovitým jadrom nadhodenej otázky nie je natoľko shon za ďalšími prostriedkami vedeckej práce (lebo hlavnou prekážkou nie je ich nedostatočnosť, ale nevyužitkovanie v rámci daných možností pre veľký nezáujem) ako skôr: vzbudiť interes o takúto prácu a počiatočnú snahu včas podchytiť, kým úplne nevyprchá. K tomu nájsť spôsoby je organizačným úkolom a predbežne nevedie k cieľu, lebo problém je otázkou dobrej vôle, úsilia a snahy i vede priniesť jej patriacu žertvu, nie pre ňu samotnú, ale na oltár života a budúcnosti národnej a slovanskej.

Koreferát prednesený vo vedeckej komisii I. sjazdu mladých právnikov štátov slovanských v Bratislave dňa 8. septembra 1933.

Citace:

Poplatky ze směnek.. České právo. Časopis Spolku notářů československých. Praha: Spolek notářů československých, 1928, svazek/ročník 10, číslo/sešit 2, s. 23-23.