Čís. 16147.

Dolárová doložka v dlhodobej smluve o dodávaní elektrického prúdu. Jej výklad.1
(Rozh. z 16. apríla 1937, Rv III 877/36.)
Dlhodobou smluvou, uzavřenou v r. 1925, zaviazala sa žalujúca strana dodávať žalovanej straně elektrický prúd. Cena prúdu určená bola v r. 1930 ujednáním strán tak, že sa skladala z dvoch složiek: 1. t. zv. pohyblivej složky, určenej podľa měnlivých cien uhlia, a 2. t. zv. pevnej složky, určenej na 14 hal. za jednotku elektrického prúdu. Pri pevnej složke bolo uvedené, že sa zakladá na značení Kč na néwyorkej burze ku dnu 11. decembra 1925 29614 dolárov = 10000 Kč; ak by sa toto značenie v mesačnom priemere změnilo o 5% alebo viac, mala sa v rovnakom pomere zmeniť aj pevná složka 14 hal.; mesačný priemer mal byť počítaný ako aritmetický střed značení v 1., 10. a 20. deň mesiaca, v ktorom sa dialo vyúčtovanie, a změny kurzu malý byť vzaté do povahy len, ak priemerná změna aspoň 5% trvala už tri za sebou idúce mesiace. Podľa stanoviska žalovanej strany devalvácíou dolára v r. 1933 nastal smluvný případ snížemia ceny elektrického prúdu, a preto z kúpnej ceny za prúd, odobraný v mesiacoch január—marec 1934, učinila si príslušnú srážku. — Žalujúca strana domáhala sa tohoto nedoplatku žalobou. Súd I. stolice žalobu zamietol. Odvolací súd jeho rozsudek změnil a žalobě vyhověl. Z dóvodov: Podťa smluvy uskutočnenej medzi stranami mala žalujúca strana dodávať a žalovaná straná odoberať po dobu 15 rokov elektrický prúd, a to v prvých rokoch asi za 4—5 mil. Kč ročně, pri čom bolo možné toto množstvo v ďalších rokoch zvýšiť na viac akoi dvojnásobok a pri určitých podmienkách bolo možné smluvu aj predížiť na 30 rokov. Išlo tedy o dlhoďobú smluvu á keď strany uzavřely takúto smluvu, nemalý úmyslu smerujúceho k nezaslúženým ziskom, ale snažily sa ujednať svoje vzájomné plnenia taky aby ich záujmy boly zaistené na oelú dobu trvania smluvy. Nemožno tedy predpokladať, že úmysel stráň pri uzavření smluvy bol špekulačnýy směrujúci na nepředvídaný, náhodný a mimo hospodářských možností ležiaci zisk. Keď sa tedy strany dohodly na dolárovej doložke, vychádzaly z toho, že chcú znášať plnenie a vzájomné plnenie po celu dobu trvania smluvy v takomto pomere, v akom tieto boly v čase uzavrenia smluvy. Čo mala dať žalujúca strana, je presne určiteľné z obsahu smluvy; labilná bola len protihodnota, ktorú mala plniť žalovaná strana v peniazoch v tuzemské] valutě. Keby bola klesla hodnota tejto valuty, bola by klesla aj kúpna sila tejto a v dósledku toho boly by sa zvýšily aj výdavky žalujúcej strany, lebo by musela v tomto případe platiť vyššie úradnické platy, robotnícke mzdy, dané, investície atď., kým jej příjmy od žalovanej strany boly by ostaly rovnaké. V opačnom případe však, keby totiž bolo nastalo zvýšenie hodnoty valuty, bola by platila snížené platy, robotnícke mzdy, investície atď., bola by sa tedy na obchode obohatila. Vzhľadom na tieto možnosti a pretože obidve strany boly tuzemské firmy, plnenie úkonu málo sa diaľ v tuzemsku a strany chcely, aby sa platenie za elektrický prúd dialo v tuzemskej valutě, bolo cieľom užitia dolárovej doložky, aby kúpna cena prúdu bola vždy podľa kurzu dolára, ako meritka zodpovedane změněným pomerom slušným sposobom určiteťná. Že strany myslely len na to, že nastane změna v hodnotě tuzemskej valuty, to vysvitá jasné aj z obsahu smluvy, lebo v tejto je uvedené: »ak sa změní toto značenie Kč v mesačnom priemere o 5% alebo viac«, a len na tento prí,pad přijaly americký dolár ako měřítko, lebo obidve strany pokládaly dolar oka platidlo, ktoré málo v tej době najvačšiu stálosť a istotu, ale vobec nemyslely na to, že by v kurze dolára tiež mohla nastať váčšia změna, a to jeho poklesom, inak by boly iste aj v tomto smere disponovaly. Keď sa tedy strany dohodly, ako je v cit. bode úmluvy uvedené, je hospodářsky cieľ a úmysel stráň jasný, ony nechcely nič iného, než aby žalujúca strana dostala náležitú protihodnotu, a volily dolár ako merítko, lebo o doláre panoval nielen v hospodářských kruhoch, ale aj v najširších vrstvách ten názor, že dolár je stabilný peniaz a je znamenité súci na to, aby zábezpečil stálosť hodnoty aj pohladávok, ktoré třeba platiť v Kč, lebo je isté, že bez tejto dovery boly by určily inú menu ako měřítko. Aj vypočutí svedkovia potvrdili, že to bolo cieľom vymienenia dolárovej doložky, zvláště svedok Ing. Gustáv M. svědčil, že stranám išlo už v roku 1925, keď bola medzi nimi uskutočnená prvá smluva, o to, aby malý bezpečný základ pre určenie pevných útrat, a preto chcely povodne voliť ako měřítko hodnotu zlata alebo médi, ale konečne — pretože v tom čase pokládaly dolár za pevný — přišly k tomu ujednaniu, že kúpna cena bude změněná úměrně so změnou značenia Kč na neworskej burze, nikdy však nejednaly o možnosti sníženia alebo zvýšenia hodnoty dolára. Aj svedok Ing. Miloš U. svědčil, že snahou žalujúcej strany bolo definovať a presne určiť pevné útraty tak, áby sa postupom času neměnily, a pri jednaní sa hovořilo o cenách zlata, médi a přišlo sa potom k doláru — v tom čase pevnému —, ktorý strany pokládaly za najbezpečnější základ, voliac značenie Kč na newyorskej burze. Z výpovědi týchto svedkov je tedy vidno, že ak malý strany ísté pochybností o stálosti valuty, tieto sa nevztahovaly na dolár, ale len na tuzemskú valutu, dolár bol tedy volený ako merítko na případ změny v hodnotě Kč, ale nemaľ slúžiť ako měřítko, keď sama hodnota doláru klesla. Keď však v dosledku devalvácie dolára v r. 1933 kurz dolára poklesol náhle o 40%, nastala tým také změna v hodnotě dolára, ktorú strany ani nemohly předvídat, keďže v normálnych pomeroch ani nemohla nastat, a v dosledku toho dolár už nie je sposobilý, aby slúžil ako merítko, zanikla tedy aj funkcia tohoto stranami voleného měřítka, lebo voli stráň už nevyhovuje. V hodnotě Kč sa žiadna změna nestala, kúpna sila Kč v tuzemsku je tá istá, ako bola v čase uzavrenia smluvy v r. 1930, svoju hodnotu změnilo len merítko a nie měna, o plnění ktorej sa strany dohodly; změna hodnoty měřítka však nemože byt dovodom, aby bola kúpna cena prúdu snížená, lebo veď žalovaná strana dostane to, čo bolo ujednané, má tedy aj zaplatit ujednaná protihodnotu prúdu.
Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu rozviazal a uložil mu ďalšie pojednáváme a nové rozhodnutie.
Dóvody:
Čo do právneho posúdenia věci nedá sa ani zo zistení odvolacieho súdu dovodit právny závěr, že netřeba hľadeť na dolárovú doložku preto, že v hodnotě Kč nestala sa — nehtadiac na zákony č. 25/1934 a 262/1936 Sb. z. a n. — žiadna změna resp. že kúpna sila tejto měny v tuzemsku je tá istá, ako bola v čase uzavrenia smluvy z r. 1930.
Sama doložka je jasná, matematicky presne vystihuje na každý případ, ako třeba vypočítat kúpnu cenu v Kč, závislá na pomere k americkému doáru. Táto doložka bola daná do smluvy na výslovná žiadost žalujúcej strany, a to — ako plynie zo zistenia — preto, že pokladala dolár za platidlo stabilnej hodnoty, kým Kč za labilnú.
Žalujúca strana neuvíedla však vdbec dbvodu pre táto svoju nedoveru k domácej mene a váčšiu doveru k doláru. Aj keď snáď presvedčenie o stabilitě dolára bolo všeobecné, nebolo možno ani v čase sjednania smluvy (či v r. 1925, či v r. 1930) hľadiac na světové hospodárské poměry pokládat za vylúčený aj pokles hodnoty dolára, ktorý nastal v r. 1933. Aj keď išlo o udalosť nepředvídánu, nebola to udalosť nepredvídateľná právě tak, ako nebolo vážného dóvodu k pochyibnosti o stálosti hodnoty Kč (srovnaj zákony č. 102/1925 a 166/1929 Sb. z. a n.).
Naše právo dovoruje doložky podobného druhu, ako je sporná doložka dolárová, ale neposkytuje im zvláštnych výhod, platí preto o ich účinnosti všeobecné právně pravidlá.
Žalujúcej straně išlo o zachovanie rovnakej hodnoty čiastky kúpnej ceny za prúd, t. j. jej kapitálovej (pevnej) složky smluvenej v Kč po celu smluvnú dobu, a chcela sa proto zabezpečiť proti poklesu hodnoty Kč.
K dosiahnutiu toho žalujúca strana mohla použiť prostriedku, aký uznala za vhodný. Použila so súhlasom žalovanej strany dolárovej doložky. Obe strany tak učinily každá na vlastní nebezpečenstvo.
Pokiaľ sa poměr oboch valút nezměnil, nemohlo dojsť k zmene vo výške kúpnej ceny, platenej v Kč. Zmena mohla nastať buď poklesem hodnoty Kč alebo poklesem hodnoty dolára.
Nebolo vobec dovedu k presvedčeniu, že by k zmene mohlo dojsť v době od r. 1927 do r. 1945 len poklesem hodnoty Kč. Obe strany musely počítat' s obidvoma možnosťamí. Ak počítala niektorá z nich len s možnosťou jednou, na příklad žalujúca strana s možnosťou poklesu hodnoty Kč, činila tak na vlastné nebezpečenstvo.
Právo výkladu smluvy podľa § 265 obch. zák. nejde tak ďaleko, aby súd nemusel hĺadeť na určité a přesné smluvné ustanovenia a ich vylúčil zo smluvy len preto, že nesplnil sa předpoklad, pri ktorom boly sjednané.
Úmysel stráň niesol sa len k tomu: učiniť výšku časti kúpnej ceny závislou na pomere medzi dolárom a Kč. V tom ohľade nemá preto významu, či strany položily za základ značenie Kč v New Yorku, alebo značenie dolára v Prahe resp. či je v smluve z r. 1925 řečené »keď sa výplata na Prahu na newyorské burze změní tak, že dolár z toho na Kč přepočítaný změní svojí hodnotu atď.«.
Ďalší úmysel, ktorý strany sledovaly týmto smluvným opatřením, je pohnútkou právně neúčinnou.
Preto keď žalujúca strana podliehala nějakému všeobecnému sice, ale ako ďalší vývoj ukázal, neodovodnenému presvedčeniu o stabilnosti resp. labilnosti příslušných valút, nemožno toto jej presvedčenie uznat za skutočnosť zrušujúcu účinnosť dolárovej doložky resp. jej platnosť len na případ poklesu hodnoty Kč. Doložka platí rovnako pre obe strany a bola by účinná aj proti druhej straně, keby nastal opačný případ.
Toto stanovisko neodporuje rozhodnutiu č. Rv III 726/35, lebo aj toto dopúšťa výklad smluvy úmyslom strán zisteným z ich prejavov, učiněných mimo písomnej smluvy, vtedy, keď dolárové doložka je podĺa svojeho obsahu nejasná, alebo medzerovitá. Tomu však v súdenom případe nie je tak.
Aby bolo možno prihliadnuť k stanovisku žalujúcej strany, bolo by potřebné, aby ňou udávané předpoklady došly aspoň v podstatě výrazu v doložke samej, ako to bolo v případe rozhodnutom pod č. Rv I 1380/36 a Sb. n. s. č. 15100. Inak však doterajšia judikatura bez výnimky zastává stanovisko vpředu vyložené (č. Rv 11 725/24, Rv II 1133/34, Rv II 1109/34, Rv II 1168/34, Rv I 1249/36, Rv II 549/35, Rv II 725/34 [Sb. n. s. č. 15618], R II 465/36 [Sb. n. s. č. 15638]).
Tým je rozhodnuté, že žalovaná strana bola oprávněná použit’ dolárovej doložky pri plátení kúpnej ceny za dodávaný elektrický prúd za mesiace január—marec 1934. Sporná je medzi stranami ešte výška toho, čo pri. správnom použiti doložky mohla si — hľadiac na změnu značenia Kč na newyorskej burze dňa 11. decembra 1925 — právom sraziť.
Táto sporná otázka nebola prejednaná, preto dovolaci súd keď nemohol konečne vo věci rozhodnut’, musel rozsudok odvolacieho sudu rozviazať (§ 543 Osp.).

Srovn.: Úr. sb. č. 2061, Sb. n. s. č. 14120, 14304, 15100, 15518, 15638.

Citace:

č. 16147. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1938, svazek/ročník 19/1, s. 740-744.