Autonomia Slovenska

, ktorá je čas od času vedúcim tématom nášho politického života, bola v zimnom semestri 1932/33 predmetom štúdia v seminári práva medzinárodného a právnej filozofie na univerzite Komenského v Bratislave. Pod vedením prof. dr. B. Tomsu boly tu objasnené stanoviská autonomistov1 a ich odporcov a kriticky zhodnotená právna stránka týchto diskusií. Referentmi boli univ. asistent dr. F. Ďurčanský a dr. VI. Jelínek.
Dr. Ferdinand Ďurčanský vychádza zo stanoviska, že nárok Slovenska na autonómiu pochodí zo samotnej existencie Slovákov ako samostatného národa. Slováci ako národ budovali tento štát. Za svetovej vojny vystupovali vedľa Čechov ako dva národy etnické a boli s nimi uznaní za jediný medzinárodneprávny subjekt, lebo ich snahy směrovaly k vytvoreniu jednoho štátu. Podkladom uznávacích not bola dohoda zahraničných Slovákov a Čechov, ktorí cez túto dohodu sa považovali za samostatné národy. Pre spoločný štát sa rozhodli z oportunity, československý štát vznikol ako kompromis medzi samourčovacím ideálom a existenčnými predpokladmi štátu. Slováci mali možnosť utvoriť samostatný štát, ktorému by musela podľa Wilsonových čl. 10 a 19. byť priznaná medzinárodná subjektivita podľa samourčovacieho principu. Preto aj výraz »Tchéco-Slovaque«, s ktorým sa v uznávacích dokumentoch dôsledne stretávame, je zrejmým dokladom, že skutočnosti piávotvorné boly u Slovákov dostatočné, aby zo samourčovacieho princípu vytvorili právo. Jestli však boly dostatočné, aby ospravedlnily vznik štátu, nemožno tvrdiť opak, keď ide o ich uplatnenie vnútri štátu vo forme autonomie. Samourčovacie právo Slovákov došlo uznania vo viacerých Dohodách, z ktorých najdôležitejšou je pittsburgská. Tá je podrobnejším určením pomeru, ako mal byť upravený v štáte, je smluvou medzi Čechmi a Slovákmi za hranicemi. Je revolučnou normou československou, práve tak ako ústava, lenže je vyššej kategórie a teda zaväzuje tiež revolučné Národné Shromaždenie, ktoré nemalo právo ju meniť alebo rušiť. Fakt, že samourčovacie právo Slovákov není v medzinárodných smluvách zabezpečené, je len logickým dôsledkom stálej spolupráce Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia v pôvodnom znení obsahuje však náznaky takýchto výhrad. Martinská deklarácia je prvým zákonom slovenským. Hoci náš štát vznikol 28. 10. 1918, územné jeho rozprestieranie na Slovensko je až z 30. 10., lebo až toho dňa sa tu odohraly skutočnosti právne relevantné. — Konklúzia: Slováci majú nárok na autonómiu. Mohli vytvoriť samostatný štát, ale nakoľko sa tak nestalo, v československej republike majú právo na takú voľnosť vývinu ako v samostatnom štáte.
Dr. Vladimír Jelínek vylučuje možnosť, aby pri štúdiu vzniku čs. štátu a nároku Slovenska na autonómiu bolv slučované akty právne. Československý štát vyvodzuje svoj vznik len z prejavov medzinárodne uznaných orgánov. Národy neboly nikdy subjektami v smysle medzinárodného práva, až len za svetovej vojny bola urobená výnimka pre národ československý, nie však pre český a slovenský zvlášť. Národná Rada Československá bola orgánom, ktorému subjektivita bola priznaná aktami orgánv cudzích štátov. Ak tieto akty hovoria o Čechoslovákoch, tými do 28. 10. 1918 boli príslušníci etnického národa českého a slovenského, po tomto dni príslušníci územia čš. štátu. Vnútroštátne zriaďujúcim aktom bola proklamácia Národného Výboru čsl. z 28. 10. 1918. Platila hneď pre celé územie, ktoré si čs. štát nárokoval. Kedy kde bola uvedená v účinnosť, je quaestio facti, niektoré súčiastky nášho územia boly až neskôr okupované. — Termín »Tchéco-Slovaque« v dokumentoch cudzích štátnikov netreba považovať za medzinárodné uznanie Čechov a Slovákov ako dvoch národov. Čl. 238. versailskej smluvy prehlasuje Nemecko zodpvedným za válečné škody a p reca sa nedá povedať, že by vyslovoval vinu Nemecka za svetovú vojnu. Tak aj cudzie právne akty nemôžu stanoviť, či je jeden alebo dva národy Čechov a Slovákov. Z našej ústavy vyplýva, že len termín »Tchécoslovaque« je oprávnený. Naproti tomu zas nie je možné pokladať pojem československej jednoty za schopný, aby bol základom k vytvoreniu štátu, ako to robí dr. Rudinský. Tento pojem nie je pojmom právnym. — Ak máme hodnotiť vplyv zahraničných dohôd medzi Čechmi a Slovákmi, najmä pittsburgskej. musíme skúmať, či sú právnymi aktami alebo nie. Pitsburgská dohoda nesmie byť považovaná, za smluvu, ktorej porušenie by vyvolávalo následky, lebo nemá náležitosti šmluvy. Nemôže byť základnou normou štátu ani preto lebo pri jej vzniku nebolo jednotného pôvodcu normotvorného. Pittsburgská dohoda nie je právnou normou ani medzinárodného ani šátneho práva. Aj keby takou bola, bola by derogovaná ústavou, ktorá bola v časovom postupe neskoršie. — K podobným záverom prídeme, keď skúmame martinskú deklaráciu. Ani tá je nie právnym aktom, nakoľko martinské shromaždenie Slovenskej Národnej Rady nebolo uznaným orgánom. Ani v tom smere nemá deklarácia charakter právneho aktu, že by rušila doterajšie normy. Deklaráciou ani len jedna norma nebola zrušená a právna kontinuita porušená. V tejto skutočnosti je i základný rozdiel medzi aktami Národného Výboru v Prahe a Slovenskej Národnej Rady v T. Sv. Martine; Národný Výbor proklamáciou z 28. októbra stal sa ústavodarcom, martinské prejavy majú len význam deklarácie súhlasu s aktami v Prahe vynesenými. Pražské akty založily nový právny stav i na Slovensku, deklarácie nie.
V záveru boly definované pojmy, ktoré v debate o autonomii najčastejšie prichodia. Autonomným celkom je treba rozumeť — v smysle týchto resumé — štátoprávny nesuverenný sväzok vnútri štátu, vedľa ktorého federalizovaný šát je štátom složeným zo suverenných štátnych celkov. Regionalizmus nie je pojem právny. čb.

Citace:

Několik čísel z hospodářského života poslední doby.. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1933, svazek/ročník 14, číslo/sešit 3, s. 97-97.