Č. 10 705.

Církevní věci (Slovensko): Trvalá ztrata nároku na doplňok kongruy duchovného, ktorá nastala podľa § 7 lit. b) zák. čl. XIV : 1898, nemá už sama o sebe v zápätí i ztrátu nároku duchovného na odpočivné a zaopatrovacie platy z prostriedkov štátnych podľa zák. č. 122/26 a vl. nar. č. 124/28 Sb.
(Nález zo dňa 12. septembra 1933 č. 15 374.)
Vec: Aladár E. v G. proti referátu ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave o odňatie nároku duchovného za zaopatrovacie platy.
Výrok: Napadnuté rozhodnutie sa zrušuje pre nezákonnost.
Dôvody: Žal. referát min. škol. v Bratislave rozhodnutím zo dňa 27. juna 1929 zastavil sť-ľovi v smysle § 6 zák. zo dňa 25. juna 1926 č. 122 Sb. resp. v smysle bodu b) § 7 zák. čl. XIV : 1898 doživotne výplatu kongruálnych pôžitkov.
Prípisom zo dňa 21. októbra 1929 obrátil sa evanj. a. v. biskupský úrad v Lipt. Sv. Mikuláši na žal. úrad, uvádzajúc, že, poneváč so svrchu uvedeným výmerom sť-ľovi bola doživotne výplata kongruálnych pôžitkov zastavená, dovoluje si predložit dotaz, či sť-ľ bude mať nárok na penziu a či má svoje príspěvky na penzíjny fond posielať tamojšiemu úřadu.
Žal. úrad napadnutým rozhodnutím na výše uvedený dotaz sdělil zmienenému biskupskému úradu s poukazom na svoj výnos zo dňa 27. júna 1929 toto: V smysle § 2 zák. č. 122/26, poťažne § 20 vl. nar. č. 124/28 považuje žal. úrad za plat duchovného i jeho odpočivné a zaopatrovacie platy; z dôvodov výše uvedených »rozširuje« žal. úřad platnosť označeného svojho výnosu i na odpočivné a zaopatrovacie platy sť-ľove a sprosťuje ho povinnosti platenia penzíjneho príspěvku predpísaného § 30 vl. nar. č. 124/28, a to dňom zastavenia výplaty kongruálnych platov, odňatých výnosom zo dňa 27. júna 1929.
Rozhodujúc o sťažnosti na toto rozhodnutie, vychádzal nss z týchto úvah:
Napadnuté rozhodnutie obsahuje výrok, že žal. úrad odnímá sť-ľovi — ako je nesporné — duchovnému evanjelickej cirkve augšburského vyznania na Slov. nárok na odpočivné a zaopatrovacie platy z prostriedkov štátnych. Pri tomto svojom výroku vychádzal žal. úrad — ako ide zcela nepochybné na javo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia i z vývodov odvodného spisu — z právneho názoru, že podľa § 2 zák. č. 122/26, resp. § 20 vl. nar. č. 124/28 dlžné je odpočivné a zaopatro- vacie platy duchovného pokladať za plat duchovného, a že právě preto dlžné je trvalé (na doživotie vyslovené) odňatie kongruálnych doplňkov, ktoré bolo podľa § 7 lit. b) zák. čl. XIV : 1898 vyslovené dřívějším rozhodnutím žal. úradu zo dňa 27. júna 1929, »rozšíriť« i na ztrátu nároku sť-ľovho na odpočivné a zaopatrovacie platy z prostriedkov štátnych.
Tento právny názor žal. úradu je však, ako tiež sťažnosť vytýká, mylný.
Zákon zo dňa 25. júna 1926 č. 122 Sb. o úprave platov duchovenstva cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných připadne recipovaných upravuje v § 1 najnižší príjem (kongruu) duchovenstva — tam bližšie označeného — kongruálnych cirkví a náboženských spoločností štátom uznaných, prípadne recipovaných a stanoví nárok duchovných na výchovné. V § 2 stanoví tento zák.: »Duchovní (§ 1) a ich pozostalí majú nárok na odpočivné a zaopatrovacie platy podľa obdoby príslušných predpisov o odpočivných a zaopatrovacích platoch štátnych pragmátikálnych úradníkov s nasledujúcimi úchylkami, pri čom penzíjnu základnu tvorí dosiahnutá kongrua...«. V § 3 jedná cit. zák. o doplnení ryzího príjmu duchovných, spojeného bezprostredne s príslušným duchovným miestom a funkciou, na kongruálnu hranicu (§ 1). Zo srovnania ustanovení týchto §§ cit. zák. ide na javo, že zákon rozoznáva medzi platmi aktívneho duchovenstva kongruálnych církví a náboženských spoločností, t. j. platy, ktoré pobierajú v době svojej aktívnej činnosti, a medzi odpočivnými a zaopatřovacími platmi duchovných kongruálnych církví a náboženských spoločností a pozostalých po týchto duchovných. Z ustanovenia § 2 cit. zák. nelzä dovodiť, že by odpočivné a zaopatrovacie platy — z prostriedkov štátnych —, na ktoré majú duchovní podľa tohoto § nárok, slušelo na roveň klásť platom, ktoré duchovní pobierajú v dobe svojej aktívnej činnosti, a ohľadne ktorých platí ustanovenie § 3 cit. zák. o doplnení ich z prostriedkov štátnych na kongruálnu hranicu, a nelzä tedy jedine z tej okolnosti, že cit. zák. upravujúc v § 2 nárok duchovných na odpočivné a zaopatrovacie požitky užívá výrazu odpočivné a zaopatrovacie platy«, tedy tohože výrazu, akého užívá v § 1, kde upravuje určité otázky týkajúce sa pôžitkov duchovných po dobu ich aktívnej činnosti, ešte dovodzovať, že by trvalá ztrata nároku na doplňok kongruy, poskytovaný duchovným z prostriedkov štátnych v dobe ich aktívnej činnosti, ktorá ztráta nastala podľa § 7 lit. b) zák. či. XIV : 1898 (ktoréžto ustanovenie bolo ponechané v platnosti i za účinnosti zák. č. 122/26 — vide § 6 tohoto zák. a § 177 vl. nar. č. 124/28), mala už sama o sebe v zápätí i ztrátu nároku prislúchajúceho duchovným na odpočivné a zaopatrovacie platy z prostriedkov štátnych.
Nič takého nelzä dovodiť ani z ustanovení § 20 vl. nar. č. 124/28, kde sa praví, že »Platy podľa tohoto nariadenia nastupujú na miesto všetkých dosavádnych stálých pôžitkov (dosavádnych kongruálnych doplňkov, služebných, vekových, drahotných a nákupných prídavkov, núd- zových výpomocí, šatných podpor, platových zlepšení, rodinných prídavkov a odmen i iných platov poskytovaných posiaľ vedľa kongruy) platenych z prostriedkov štátnych, pokiaľ sa týče z náboženskej matice podľa dosavádnych kongruálnych zákonov, min. nariadení, usnesení vlády alebo min. výnosov, ako i na miesto všetkých duchovnému individuelne udelených osobných prídavkov, podpor, výpomocí alebo odmen.« Nss nemusel v danom prípade riešiť ex professo otázku, zda ustanovenie § 20 vl. nar. č. 124/28, ktoré je zaradené v časti prvej cit. nar. (§§ 1 až 26), ktorážto časť jedná o kongruálnych platoch duchovenstva cirkví a náboženských spoločností kongruálnych, vztahuje sa tiež na odpočivné a zaopatrovacie platy duchovenstva kongruálnych cirkví a náboženských spoločností, o ktorýchžto platoch jedná cit. nar. samostatné v časti druhej (§§ 27 až 79), — lebo i keď by sa ustanovenie § 20 cit. nar. vyložilo tak, že pod výrazom »platy« má na mysli nie len aktivne požitky zmieneného duchovenstva, ale i jeho odpočivné a zaopatrovacie požitky, bolo by lzä z ustanovenia toho — pokiaľ ide o odpočivné a zaopatrovacie platy — dovodit jedine len to, že onými odpočivnými a zaopatrovacími platy, na ktoré majú zmienení duchovní nárok proti státu podľa § 2 zák. č. 122/26, sú absorbované všetky odpočivné a zaopatrovacie platy, ktoré boly zmieneným duchovným z prostriedkov štátnych prípadne poskytované podľa právneho stavu platného pred účinnosťou cit. zák.
Svoj svrchu zmienený právny názor nemôže žal. úrad právom dovodzovať ani — ako činí v odvodnom spise — z nadpisu zák. č. 122/26 (»zákon o úprave platov duchovenstva církví a náboženských spoločností štátom uznaných prípadne recipovaných«), keďže z obsahu jednotlivých §§ tohoto zák. — ako bolo už svrchu uvedené — je patrné, že zákon rozoznáva medzi jednotlivými druhmi týchto platov.
Pre svrchu zmienený mylný právny názor žal. úradu, na ktorom jedine je napadnuté rozhodnutie vybudované, bolo napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa § 7 zák. o ss.

Citace:

č. 10 705. Sbírka nálezů Nejvyššího správního soudu ve věcech administrativních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1933, svazek/ročník 15/2, s. 253-256.