Určovanie pojmov v práve.

(K náuke právneho postavenia dieťaťa mimo manželstva
narodeného.)
Napísal Dr. Artur Šajmovič.
Právo je usporiadanie života a potial je súčasne aj ethikou. Život je mozaika pojmov, ktorú skladá kritika rozumu, a táto vysvětluje pojmy jednotne, ba ešte i v odtieňoch vidíme základnú myšlienku pojmu, a vždy sa vracia k hodnote pôvodného pojmu. Kritika rozutnu triedi pojmy, hodnotí ich na základe faktov a skúšeností a tam práve začína ich moralná a ethická cena. Dľa toho všetky pojmy majú ethickú cenu, a to cenu stálu, lebo veď aj pojem je stály. Keď v práve pracujeme s pojmami, operujeme s. koeficientmi stálej hodnoty, a keď v práve určujeme tieto pojmy, tak tieto usporiadaním hodnotíme pri kontrole skušenosti. Ostáva nerozriešenou otázkou filosofie, že ktorý je a posteriori a ktorý a priori, ako súvisia a ako sa doplňujú. Rozhodnutie tejto otázky nemôže nič meniť na veci. Vývin pojmov — ktorý vývin opodstatnila historická škola zvláštnym pozorovaním — neznamená odsunutie hodnoty, zapretie existencie stálosti, Neznamená to nič iného, ako hladanie pôvodnej hodnoty cez rôzne odtiene a zabarvenia jeho a to tak dlho trvajúce, až budeme vsmve vysvetliť a pojimať Všehomír v jeho absolutnej hodnote. Keď možno hovoriť v práve o vývine pojmu, tak to neni nič iného, ako relatívne pojimanie jednej stálej ethickej hodnoty. Táto stálosť je theoreticka skúšenosť, ktorej vysvetlenie dáva nám tá a posteriori dedukovaná sententia, že tento lebo onen pojem je ohraničenou, od iných pojmov úplne oddelenou čiastkou Universu, t. j. theoreticky není ich viac len ten Jeden. Takéto pojimanie je aj s hľadiška praktického života bezpodmienečne správne, lebo je univerzálne a má ethicku hodnotu a poneváč je táto hodnota stála. Predstavme si svetový názor, ktorý obsahuje túto stálu ethickú hodnotu.
Aby sme našu theoriu konkretizovali, poukážeme na právne postavenie nemanželského dieťaťa v našom práve. A to preto, lebo pojem ako stály a ethicky cenný činitel zatúlal sa tu na blúdne cesty relativity a subjektivizmu. A je pri tom zaujímavé, že tento nepravý smer cesíy nenaznačila sama právna veda — ako taká — ale ine venkajšie, cudzie a pri tom slabej quality sily odklanily jeho dosť starý mišlienkový pochod.
Všeobecnou zásadou je, že základom pokrevenstva je spoločná krv — súkrvenstvo. Súkrvenstvo nastáva plodením, ako telo z tela. Dôkazom čistoty, lepšie rečeno určitosti súkrvenstva je manželstvo. Ustálenosť týchto pojmov je faktom nadobudnutým zkúšenostmi. Súkrvenstvo môže nastať len pohlavným stikom osôb rôzneho pohlavia a dľa toho tu nemá manželstvo žiadon vlyv. I preto zvlášť, lebo je všeobecným právným pravidlom, že zaniknutie manželstva nemení nič na súkrvenstve, a pokrevenstvo už raz nastalé nikdy nezanikne. Adopcia je imitované pokrevenstvo, pri nej nemožno hovoriť o súkrvenstve, a preto môže aj prestať. Uzákonenie neni nič iného, ako právna formula už existujúceho súkrvenstva, ktorú schematicky takto možno znázorniť:
dieťa mimo manželstva narodené + dodatočné manželstvo sploditelov = uzákonenie (súkrvenstvo).
Uzákonenie nič nemôže meniť na súkrevenstve ani pokrvenstve, bo mu je základom. Tieto definície pojmov sú aj definíciami práva, a podotýkame, že tieto pojmy majú aj iné stinné stránky. Je tu tiež psichologický odtieň, ktorý podporuje hlavne inštitúcia manželstva a jeho sanktifikácia od Boha. Ale sám pojem, nech je skúmaný v akomkoľvek osvetlení, bársako ho zabarví určitý vliv, je jeden a stály, lebo pojem má súčasne aj ethickú cenu. Prirodzene, u nás juristov malo by to byť o mnoho prirodzenejšie, že nemali by sme sa odchýliť v práve od stálosti pojmu, lepšie rečeno túto ethickú hodnotu mali by sme uplatniť v práve. Nemôžeme sa odvolávať na výnimku, lebo ak by to malo obstáť, už v tom okamihu operovali by sme s inými novými pojmami. Dieťa mimo manželstva narodené nemôže byť výnimkou, ani novým pojmom, lebo môže pochádzať len pohlavným stykom osôb rôzneho pohlavia; je tu teda súkrevenstvo. Je aj príbuzenským pomerom so súkrevenstva. Práve prednesené názory theoretickej vede boly vždy jasné, a kto nám neupiera ethických síl, nemôže o nich pochybovať. Niektorí ovšem tvrdia, že súkrevenstvo môže nastať len pohlavným stykom v manželstve. Tento názor neni výslovne kodifikovaný v zákonníkoch, ale — žial — kodifikované sú z tých dogmatických zásad pochádzajúce právne následky. Jeden z najliberálnejších a najsocialistickejších zákonníkov, obč. zák. svajčiarský tiež velmi neurčito označuje tento pojem. Vyslovil síce zásadu (20 art.), že základom pokrevenstva je súkrvenstvo, t. j. narodenie. Ale nie každé narodenie tvorí rovné pokrevenstvo, lebo iné pokrevenstvo sa javí pri narodení v manželstve a zas iné pri narodení mimo manželstva. Toto »mimomanželské« pokrevenstvo už potom ustálil dôkladne, vyznačiac všetky jeho kritéria. Túto zásadu si osvojily skoro všetky štáty Europy, len jakosť pokrevenstva je rôzna v rôznych štátoch. A nenašiel sa doposavad praktik, ktorý by sa bol osmelil uviesť do praktického života správnu theoriu.
Ak je pravdou, že pokrevenstvo, resp. súkrevenstvo je výsledkom určitého biologického pochodu, tak manželstvo, ako právna ustanovizeň, na tom ničoho nemôže meniť. Ale čistotu dáva pokrevenstvu a súkrevenstvu predsa len manželstvo. Ale ani to neni absolútne vysvetlenie pojmu, ba až velmi relatívne, a nemôžeme tvrdiť o tomto pojme, žeby patril medzi tie pojmy, ktoré sú už úplne osvetlené. Manželstvo — berúc pojem čisto právnicky — ustáli presne osoby, medzi ktorými nastalo pokrevenstvo. To ovšem neznamená, že by »nie manželstvo« nemohlo a nevedelo tiež tak určite a čisto ustáliť pokrevenstvo. Keď inak nie, musíme to učiniť závislým od spôsobu dokazovania a tak toto posledné štá- dium otázky stáva sa otázkou právneho poriadku (t. j. pokračovanie).
Pri dalšom skúmaní pojmov přijdeme na rôzne velmi do oči bijúce nedostatky právnych predpisov, ktoré sú spojené s právnym postavením nemanželského dieťaťa. Nemáme snáď ustanovizne právnej, s ktorou by sa tak opatrne zaobchádzalo, ako práve s touto otázkou. Všemožné námietky boly použite k dokazovaniu toho, že »zákonité« a »nezákonité« v manželstve a mimo manželstva narodené deti majú rozdielne právne postavenie. Za tým účelom konstruovali obl. právny pomer sui generis, ktorý v náuke o definíciách nemá miesta. Zásadou je, že dieťa mimomanželské je v obligačnom pomere s prirodzeným otcom, ktorý pomer je niečo viac a niečo menej, ako jednoduchá obligácia.
Pojem obligácie vyžaduje dve osoby (na oboch stranách môže ich byť viac), ktoré sú v obligu na nejakom právnom základe. Musí byť určeny creditor, debitor a causa. Musí byť pevne ustálené, kto, od koho a prečo požaduje. Pri dnešnej konštrukcii pojmov nenajdeme pri obligácii ani jedon z týchto prvkov. Príčinou tohoto zvláštneho právneho zaobchádzanie s nemanželským dieťaťom je tá neistota, ktorá znemožňuje ustálenie (»od koho«), kto je otcom. Aj po pečlivom dokazovaní, ba aj po vážnom doznaní je tu ešte pochybnosť. Dľa toho nemanželské decko nemá otca a preto je aj spoločensky opovrhované. Ale decko musí byť predsa nejako zaopatrené. Je po ruke praesumptia. Ovšem ani tá neposkytne istoty, veď v kritickej dobe mohli s matkou viacerí súložiť. Pri tejto otázke sú tri rozličné mienky. Hovoria, že v tomto páde:
1. žiadon neni otcom. Že dieťaťu otca dať je nemožnosťou. Je to názor ethikov;
2. matka si môže voliť zo súložníkov. Dľa chuti si najde »otca«. Je to názor jednej čiastky právnikov;
3. každý jedon súložník je »otcom«. Všetci otcovia sú solidárne zaviazaní. Tento názor vzniknul vlyvom théorie zavinenia. Je to už zastaralé stanovisko, a má pomerne málo vyznávačov, ale pevne sa ho držia spisovatelia socialistickí. Jeho zástavcom je tiež Dr. Frant. Rouček. (Vid čl. Otcovství a manželský nebo nemanželský původ dítěte. Právník. Sešit 7.—8. z roku 1924.)
Poneváč je tu reč o pomere medzi otcom a dieťaťom, je samozrejmé, že keď je neistota na jednej strane, že bude a musí byť i na druhej. Dieťa neurčitého, len vyvoleného otca tiež nemôže byť určité. Jedno a to isté dieťa tiež nemôže byť dieťaťom viacerých otcov. Je to len balancovanie s pojmami, ktorým sa dáva taký smysel, aky je práve potrebný a tam ich uživajú, kde sú práve potrebné. Táto neurčitosť právnych pojmov značne umenšuje ethicku hodnotu našej vedy.
Práve preto musíme hladať pravé rozrešenie tohoto problému. Pod pojmom »otec«, »dieťa« musíme rozumeť to, čo každý pod týmto pojmom myslí a rozumie. Povedzme si niekoľko slov o smere, ktorého základnou myšlienkou v tejto otázke je obligačný právny pomer. Ten hovorí, že kto sa dostal súložením s matkou do právneho pomeru, povinný je prispievať k výžive dieťaťa, keď ich je viac, t. j. súložníkov — zodpovednosť viaže všetkých a zaviazanosť je solidárna. Aj my sme toho názoru: nech radšej dieťa nemá otca alebo udržovateľa, akoby malo mať viac otcov. Dieťa by si nikdy nepoznalo otca; deti nemanželské by viac prišly do módy pre minimálny vydržiavací príspevok, lebo ten by nebol ničím iným, než úhradou súlože; dieťa nemôže mať len jedného otca, a len od otca možno požadovať, aby sa o svoje dieťa staral. Uvedená úprava by viedla k nemožným procesom, obrana žalovaných by pozostávala len zo samých denunciacií. Solidárna zaviazanosť nevyhovuje ani právu, ani spoločensky, ale zvlášť nezodpovedá morálke.
Ešte niekoľko slov o otázke právneho základu obligácie. Výlučne obligačne právna konštrukcia právneho pomeru medzi otcom a dieťaťom má za následok neurčitosť subjektov obligácie. Ale čo je právnym základom tejto obligácie? Prečo musí vyživovacie príspevky platiť t. z. otec. Základom oblig. pomeru môže byť: smluva, delikt a zákon. O prvom v danom páde nemožno hovoriť. Co se týka druhého, dovolím si poukázať čitateľa na článek »Právneho Obzoru« r. 1925 sešit 4.—6. (Právne postavenie nemanž. dieťaťa). Ostáva obligatio ex lege. Aj táto konštrukcia má podklad, lebo keď nejaký súkromnoprávny zákon ustáli zaviazanosti, tak vždy má pred očami subjektívnu alebo objektívnu zodpovednosť. K porozumeniu tohoto nemusím uvádzať príkladov. Aby táto konštrukcia aj v danom páde obstáť mohla, založila theoria konštrukciu pomerov nemanželského dieťaťa na základnu myšlienku a podstatu gestionis negotiorum, t. j. uvedenia do predošlého stavu. Ak s obl. právneho stanoviska základom tejto zaviazanosti zákonnej neni nič iného, ako horeuvedená konštrukcia, tak ani s najlepšou vôlou nemôžepie tvrdiť, že by sme boli našli základ zákonnej obligácie. Pri takejto konštrukcii pojmu nemohli by sme rozlúštiť ani najjednoduchejšie praktické prípady, a to zvlášť preto, lebo by sme pracovali so stále zmenenými pojmami. Na pr. matka sa ujedná s otcom so schválením poručenského úradu, že ako odbytné dostane určitý obnos. V smluve by bola jedna clausula, že po smrti dieťaťa obnos by mala dostať matka. Dieťa nato za jedon mesiac, zrovna po schválení poručenského úradu, zomre. Viditelný je neistý osud obnosil, ktorý má platiť otec. Ak je táto celá konštrukcia správna — o čom je škola oblprávneho stanoviska pevne presvedčená — tak sudca bude v rozpakoch, komu má obnos prisúdiť.
Náš názor sa zakladá na stálosti pojmov, ba aj v jeho odtieňoch hľadáme a nachodíme pôvodnú hodnotu; pojmom pripisujeme ethický význam, a práve preto smele môžme vyriecť, že tieto pojmy nemajú obl. právneho významu, resp., že musíme nájsť pôvodnú hodnotu i pri jejích obligačne právnom zabarvení, a tá bezpodmienečne existuje v práve rodinnom.
Dalej idúc, musíme ustáliť, že uznanie má bezpodmienečne obl. účinky. Táto thesa obstojí za každých okolností. Môžeme uznať za svoj padelaný podpis na nejakej listine, smluve, a neni právneho pravidla, ktoré by mohlo odvrátiť obligačne právne následky tohoto uznania. Ak zodpovedá pravde, že medzi otcom a dieťaťom jestvuje obligačný pomer, čo je toho príčinou, že ustanovenie zákona upiera následky tomuto obligačnému právnemu pomeru? Ani uznanie neurobí dieťa »dieťaťom otca«, lebo tento právny pomer nevie si vykonštruovať na pôde obl. právnych pojmov. Ak uznanie nemá obl. právnej sankcie a pomer predsa konstruujeme ako obl. právny pomer, tak vtedy buď neužijeme obl. právny pojem na pravom mieste, alebo illogicky a nesústavne bez pojmového základu vysvětlujeme právny pomer, vzniklý z obl. právneho pojmu na pravom mieste užitého. Na koniec musíme ešte jedno všeobecne ľudské stanovisko mať na zreteli a brať do ohľadu, ktoré síce nepatrí do úzkej kategorie právnych pojmov, ale od Code civile vyvinulo sa na právn. dogma. A to je dogma ľudskej rovnoprávnosti. Toto dogma je uznávané na celom svete, ako zásadu uznávajú to všetky občianske zákonníky vzdelaných štátov. Má to ten praktický význam, že zakazuje zákonodarcovi, aby tvoril výminky, a to tak, že túto zásadu predkladá ľudstvu ako existujúcu, a tým sa tento pojem stáva skutočnosťou a neni viac v ňom abstraktnosti. Neni pochybné, že usporiadanie právneho postavenia nemanželského dieťaťa tvorí výnimku z tejto zásady. Túto výnimku nemožno odôvodniť jednoducho tým, že sa plod počne a narodí mimo manželstva. Uvedená thésa nezná výnimok a hovorí len vo všeobecnosti. Návrhy zákonníkov veľmi kriklavo kodifikujú túto nerovnosť. Na pr. to, že dieťaťu je zakázané — prípadne len pri určitých kautelách povolené — nosiť meno otca je silné porušenie uvedenej zásady. Zákonodarca musí toto imperatívne pravidlo zadržať i vtedy, keď by spoločenské predsudky stály v ceste.
Prirodzeným následkom tejto nerovnosti je, že dieťaťu u nás nedajú ani toľko práva, koľko patrí vôbec človekovi už z jeho narodzenia. To má v živote velmi smutné následky. Velkú úmrtnosť, úpadok mravov, rôzne trestné skutky atď. Ba i to je smutné, že za zásadu rovnosti sa vôbec musí bojovať.
Terajšie usporiadanie právneho a spoločenského postavení nemanželského dieťaťa podobá sa velmi názorom kommunistickým. Kommunizmus považuje lásku k rodine a súdržnosť s ňou za affektionálny prejav ľudských citov a hovori, že zbytočné je toto i tak neprirodzené púto ešte umele upevňovať. Kommunizmus kde môže, tam trhá sväzky rodinné. A u nás nielen, že trháme sväzky rodinné a odôvodňujeme našu oprávnenosť najrôznejším spôsobom, ale čo horšie, násilne zmenujeme city, budíme nenávisť a opovrženie a to všetko zákonom sanktionujeme. Nemanželské dieťa jé dieťaťom naším a má svojho otca a matku, tak sa narodilo ako každý iny smrtelník; je nám rovné a má preto právo, aby si tú rovnosť požadovalo; našou povinnosťou je ale, aby sme mu tú rovnoprávnosť dali.

Citace:

Poslední pražská porota za Rakouska. Soudní síň. Illustrovaný týdenní zpravodaj vážných i veselých soudních případů. Praha: Vydavatel Ing. Josef Buchar, 1926, svazek/ročník 3, číslo/sešit 6, s. 71-71.