Dodatek.

(Rozhodnutí nejvyššího soudu z právní oblasti slovenské a podkarpatoruské, z nichž byla v tomto ročníku uverejněna jen právní veta.)
Čís. 14135.
Strany, ktoré podľa § 2 zák. č. 179/1924 Sb. z. a n. upravily dohodou pomery uvoľneného sverenského majetku, môžu si ďalšou dohodou pre prípad schválenia dohody sverenským súdom vyhradiť ďalšie práva a uložit’ ďalšie vzájomné závazky, týkajúce sa tohoto majetku.
Platnosti tejto ďalšej dohody neprekáža, že nebola predložená sverenskému sudu k schváleniu a ním schválená.1
(Rozh. z 1. II. 1935, Rv III 192/33.)
Prednes žaloby: Podľa § 2 zák. čís. 179/1924 Sb. z. a n. uzavrená bola medzi I. žalobníkem, ako požívateľom primogenitúrneho sverenstva D., II. žalobníkem, ako prvým čakateľom sverenstva, ďalej Jozefom P. D. ako druhým čakateľom a konečne žalovaným Jozefom P., ako tretím čakateľom, dohoda o rozdelení sverenského majetku, schválená usnesením krajského súdu v B., ako súdu sverenského, na základe ktorej bolo vložené pozemnoknižné vlastnické právo v prospech žalovaného Jozefa P. na určité, v dohode podrobné uvedené nehnuteľnosti. Zároveň s uzavrením uvedenej dohody bola ujednaná ďalšia dohoda, že uvedené nehnuteľnosti postúpené boly žalovanému Jozefovi P. len do pozemnoknižného vlastníctva za súčasného pozemnoknižného vloženia doživotného požívacieho práva pre I. a II. žalobníkov, že oba podržali si voči žalovanému faktické vlastníctvo a držbu všetkých nehnuteľností, že I. žalobníkovi prislúcha na 3/5-iny dotyčných nehnuteľností a II. žalobníkovi na ich 2/5-iny právo: nimi podľa svojho voľného uváženia nakladať, ich scudziť, darovať, zaťažiť a aj vrátenie resp. zpätpostúpenie pozemnoknižného vlastníctva od žalovaného požadovat’ a vôbec bez ohľadu na to, že pozemnoknižne v prospech žalovaného sú zapísané, všetky práva vykonávat, ktoré skutočnému vlastníkovi prislúchajú. Táto výhrada involvuje zákaz scudzenia a zaťaženia nehnuteľností. — Žalovaný uvedeným podmienkam a výhradám sa podrobil, prijal ich a zaviazal sa na vyzvanie žalobníkov kedykoľvek podpísať listiny, potrebné k prevedeniu ujednaných výhrad a ich pozemnoknižnému vloženiu. Uzavrené dohody boly presne podľa ich obsahu skutočne prevedené. V prospech žalovaného bolo vložené vlastnické právo, držba nehnuteľnosti ostala však v rukách žalobníkov. Žalovaný bol len dotyčné správy nehnuteľností ustanovený generálnym plnomocníkom 1. žalobníka. V skutočnosti nehnuteľnosťami žalobníci voľne nakladali, čiastky z nich bez sú hlasu žalovaného scudzovali, so Štátnym pozemkovým úradom priamo vyjednávali, žalovaný tieto dispozície bez výhrady uznával a len dotyčné listiny z dôvodov formálnych, ako zapísaný pozemnoknižný vlastník, na vyzvanie žalobníkov podpisoval. — Usnesením okresného súdu v M. vložené bolo na časť majetku záložné právo vo výške 6000000 Kč na základe kaučnej listiny, ktorú žalovaný ako pozemnoknižný vlastník sám podpísal. Tým žalovaný hrubo porušil dohodu, lebo nehnuteľnosti, boly podľa dohody obľažené zákazom scudzenia a zaťaženia. Nato žalobníci uvedomili žalovaného, že v smysle horeuvedených úmluv jeho pozemnoknižné vlastnictvo odvolávajú a dopisom boly zároveň žalovanému zaslané príslušné listiny, na základe ktorých málo byť pozemnoknižné vlastníčtvo na žalobníkov prepísané. Poneváč žalovaný ich vyzvaniu nevyhovel, domáhali sa žalobou, aby na nehnuteľnosti v žalobe uvedené vložené bolo pozemnoknižné vlastnické právo v prospech I. žalobníka (3/5) a II. žalobníka (2/5).
Všetky tri stolice žalobe vyhovely, Najvyšší súd z týchto dôvodov:
Podľa pravidiel platného práva treba považovať smluvu za neplatná (z ktorej nemožno právo uplatňovať) v prípade, keď je v nej vymienené plnenie nemožné, alebo keď sa podľa svojho obsahu prieči zákonnému zákazu alebo dobrým mravom.
Žalovaný zapiera platnosť dohodnutia, uzavreného medzi ním a I. žalobníkom, spísaného v listine datovanej 11. mája 1925 resp. 28. mája 1925, ďalej dohodnutia uzavreného medzi žalovaným a II. žalobníkom, spísaného v listine datovanej 22. mája 1925 resp. 25. mája 1925, a to na tom základe, že sa tieto smluvy (dohodnutia), z ktorých žalobníci v žalobe uplatňované právo vyvodzujú, priečia kogentným predpisom zákona č. 179/1924 Sb. z. a n. o zrušení sverenstva.
Žalovaný opiera svoj právny názor o okolnost, že obe uvedené dohodnutia boly súčiastkou súčasne ujednanej dohody sporných stráň o upravení ich vzájemných právnych pomerov vzniklých uvoľnením majetku, ktorý patril predtým primogeniturnému sverenstvu D., dovodzujúc, že obsah týchto dohodnutí v podstate odporuje dohode sporných stráň a Jozefa P. D. posledného držiteľa sverenstva a najbližších troch čakateľov, datovanej 4. mája 1925, resp. 8. mája 1925, učinenej so súhlasom Štátneho pozemkového úradu a schválenej v smysle § 2 zák. č. 179/1924 Sb. z. a n. sverenským súdom, a že neplatnosť vyšeuvedených dvoch dohodnutí pozdejšieho dáta je daná jednak okolnosťou, že tieto dohody neboly proti predpisu §§ 2 a 13 citovaného zákona ani Štátnym pozemkovým úradom, ani sverenským súdom schválené, jednak okolnosťou, že ustanoveniami zov scudzenia a zaťaženia podržaná by bola ďalšia viazanosť majetku, ktorý podľa úmyslu zákonodárců mal byť uvoľnený, takže sa tieto dve neschválené dohodnutia aj čo do svojho obsahu priečia účelu zákona o zrušení sverenstva,
Právny názor žalovaného neobstojí a správné je odvolacím súdom v tejto základnej otázke zaujaté právne stanovisko.
Keby aj zodpovedalo pravde tvrdenie žalovaného (pravdivosti tohoto tvrdenia nasvedčuje jednak obsah nezapreného zásadného predbežného dohodnutia na veci zúčastnených stráň zo 7. februára 1925, jednak nezaprený obsah právnického dobrozdania advokáta Dra J. a nezaprený obsah pripojenej korešpondencie sporných stráň), že dve dohodnutia ktoré sú predmetom sporu, boly súčasne ujednané s dohodou o úprave pomerov uvoľneného sverenského majetku (schválenou Štát. pozemk. úradom a sverenským súdom), preca nemožno v týchto dvoch sporných dohodnutiach obsaženú úmluvu procesných stráň považovat’ za takú, ktorá by sa obsahové priečila nejakému zákonnému zákazu a nemožno ich neplatnost vyvodzovať z okolnosti, že dohodnutia tieto neboly v smysle §§ 2 a 13 zákona o zrušení sverenstva Štátnym pozemkovým úradom a sverenským súdom schválené.
Odst. 1. § 2 zákona o zrušení sverenstva ponechává predovšetkým držiteľovi sverenstva, čakateľom a opatrovníkovi potomstva, aby dohodou upravil pomery uvoľneného sverenského majetku a podľa odst. 3 tohoto § postačí k dohode, keď súhlasia s ňou držiteľ sverenstva a — ako sa to aj v súdenom prípade nesporné stalo — najbližší traja čakatelia.
Obsah dohodnutia na veci interesovaných stráň nie je zákonom o zrušení sverenstva nijak obmedzený; dohoda sama podlieha sice podľa odst. 4 § 2 schváleniu sverenského súdu, tento súd však pri svojom rozhodovaní o udelení schválenia je oprávnený len to skúmať, či boly zachované pri jej sjednaní a predložení formálne predpisy a po vecnej stránke, či sa dohoda obsahové neprieči účelu zákona o zrušení sverenstva, čomu by tak bolo, keby ujednaný spôsob realizovania dohody vo výsledku znamenal ďalšiu viazanosť majetku. V § 13. cit. zákona vymienený súhlas Štátneho pozemkového úradu je zákonným následkom ustanovení platných noriem o prevádzaní pozemkovej reformy na veľkostatku štátom zabranom.
Nemožno upreť právo osobám zúčastneným na dohode o úprave pomerov uvoľneného sverenského majetku, aby na prípad schvalenia dohody o ďalšom osude sverenského majetku alebo jeho části nemohly platné a voľne ďalej disponovať, pravdaže v prípade, keď ide o majetak zabraný, pod podmienkou schválenia ďalšieho úkonu Štát. pozemkovým úradom. Toto právo nemôže byť časové obmedzené a nemôže byť preto namietaná proti platnosti spomenutých dohodnutí okolnosť, že sa ony staly po prípade v spojitosti s dohodou o úprave pomerov uvoľneného sverenského majetku, totiž závisle práve od platnosti tejto dohody. Rozhoduje jedine či obsahujú sporné dohodnutia prejavy skutočnej smluvnej vole stráň a či je nimi vymienené plnenie možné a podľa platného práva prípustné alebo nie.
Stranou žalovanou citované rozhodnutie Najvyšsieho súdu č. Rv III 927/28 (Úradná sbierka č. 155) na súdený prípad neprilieha. Neprípustnosť úmluv, tvoriacich súčiastku smluvy predloženej Štátnemu pozemkového úradu avšak v nej neobsiahnutých, bola citovaným rozhodnutím vyslovená len dotyčné úkonov, uvedených v zák. č. 108/1921 Sb. z. a n., a má na mysli len hájenie účelu, aby súkromnoprávne dispozície zabraným majetkom mohly byť vykonané len potiaľ, pokiaľ neodporujú základným zásadám pozemkovej reformy. Toto rozhodnutie má svoj dôvod aj v okolnosti, že zákonné ustanovenia dávajú Štátnemu pozemkovému úradu práva aj po stránke stanovenia kúpnej ceny a iných závazkov, plynúcich z pozemkovej reformy samej. Je samozrejmé, že realizovanie právneho úkonu, zakladajúceho sa na sporných dvoch dohodnutiach, je tiež od súhlasu Štát. poz. úradu závislé, nemá však toto ďalšie potrebné schválenie (zakladajúce sa na § 7 záborového zákona v znení zákona č. 108/1921 Sb. z. a n.) nič spoločného s ustanovením § 13 zákona o zrušení sverenstva, ktoré v dôsledku pravoplatného schválenia dohody a jej realizovania už vôbec neprichádza v úvahu. Ináč táto námietka žalovaného padá aj preto, lebo podľa nesporných dát sporu Štátny pozemkový úrad za sporu výslovné súhlasil s dalším prevodom podľa žalobnej žiadosti.
Nebolo sporu o tom, že sporné dve dohodnutia obsahujú prejavy skutočnej smluvnej vôle strán; treba prezto skúmať len ďalšiu otázku, totiž prípustnosť alebo neprípustnosť v nich obsiahnutého právneho úkonu s hradiska pravidiel platného hmotného práva.
Neobstojí námietka žalovaného, že sa dohodnutia čo do podstaty priečia účelu zákona o zrušení sverenstva. Podstatný obsah sporných dvoch dohodnutí je právný závázok žalovaného, že — hoci dohodou o úprave pomerov uvoľneného sverenského majetku získal najväčšiu část tohoto majetku a hoci pre žalobníkov podľa obsahu spomenutej dohody zabezpečené bolo na časti nehnuteľností v bode III. 1 dohody označených a na celé nehnuteľnosti v bode III. 3 označené len právo doživotného požívania — sa zaviazal na výzvu žalobníkov odstúpiť im značnú časť získaných nehnuteľností vlastnickým právom.
Žalovaný podľa obsahu dohody, schválenej sverenským súdom, stal sa pozemnoknižným vlastníkom nehnuteľností v žalovanom spise uvedených, vzal však podlá obsahu dvoch dohodnutí na seba závázok: vzdať sa k dobru žalobníkov svojho vlastnického práva, ak bude vyzvaný k podpisu listiny k pozemnoknižnému prepisu práva vlastníctva na určitú časť týchto nehnuteľností; takáto výzva sa už nesporné stala. Túto úmluvu stráň nemožno podľa planého práva považovat’ za právne neprípustná, lebo právo vlastníctva oprávňuje vlastníka nielen k výkonu oprávnení s ním spojených, ale aj k výslovnému, či už podmienečnému alebo nepodmienečnému, zrieknutiu sa ho k dobru určitej osoby.
Ustanovenia spomenutých dvoch dohodnutí neodporujú ani účelu zákona o zrušení sverenstva, lebo nenastane zánikom neobmedzeného vlastnického práva žalovaného a vznikom neobmedzeného vlastnického práva žalobníkov bývalá sverenská viazanosť sporných nehnuteľností a neznamená takúto sverenskú viazanosť ani — pre jednotlivú osobu smluvne vymienený a na určitú dobu obmedzený — zákaz scudzenia a zaťaženia, ktorý je aj pri voľnom majetku pod určitými podmienkami právne prípustný (plenárne rozhodnutie č. 74 bývalej uh. kúrie).
Treba pripomenúť, že žalovaný za sporu nezapieral obsahová pravdivosť predbežného dohodnutia všetkých interesovaných stráň zo 7. februára 1925. Keďže však podľa tohoto predbežného dohodnutia všetky strany vychádzaly z ujednanej dohody, že z uvoľneného sverenského majetku má pripadnúť 45% I. žalobníkovi, 30% II. žalobníkovi, 15% Jozefovi P. D. a 10% žalovanému Jozefovi P. a keď nezaprený obsah pripojenej korešpondencie stráň a advokáta J. stále poukazuje na tento pôvodný pomer účasti stráň na uvoľnenom sverenskom majetku a strany aj podľa bodu VI. nespornej dohody — schválenej sverenským súdom — aj na prejímacej cene podľa tohoto pomeru malý participovať, je sem smerujúce zistenie odvolacieho súdu formálne bezvadné.
Správné je však aj právne stanovisko odvolacieho súdu, že dotyčné 75% sverenského majetku — ktorá časť mala dovedná pripadnúť žalobníkem a ktorá je predmetom tohoto sporu — bolo nadobudnutie práva vlastníctva žalovaného derivatívne, totiž odvedené práve z pôvodného vlastnického práva žalobníkov.ň
Okolnost, že sporné strany týmto spôsobom prevodu zamýšľaly po prípade ušetriť opätné platenie prevodných poplatkov, nič nemení na súkromnoprávnej platnosti dohodnutí.
Po tejto stránke vznesené a na porušenie materiálneho práva poukazujúce dovolacie sťažnosti sú tedy neopodstatnené. Žalovaný vytýká ďalej v dovolacej žiadosti, že žalobné plnenie — nakoľko žaloba vôbec neholá zamietnutá — mohlo byť prisúdené len pri ustálení povinnosti vzájemného plnenia žalobníkov.
Žalovaný túto povinnosť vzájemného plnenia žalobníkov vyvodzuje z onoho bodu sporných dohodnutí, podľa kterého »v tom prípade, že by I. alebo II. žalobník o majetkových čiastkach, o ktoré ide, voľne disponoval podľa oprávnení v tomto bode vymienených, a keby sa v dôsledku tejto dispozície zmenšily tieto majetkové čiastky, ktoré sú voči tretím osobám vlastníctvom Jozefa P., za toto zmenšenie nemôže žiadať Jozef P. žiadne, akokoľvek nazvané odškodné alebo úhradu. Jozef P. môže však z majetkovej časti odňatej výkonem dispozičného práva žalobníkov žiadať náhradu onoho poplatku alebo bremena s úrokami odpovedajúcimi dočasnej úradnej bankovej úrokovej miere, počítanými odo dňa plnenia (zaplatenia) poplatku alebo bremena, ktorý poplatek alebo bremeno skutočne už hradil z majetkovej časti odňatej mu výkonem vymieneného voľného dispozičného práva. Žalobníci uznávajú výslovné toto právo Jozefa P. na náhradu.«
Nehľadiac na to, že žalovaný za sporu rozsah a číselnosť údajného vzájemného nároku vôbec nekonkretizoval, je sem smerujúca sťažnosť aj vecne neopodstatnená.
Zistenie odvolacieho súdu, prevzaté z rozsudku sudu prvej stolice, že žalovaný nedokázal skutečné plnenie (zaplatenie) takéhoto poplatku alebo bremena z vlastných hmotných prostriedkov, nebolo dovoláním napadnuté. Pôvodný prevodný poplatek sumou 492904 Kč 40 h a dodatočne vyrubený poplatok sumou 23822578 Kč 80 h zaťažuje podľa platných poplatkových predpisov sám prevedený majetek (dotyčné položky 23822578 Kč 80 h v smysle § 535 Osp. nemohla dojsť povšimnutia príloha dovolacej odpovedi, dosvedčujúca údajný pravoplatný celkový odpis tohoto poplatku). Skutkové tvrdenia žalobníkov, že všetky bankové dlhy sú na predmete sporu knihovne zaistené, neboly stranou žalovanou zaprené a je inak nesporné, že osud týchto bankových dlhov a riešenie otázky, či nejde u nich o čistý o osobný dlh žalovaného, je už predmetom zvláštneho sporu čís. Ck II. 447/30.
Správné je preto stanovisko odvolacieho súdu, že žalovaným len vo všeobecnosti uplatňované námietky, týkajúce sa jeho osobnej zaviazanosti čo do eventuálneho plnenia týchto závázkov v budúcnosti, nezakladajú proti žalobníkem nárok na určité vzájemné plnenie a že ide len o prípadný nárok náhradný, ktorý možno uplatniť len osobitným sporom.
Nie sú tedy dané predpoklady stanovenia povinnosti vzájemného plnenia pri dvojstranných smluvách podľa — žalovaným citovaného — rozhodnutia Najvyššieho súdu č. Rv III. 859/28 (Úradná sbierka č. 63).

Srov. Sb. n. s. 6763.

Citace:

Dodatek - č. 14135. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1936, svazek/ročník 17, s. 987-992.