Čís. 4452.

Pri trestných činoch proti cti netřeba sice, aby bol urazený pomenovaný, vyžaduje sa však, aby bolo možno bezpochybne ustáliť, koho mal páchateľ na mysli. Púhy dojem třetích osôb nestačí.
Stala-li sa urážka tlačou, treba smysel závadného článku vykladať len podľa jeho skutočného obsahu tak, ako pôsobí na priemerného čitateľa.
(Rozh. zo 7. septembra 1932, Zm IV 72/32.)
Obžalovaný K. M., zodpovedný redaktor periodického časopisu, napísal a uverejnil vo svojom časopise pod názvom »pán Všadebol« článok, v ktorom, užívajúc v texte označenia »pán Všadebol« a »páni Všadedebolovci«, kritizoval ich spoločenské vystupovanie a účinkovanie vo verejnosti. Článkom sa cítil dotknutý a urazený hlavný súkromný žalobca N. Š., lebo on už predtým písal a uverejňoval v časopisech svoje články pod pseudonymom »Všadebol«.
Súd prvej stolice uznal obžalovaného vinným z prečinu urážky na cti podľa §§ 2, 4 odst. 2 zák. čl. XLI:1914 a § 1 zák. č. 124/24 Sb. z. a n., lebo dospel k presvedčeniu, že urážlivý obsah článku sa vztahuje na hlavného súkromného žalobcu. Odvolací súd na odvolanie obžalovaného zmenil rozsudok súdu prvej stolice a sprostil obžalovaného podľa § 326 č. 2 tr. p. obžaloby.
Najvyšší súd zamietol zmätočnú sťažnosť hlavného súkromného žalobcu.
Z dôvodov:
Zmätočnou sťažnosťou včas ohlásenou a písomne odôvodnenou napáda súkromný žalobca rozsudok odvolacieho súdu z dôvodov zmätočnosti podľa §§ 384 č. 9 a 385 č. 1 a) tr. p.
V prípade deliktov proti cti vyžaduje sa, aby urážka vždy smerovala proti poznateľnej osobe. Nie je však podmienkou, aby bol aj pomenovaný ten, proti ktorému boly použité urážky, jestliže za daných okolností možno bezpochybne ustáliť osobu urazeného, totiž, koho pácháteľ mal na mysli, keď použil urážlivých výrokov. To isté platí aj pri deliktoch spáchaných tlačou. Stažovatel’ na dôkaz toho, že obsah závadného článku a v tomto tvrdené skutky sa skutočne vztahovaly na jeho osobu, na odvolacom hlavnom pojednávaní predostrel návrh, v ktorom žiadal o prevedenie dokazovania o tom, že hneď po uverejnění inkriminovaného článku bolo v širšom kruhu obecenstva známe, že článok je namierený proti osobe súkromného žalobcu. Odvolací súd však zamietol tento návrh preto, lebo smeruje na zistenie tej okolnosti, že tretie osoby malý dojem, že inkriminovaný článok je namierený proti osobe súkromného žalobcu; táto okolnosť však už bola dokázaná a preto ďalšie dokazovanie v tomto smere je zbytočné. Poneváč jedine dojem tretích osob nepostačuje k tomu, aby sa mohlo dovodzovať, že obsah článku sa bezpochybne vzťahuje na súkromného žalobcu, uznáva najvyšší súd za správne dôvody, na základe ktorých boly návrhy na dokazovanie hore spomenuté zamietnuté. Čo sa však ostatných návrhov týká, zdôrazňuje najvyšší súd, že niektoré okolnosti, ktoré majú byt navrhnutými dôkazmi dokázané, nie sú v inkriminovanom článku ani naznačené, ani nevychádzajú z jeho obsahu a že aj po eventuálnom prevedení navrhnutých dôkazov neprestala by pochybnost, či článok skutočne mieri na súkromného žalobcu. Zmätočná sťažnosť, nakoľko bola uplatňovaná z dôvodu § 384 č. 9 tr. p., je preto bezzákladná.
Zmätočná sťažnosť podľa bodu 1 a) § 385 tr. p. bola uplatňovaná preto, že bol obžalovaný od obžaloby oslobodený. Sťažovateľ k tomu uvádza, že je neudržiteľné stanovisko napadaného rozsudku, že — vtedy, keď bolo takmer všeobecne známe, že obsah a názor inkriminovaného článku sa vztahuje na jeho osobu —, obžalovaného novinára, ktorý musí byť lepšie informovaný ako každý iný, sprosťuje trestnej zodpovednosti na základe fikcie, že pseudonym je tajomstvo redakcie. Odvolací súd sprostil obžalovaného obžaloby podľa bodu 2 § 326 tr. p., lebo nemal za dôkázané, že inkriminovaný článok vzťahuje sa na osobu súkromného žalobcu, a že obžalovaný mieril svojím prejavom na súkromného žalobcu. Sťažovateľ však uplatňovanou námietkou nedokazuje, že obžalovaný vedel, že súkromný žalobca používá rečeného pseudonymu a tým menej, že inkriminovaný článok sa naňho vzťahuje. Z obsahu inkriminovaného článku samého tiež neľze dovodzovať, že by sa tam uvedené skutky opravdu vzťahovaly na osobu súkromného žalobcu. Smysel závadného článku treba vykladať len podľa jeho skutočného obsahu tak, ako pôsobí na priemerného čitateľa. V označení »pán Všadebol« možno však spatrovať len pojem, utvořený pisateľom ku charakterizovaniu určitého spoločenského typu ľudí, pojem, ktorý z obsahu článku logicky vyplývá. Preto z obsahu tohoto článku samého nemožno uzatvárať, že by obžalovaný mal tým na mysli apostrofovať súkromného žalobcu. Zmätočná sťažnosť bola preto v celom obsahu ako bezzákladná podľa odst. 1 § 36 por. nov. zamietnutá.

Citace:

Čís. 4452. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1933, svazek/ročník 14, s. 174-176.