Čís. 6023

Otázku, či bol medzi súkromným žalobcom a obžalovaným uzavretý smier (§ 18, odst. 1 zákona o ochrane cti), treba posudzovať podľa obsahu prehlásenia stráň; je nerozhodné, či i zápisnica o pojednávaní užíva o prehlásení stráň práve tohoto označenia (smier).
Výhrady stíhania pre iný čin trestný podľa zákona o ochrane cti, než o ktorý ide v uzavieranom smiere alebo vo vyhlásiť sa majúcom rozsudku, je treba i vtedy, keď pre tento iný čin už bola v dobe smieru alebo zakončenia dokazovacieho pokračovania podaná žaloba.
Pod pojmom »vzájomné žaloby« má zákon na mysli i žaloby podané len týmže žalobcom proti tomuže obžalovanému.
(Rozh. zo dňa 27. októbra 1937, Zm III 524/37.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. pre prestupok urážky vyhovel opravnému prostriedku pre zachovanie právnej jednotnosti a vyslovil, že rozsudkom krajského ako odvolacieho sudu v N. zo dňa 23, marca 1937 bol porušený zákon v ustanovení § 18, odst. 1 zákona o ochrane cti. Podľa § 442, posl. odst. tr. p. zrušil najvyšší súd uvedený rozsudok v celom rozsahu a vyslovil, že rozsudok okresného súdu v Z. zo dňa 15. decembra 1936 zostáva v platnosti v odst. 1. jeho výroku o sprostení A. od obžaloby.
Dôvody:
Súkromný žalobca podal proti obžalovanému A. u okresného súdu v Z. dve súkromné žaloby pre prestupky urážky podľa § 1 zákona o ochrane cti a to: 1. 28. marca 1936 o urážke spáchané] 20. marca 1936, 2. 4. mája 1936 o urážke spáchanej 20. apríla 1936.
O prvej z týchto žalob bolo prevedené pojednávanie 5. mája 1936. Po jeho zahájení prehlásil obžalovaný, že ľutuje svojho činu a zaviazal sa zaplatiť súkromnému žalobcovi útraty, na čo súkromný žalobca prehlásil, že nežiada potrestanie obžalovaného a vzal žalobu zpäť. Súd potom pokračovanie zastavil na základe § 323, odst. 1 tr. p.
V druhej veci konalo sa pojednávanie 2. júna 1936. Súd rozsudkom pri ňom vyneseným uznaľ obžalovaného vinným prestupkom urážky podľa § 1 zákona o ochrane cti. Rozsudok okresného súdu stal sa ihned pravoplatným, lebo strany sa vzdaly hned po jeho vyhlásení opravných prostriedkov.
K žiadosti odsúdeného za obnovu nariadil okresný súd v Z. v smysle § 558, odst. 2 tr. p. pojednávanie na deň 15. decembra 1936. Rozsudkom pri ňom vyneseným zbavil okresný súd platnosti hore opísaný rozsudok zo dňa 2. júna 1936, sprostil obžalovaného podľa § 326, čís. 3 tr. p. žaloby a uznal súkromného žalobcu povinným hradiť obžalovanému útraty obhajoby. Svoj rozsudok oduvodnil okresný súd zistením, že súkromný žalobca si v smysle § 18, odst. 1 zákona o ochrane cti nevyhradil v prvej trestnej veci právo stíhať obžalovaného pre druhu urážku.
Na základe odvolania súkromného žalobcu zaoberal sa vecou krajský ako odvolací súd v N. Rozsudkom zo dňa 23. marca 1937 zrušil pre zmätok podľa § 385, čís. 1 c) tr. p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu a ponechal v platnosti rozsudok okresného súdu v Z. zo dňa 2. júna 1936.
Podľa odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevzťahuje sa vraj na súdený prípad ustanovenie § 18, odst. 1 zák. o ochr. cti, poneváč a) pokračovanie o urážke, spáchanej 20. marca 1936, sa skončilo zastavením podľa § 323 tr. p. následkom ustúpenia súkromného žalobcu od obžaloby, kdežto § 18, odst. 1 cit. zák. platí iba vtedy, keď došlo buď k smieru medzi stranami, alebo k rozsudku, b) dňa 4. mája 1936 (tedy pred pojednávaním v prvej veci) bola v druhej veci už podaná žaloba a preto nebolo treba výhrady k stíhaniu pre urážku, uvedenú v druhej veci, c) nešlo o žalobu dodatočnú (patrné vzájomnú v smysle § 18 zák. o ochr. cti), poneváč v oboch veciach bol ten istý obžalovaný aj ten istý súkromný žalobca.
Ani jeden z týchto dôvodov odvolacieho súdu neodpovedá zákonu. Vo veci týkajúcej sa urážky spáchanej dňa 20. marca 1936 došlo pri pojednávaní, konanom dňa 5. mája 1936, k smieru stráň, ako je zrejmé zo zápisnice, spísanej o tomto pojednávaní. Prehlásenie obžalovaného, že ľutuje svojho činu, jeho dobrovoľný záväzok zaplatiť útraty súkromnému žalobcovi ako aj hneď na to nasledujúce prehlásenie súkromného žalobcu, že nežiada potrestanie obžalovaného, je smierom svojím obsahem, trebárs zápisnica formálne tohoto slova neužíva. Bolo len dôsledkom tohoto smieru, že súkromný žalobea vzal zpäť žalobu a že potom súd pokračovanie zastavil v smysle odst. 1 § 323 tr. p., lebo pokračovanie je treba ukončiť.
Že v prípadoch § 18, odst. 1 zák. o ochr. cti je k stíhaniu pre iný čin (než o ktorý ide v uzavieranom smiere, alebo vyhlásiť sa majúcom rozsudku), trestný podlá zákona o ochrane cti a spáchaný pred smierom, alebo zakončením dôkazného pokračovania, potrebná výslovná výhrada stíhania tiež, keď pre tento iný čin už bola v dobe smieru, alebo zakončenia dôkazného pokračovania podaná žaloba, a že zákon pod pojmom »vzájomné žaloby« má na mysli tiež žaloby, podané len tým istým žalobcom proti tomu istému obžalovanému, vyslovil už najvyšší súd v svojom rozhodnutí, uverejnenom vo Sbierke n. s. tr. pod čís. 5670. Poukazuje sa tu preto na odôvodnenie tohoto rozhodnutia, pokiaľ ide o názory odvolacieho, súdu, uvedené bore sub b) a c), nesprávnosť ktorých jasné vysvitá z cit. rozhodnutia najvyššieho súdu.
Poneváč si podlá zistenia nižších súdov súkromný žalobca výslovné nevyhradil do smieru, uzavretého pri pojednávaní, konanom dňa 5. mája 1936, právo stíhať obžalovaného pre druhu urážku, spáchanú 20. apríla 1936, a poneváč výslovná taká výhrada tu bola podľa § 18, odst. 1 zák. o ochr. cti potrebná, nebolo dôvodov pre zmenu rozsudku súdu prvej stolice, ktorým bol obžalovaný sprostený obžaloby práve z dôvodu, že súkromný žalobca si včas výslovné nevyhradil stíhať obžalovaného pre urážku v druhej veci. Preto krajský súd, keď prez to svojím rozsudkom zo dna 23. marca 1937 zmenil sprosťujúci prvostupňový rozsudok zo dna, 15. decembra 1936, vynesený v obnovenom pokračovaní, a ponechal v platnosti prvý rozsudok okresného súdu zo dňa 2. júna 1936, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným prestupkem urážky podlá § 1 zákona o ochrane cti, porušiľ zákon, a to v ustanovení § 18, odst. 1 zákona o ochrane cti.
Dôsledkom toho bolo vyhovené opravnému prostriedku generálnej prokuratúry, podanému v smysle § 441 tr. p. pre zachovanie právnej jednotnosti, a bolo vyslovené hore uvedené porušenie zákona. Poneváč porušenie to, tvoriace ináč aj vecný zmätok podlá § 385, čís. 1 c) tr. p., stalo sa v neprospech obžalovaného, ktorý bol uznaný vinným, ačkolvek mal byť obžaloby sprostený, bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a rozsudok okresného súdu zo dňa 15. decembra 1936, pokiaľ ním bolo vyslovené sprostenie obžalovaného od obžaloby, bol ponechaný v platnosti.
Povinnosť obžalovaného k náhrade útrat trestného pokračovania odpadla zrušením odsudzujúceho rozsudku v dôsledku ustanovenia § 482, odst. 1 tr. p. Povinnosť súkromnej strany k náhrade útrat trestného pokračovania, ktorá by v riadnom pokračovaní musela byť podlá § 482, odst. 2 tr. p. vyslovená, nemohla byť stanovená v pokračovaní o opravnom prostriedku generálnej prokuratury k zachovaniu právnej jednotnosti, poneváč takýto účinok není vo výnimkách v § 442 tr. p. citovaných pripustený a následkom toho v tomto pokračovaní proti súkromnej strane vyslovený byť nemôže.

Citace:

č. 6023. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1937, svazek/ročník 19, s. 442-445.