Čís. 6111.

K § 215 tr. zák.
Podstatným pre rozhodnutie civilného sporu môže byť i obsah nepriameho dôkazu (§ 273 o. s. p.).
(Rozh. zo dňa 24. januára 1938, Zm IV 741/37.)
H. C-ová, rozvedená manželka obžalovaného C., domáhala sa na svojom manželovi civilnou žalobou platenia výživného. C namietal v onom civilnom spore, že jeho manželka stala sa nehodnou výživného, lebo udržovala a udržuje dôverné styky s úradníkom E. Aby získal dôkazy o týchto stykoch, poveřil obžalovaný C. so svojím priateľom obžalovaným B. spoluobžalovaného A., aby H. C-ovú pozoroval a C-a o závadných stykoch jeho manželky upovedomil. V civilnom spore potom rad svedkov potvrdil, že H. C-ová sa vo svojom bydlišti stýká s E. Obžalovaný C. viedol obžalovaného A. za svědka o tom, že H. C-ová cestuje často za E. do L., kam bol E. preložený. Obžalovaný A. pri svojom výsluchu u dožiadaného súdu predovšetkým udal, že C-a vôbec nepozná, že s ním nikedy nehovoril a vidí ho prvý raz u súdu; dotyčne H. C-ovej svedčil a prísahou potvrdil, že ju dňa 1. marca 1936 videl na železničnej stanici v T., keď si kupila lístok do L. a nasedla potom do vlaku odchádzajúceho smerom na L. Tieto okolnosti boly — ako neskoršie obžalovaný A. sám doznal — zcela nepravdivé a obžalovaný si ich len vymyslel.
Obžaloba kládla za vinu obžalovanému A. zločin krivého svedectva podľa § 215 tr. zák., obžalovaným B. a C. účastenstvo na tomto zločine podľa § 69, čís. 1, § 215 tr. zák.
Súdy nižších stolíc sprostily obžalovaných A., B., C. obžaloby, a to obžalovaného A. preto, že nepovažovaly okolnosti, o ktorých krive vypovedal ako svedok, za podstatné pre rozhodnutie civilného sporu, obžalovaných B. a C. z tej príčiny, lebo neverily výpovedi obžalovaného A., ktorý samojediný týchto spoluobžalovaných usvedčoval.
Najvyšší súd vyhovel zmätočnej sťažnosti verejného žalobcu, rozsudky oboch súdov nižších stolíc podľa § 33, odst. 1 por. nov. zrušil ako zmätočné podľa § 385, čís. 1 a) tr. p., pokial’ sa týkaly obžalovaného A., a uznal tohoto obžalovaného vinným, že dňa 6. marca 1936 pred okresným súdom v T. v civilnom spore, vedenom u okresného súdu v R. pod čís. C I 1/36, ako svedok vedome proti pravde vypovedal a prísahou potvrdil, že dňa 1. marca 1936 videl, ako si žalobkyňa H. C-ová na železničnej stanici v T. kúpila jazdný lístok do L. a potom i nastúpila do vlaku, odchádzajúceho smerom na L., tedy že v civilnej veci, predmet ktorej presahoval 200 Kč, učinil o podstatnej okolnosti krivú výpoveď a prísahou ju potvrdil, čím spáchal zločin krivého svedectva podľa § 215 tr. zák.
Z dôvodov:
Proti rozsudku vrchného súdu podal a previedol včas zmätočnú sťažnosť z dôvodu § 385, čís. 1 a) tr. p. verejný žalobca a generálna prokuratura prejavila s ňou súhlas.
Zmätočná sťažnosť je dôvodná.
Odvolací súd oslobodil obžalovaného z toho dôvodu, že skutočnosť, krive ním dosvedčená, sa netýkala podstatnej okolnosti sporu C I 1/36, tedy že čin obžalovaného neni trestným činom. Tento, zo zisteného skutkového stavu vrchným súdom vyvodený právny záver, je mylný.
Vrchný súd zistil, že obžalovaný u okresného súdu v T. 6. marca 1936 podľa pripojených spisov čís. C I 1/36, udal ako svedok, že 1. marca 1935 (správne 1. marca 1936) videl H. C-ovú na stanici v T. u pokladnice a počul, ako si vymenila lístok do L., a že prítomného C. nepozná, nikdy ho nevidel a s ním sa neshováral, a že obžalovaný na túto výpoveď složil prísahu. Na základe doznania obžalovaného A. zisťuje vrchný súd, že táto výpoveď nebola pravdivá, že si ju obžalovaný vymyslel.
Dôkazy v civilnom spore boly žalovaným nabídnuté na to, že jeho rozvedená manželka má dôvernú známost’ s E., úradníkom v T., v dobe sporu v L. bývajúcim, že obaja sa predstavujú ako snúbenci, že E. navštevuje žalobkyňu v T. a žalobkyňa cestuje často k nemu do L.
Obžalovaný sice nepotvrdil, že v civilnom spore žalujúca cestovala do L. k E., jeho výpoveď nebola tedy priamym dôkazom pre dokazný návrh, ale dosvedčil proti pravde, že žalujúca si dňa 1. marca 1935 kúpila lístok do L. a nastúpila do vlaku smerom k tomuto mestu, jeho výpoveď tedy bola sice dôkazom len o tom, že žalujúcu videl cestovat’ do L., avšak dokazovat’ určité skutkové tvrdenie možno podľa § 273 osp. i takými skutkovými okolnosťami, ktoré samy o sebe alebo spoločne s inými pripúšťajú uzatvárať na skutočnosť, alebo na nepravdivost’ skutkového tvrdenia. Keď ostatní svedkovia potvrdili, že žalujúca sa v T. s E. schádzala, mohla nepravdivá výpoveď slúžiť nepriamym dôkazom pre záver, že za ním po jeho preložení aj do L. cestovala. Čili spoločne s ostatnými dosvedčenými okolnosťami svedčila okolnost’ obžalovaným pod prísahou nepravdive udaná o okolnosti spor rozhodujúcej. Ostatne aj vrchný súd sám označil v podstate totožnú okolnosť, ktorú dosvedčil vo vyšeuvedenom civilnom spore svedok B., že totiž niekoľko ráz stretol sa s H. C-ovou na železničnej stanici v T., vystrojenou na cestu, a že mu na jeho otázku hovorila, že cestuje do L., za podstatnú pre onen civilný spor.
Po objektívnej stránke nemôže byt preto pochybnosti, že sa nepravdivá okolnost’, obžalovaným dosvedčená, týkala podstatnej okolnosti sporu. Treba riešiť ešte otázku, či si obžalovaný mohol byť vedomý toho, že okolnost’ ním dosvedčená môže byť takým na podstatnú okolnost’ sa vzťahujúcim dôkazom, tedy či vedome vypovedal o podstatnej okolnosti krive.
Ani v tom smere však nemôže byť pochybnosti. Obžalovaný ako svedok musel byť poučený , o čom má vypovedať, a bol priamo súdom dotázaný — ako to z jeho výpovedi vyplývá — či má vědomost’ o tom, že žalujúca chodila za E. do L.
Musel si tedy byť obžalovaný vedomý toho, že jeho vymyšlené tvrdenie, že žalujúcu počul, keď si vymenila lístok do L., a videl, keď sadla na vlak smerom na L. odchádzajúci, môže byť pre súd podkladom pre záver, že žalujúca cestovala aj vtedy do L. za E., a keď prez to aj po týchto otázkách súdu svoje nepravdivé tvrdenie prísahou potvrdil, vedome krive svědčil o podstatnej okolnosti.
Bolo preto treba oslobodzujúce rozsudky nižších súdov zrušit’ z dôvodu zmätočnosti podľa § 385, čís. 1 a) tr. p. verejným žalobcom uplatňovaného a uznať obžalovaného vinným zločinom podľa § 215 tr. z. a vymerať mu trest podľa tohože ustanovenia tr. z.

Citace:

Čís. 6111. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 64-66.