NPD documents search: Boh. adm., 11 (1929), sv. 1

Č. 7916.

Zamestnanci verejní (Slovensko): O nároku na pensijné pôžitky býv. uhor. súdcu, preloženého na trvalý odpočinok podľa § 4 zák. č. 77/19.
(Nález zo dňa 30. aprila 1929 č. 33908/28.)
Vec: Juraj Sz. v K. proti ministerstvu spravedlnosti (vrch. min. kom. Dr. Jozef Dušek) o odpočivné.
Výrok: Sťažnosť sa zamieta ako bezdôvodná.
Dôvody: Výnosom min. sprav. zo dňa 19. marca 1920 bol sť-ľ, sedriálný sudca v K., preložený na trvalý odpočinok počínajúc dňom 1. mája 1920 v smysle § 4 zák. č. 77/19. Podáním zo dňa 31. júla 1925 domáhal sa sť-ľ: 1. aby mu bola v příčine výnosom prezidia súdnej tabule v Bratislave zo dňa 3. decembra 1920 prevedeného započítania vál. polrokov pre postup vyplatená na dobu od 1. októbra 1918 do 31. augusta 1919 diferencia medzi pôžitkami 3. a 4. stupňa 7. hodn. triedy, a 2. aby mu bolo vymerané a poukázané výslužné z požitkov 4. stupňa 7. triedy hodn. miesto výslužného vymeraného a poukázaného mu z pôžitkov 3. stupňa 7. triedy hodn. Žiadosť táto bola napadnutým rozhodnutím v postupe inštančnom zamietnutá.
O sťažnosti napadajúcej toto rozhodnutie uvažoval nss takto:
Sťažnosť nebrojí už proti tej časti napadnutého rozhodnutia, ktorou žal. úřad v postupe inštančnom nevyhovel žiadosti sť-lovej svrchu sub 1. uvedenej, ale len proti tej časti napadnutého rozhodnutia, ktorou žal. úřad nevyhovel žiadosti sť-ľovej svrchu sub 2 uvedenej, následkom čoho neprichádza vôbec v danom spore v úvahu z napadnutého rozhodnutia tá časť, ktorou zamietnul žal. úřad žiadosť sť-lovu sub 1.
Ako je to patrné z tej časti napadnutého rozhodnutia, na ktorú sť-ľ si sťažuje, zamietnul žal. úrad v porade stolíc jeho žiadosť, aby mu bolo vymerané a poukázané výslužné z požitkov 4. stupňa 7. triedy hodn. z dôvodov, že výmerom prezidia súdnej tabule zo dňa 3. decembra 1920 bol přiznaný dňom 1. semptembra 1919 len vyrovnávajúci prídavok podľa zák. č. 541/19 na požitky sť-ľove čo štátneho zamestnanca systému uhorského na Slov., ktoré vyrovnanie požitkov je len priechodné na tú dobu, dokiaľ nebude jednotnou úpravou rozhodnuté, zda zák. č. 541/19 vzťahuje sa i na sť-ľa, keďže ale táto jednotná úprava prevedená bola len zákonom č. 270/20, ktorá nevzťahuje sa už na sť-ľa preto, že nedočkal sa v činnej službe účinnosti tohoto zákona, pôžitky z tohoto vyrovnania nemohly byť započítateľné do základu pre výměru jeho penzie převedená podľa § 32 zák. čl. LXV:1912. Pokiaľ ale opiera sť-ľ svoj domnelý nárok o to, že výmer prezídia súdnej tabule zo dňa 3. decembra 1920 značí pro neho nabyté právo, poukazuje žal. úrad k tomu, že sť-ľ, ktorý sa nestal čsl. štátnym zamestnancom, nemal ani podľa § 4 zák. č. 457/19 nároku na započítanie vál. polrokov a je preto svrchu uvedený výměr prezídia súdnej tabule nezákonným a preto nemôže byť zdrojom subj. práva vo smere sť-ľom uplatňovanom.
Sť-ľ opiera svoj nárok k vymeraniu a poukázaniu jeho výslužného z požitkov 4. stupňa 7. hodn. triedy o zák. č. 541/19, ktorým upravujú sa poměry štátnych zamestnancov i zamestnancov v podnikoch a fondoch štátom spravovaných a dovodzuje nárok ten z ustanovenia čl.12. tohože zák., tvrdiac, že podľa tejto zákonnej normy vyrovnanie jeho služ. požitkov dľa zásad tohože zákona nie je »dočasným« (správne priechodným), ako to žal. úrad v napadnutom rozhodnutí tvrdí, ale je preventivným opatrením, totiž opatřením ohľadne služ. požitkov štátnych zamestnancov na Slov. až po tú dobu, kým jednotná úprava služ. pomerov týchto štátnych zamestnancov v příčině iného obsahu služ. pomerov jejich provedená nebude, a keďže podľa § 37 zák. čl. LXV:1912 má se pensia zamestnanca ustáliť podľa dotácie ním posledne v činnej službě pobieranej a keďže sť-ľ podľa usneseme prezídia súdnej tabule v Bratislavě zo dňa 3. decembra 1920, ktoré upravilo služobné požitky sť-ľove počnúc dňom 1. semptembra 1919 podľa 4. stupňa 7. triedy hodn., — v jeho činnej službe posledne pobieral požitky 4. stupňa 7. triedy hodn., tedy tak podľa § 37 zák. čl. LXV:1912 ako i podľa § 3 vl. nar. č. 247/22 mala sa penzia sť-ľova z tejto dotácie co zo základu ustáliť.
Týmto obsahom sťažnosti tvrdí tedy sť-ľ, že štátni zamestnanci systému uhoř. na Slov. boli ustanoveniami cit. zák. č. 541/19 v príčine služ. pôžitkov na jednu úroveň postavení so štátnymi zamestnanci v Čech., na Moravě a v Sliezsku v tom smere, že čl. 7. cit. zák. im vládou »preventivne« podľa zásad zák. poskytnuté vyrovnanie jejich služ. pôžitkov má prijsť v úvahu pri stanovení jejich výslužného tým spôsobom, že má slúžiť za základ výměru jejich penz. pôžitkov, totiž že toto vyrovnanie jejich pôžitkov nie je rázu dočasného, správné priechodného, ako to žal. úřad v napadnutém rozhodnutí uvádza. Toto stanovisko sťažnosti je ale mýlne.
Nie je sporným, — lebo sť-ľ to sám doznal v jeho podaní zo dňa 31. júla 1925, — že on čo zaměstnanec býv. kráľovstva uhor. bol podľa ustanovenia § 2 zák. č. 64/18 vo svojom úrade s doterajšími pôžitkami dočasné ponechaný, tedy, že vôči čsl. štátu nemal postavenia trvale ustanoveného sudcu, ale len sudcu na svojom mieste dočasné ponechaného. Ako taký bol by sa stal tedy definitivným zamestnancom štátu čsl. len ustanoveniami zák. č. 270/20, ktorými sa upravujú poměry v súdnictve na území býv. štátu uhor., ak by len proti nemu neboly bývaly prípadne učiněné opatrenia v § 4 alebo § 5 cit. zák. uvedené, — a bolo by sa stalo i vyrovnanie jeho služobných pôžitkov podľa zásad cit. zák. č. 541/19 provedené, — ktoré že bolo len priechodným tedy dočasným, t. j. trvajúcim až do doby jednotnej úpravy pomerov štátnych zamestnancov systému uhor. na Slov. s pomerami štátnych zamestnancov v Čech., na Mor. a Sliez., je z doslovného znenia čl. 7 cit. zák. č. 541/19 bezpochynbé, — definitivným, t. j. takým, že by bolo slúžilo tiež za základ u výmeru jeho výslužného. Keďže ale nie je sporným, lebo sť-ľ vo sťažnosti to tiež doznává, že cit. zákon č. 270/20 na neho sa nevztahuje, lebo on v deň účinnosti tohoto zák., t. j. 1. mája 1920, nebol už v činnej službe a nesložil podľa § 6 cit. zák. služobnú prísahu a že preto nestal sa definitivným zamestnancom státu čsl., nemohlo sa preto stať ani podľa zásad cit. zák. č. 541/19 jemu poskytnuté vyrovnanie jeho služobných požitkov definitivným.
Sť-ľ ďalej namieta, že nárok na vymeranie jeho odpočivných pôžitkov podľa 4. plat. stupňa 7. triedy hodn. nabyl individuelným aktom a sice rozhodnutím prezídia súdnej tabule v Bratislave zo dňa 3. decembra 1920, ktorým mu bolo započítaných 5 vál. polrokov do postupu a do penzie a dôsledkom toho boly mu přiznané požitky 4. plat. stupňa 7. triedy hodn. Ale ako zo správných spisov je patrné, bol sť-ľ ďalším rozhodnutím tohože úradu zo dňa 18. februára 1922 vyrozumený, že požitky 4. plat. stupňa 7. triedy hodn. mu boly poukázané k zatýmnemu vyrovnaninu jeho služ. požitkov a že penzíjnou základnou sú len požitky 3. plat. stupňa 7. triedy hodn. Proti tomuto rozhodnutiu, — ktoré mu bolo doručené podľa doručenky u správných spisov sa nachodiacej, dňa 24. februára 1922, — že by bol sť-ľ podal opravného prostriedku, zo správných spisov nie je patrné a sťažnosť to ani netvrdí. Za tohoto skutkového a právneho stavu, keď žal. úrad na onom rozhodnutí zo dňa 18. februára 1922 akožto na výroku, ktorým otázka v ňom uvedená bola pravoplatné riešená, ďalej budoval a vyslovil, že za základ pre výměru penzijnych požitkov sť-ľových možno vziať len jeho požitky služobné 7. triedy hodn. 3. plat. stupňa, nemožno hovoriť, že by napadnuté rozhodnutie odporovalo danému skutkovému a právnemu stavu. Javí se tedy i táto námietka sťažnosti bezdôvodnou.

Citace:

č. 7916. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1930, svazek/ročník 11/1, s. 695-697.