Čís. 14919.
I. Pod ustanovenia § 2 odst. 1 vl. nar. č. 16/1923 Sb. z. a n. patria nielen zamestnanci, ktorí do svojho 55. roku neboli v žiadnom zamestnaní poistením povinnom a len potom vstúpili do zamestnania poistením povinného, ale aj zamestnanci, ktorí v dobe účinnosti cit vl. nar., resp. zákona č. 484/1921 Sb. z. a n. už boli v zamestnaní, ktoré sa stalo poistením povinným teprv cit. vl. nariadením, a prekročili 55. rok svojho veku.1
II. Prémií, odvádzaných podla § 2 odst 2 vl. nar. čís. 16/1923 Sb. z. a n. za zamestnancov vyňatých z poistnej povinnosti, treba použiť k zvýšeniu dôchodku zamestnancov a ich pozostalých. Nárok na starobný dôchodok je viazaný na dokončenie čakacej doby v poistení podla zák. č. 26/1929 Sb. z. a n.

(Rozh. z 21. januiára 1936, Rv III 136/35.)
Žalobník mal 62 rokov, keď nastúpil 1. mája 1921 službu u žalovaného ako šafár. V tejto službe bol až do roku 1926, keď ho žalovaný zo služby prepustil. Žalobník domáhal sa žalobou na žalovanom platenia 5000 Kč doživotnej renty ročne titulom odškodného preto, že ho žalovaný neprihlásil n penzijného ústavu a neplatil za neho príspevky do zvláštneho fondu, tak že mu ušiel dôchodok, ktorý by mu bol penzijný ústav vyplácal, keby bol býval k penzijnému poisteniu prihlásený. Všetky tri súdy žalobu zamietly. Najvyšší súd z týchto dôvodov:
Úvodom treba podotknúť, že žalobník domáhá sa na žalovanom odškodného z dôvodu, že v dosledku jeho zavinenia resp. opomenutia nedostává starobný dôchodok podla zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. Zo žaloby nejde na javo, že by sa žalobník domáhal náhrady invalidného dôchodku na skutkovom a právnom základe uvedenom v § 17 zák. č. 26/1929 Sb. z. a n.
Pod ustanovenia §2(1) bod 1 vládneho nariadenia č. 16/1923 Sb. z. a n. spadajú nielen zamestnanci, ktorí do svojho 55. roku neboli v žiadnom zamestnaní poistením povinnom a teprv potom novo vstúpili do takého zamestnania, ale aj zamestnanci, ktorí v dobe účinnosti cit. vl. nar. resp. zákona č. 484/1921 Sb. z. a n. už boli v zamestnaní, ktoré sa stalo poistením povinným teprv cit. vl. nariadením a prekročili 55. rok svojho veku.
Podla § 20 zákona č. 26/1929 Sb. z. a n. prislúcha starobný dôchodok bez preukázania nespôsobilosti k výkonu povolania po dokončení čakacej doby (§ 16). Podla § 16 čakacia doba činí v tomto prípade 60 príspevkových mesiacov. Podla § 14 príspevkovým mesiacom, započítateľným podla § 12 treba na roveň klásť príspevkové mesiace, získané prevodmi podla §§ 113—115, dobrovoľným pokračováním podla § 60, platením poistného podla § 65 (2) a príspevkové mesiace, zakúpené podla § 61 s výhradou odstavce 3. Nie je sporné, že žalobník nenadobudol si takýchto príspevkových mesiacov.
Z ustanovenia § 20, 16, 14 a. 12 zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. je zrejmé, že nárok na starobný dôchodok je viazaný k dokončeniu čakacej doby v poistení podla zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. Nie je sporné, že žalobník bez viny alebo opominutia žalovaného nemá potrebnú čakaciu dobu dokončenu v povinnom poistení, a preto žaloba už z tohoto dôvodu postrádá skutkového a právneho podkladu, a bez porušenia hmotného práva bola nižšími súdmi zamietnutá.
Pokiaľ by sa žalobník domáhal zvýšenia starobného dôchodku pódia §§ 177, resp. 187 zák. č. 26/1929 Sb. z. a n., aj tento nárok nemohol by byť uznaný dôvodom po práve.
Podľa § 2 (2) vl. nar. č. 16/1923 Sb. z. a n. za zamestnancov, vyňatých z poistnej povinnosti pódia bodu 1 a 7 odst. 1 tohoto § (tak zv. prestarlí, akým je aj žalobník) bol zamestnavateľ sice povinný odvádzať príslušnému nositeľovi poistenia v prospech fondu pre podporu nezamestnaných časť prémie tam uvedenej, avšak táto prémia pódia § 177 resp. § 187 zák. č. 26/1929 Sb. z. a n. má byť použitá k zvýšeniu ich dôchodku (resp. dôchodku ich pozostalých). (Viď aj dôvodovú zprávu k §§ 1—3 cit. zákona na strane 11.) Tieto v tedy, pokiaľ sa týká starobného dôchodku predpokladajú, že nárok na starobný dôchodok je už po práve v dôsledku uplynutia čakacej doby. Žalobník však nároku na tento starobný dôchodok ešte nemal a pódia svojho vlastného prednesu ani za platnosti zákona č. 26/1929 Sb. z. a n. ho nenadobudol a tak ani na jeho zvýšenie nemôže mať po práve nárok.
  1. Srovnaj: Sb. n. s. 7932
Citace:
č. 14919. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 150-152.