NPD documents search: Právník, 61 (1922) - Pozvanie na III. sjazd slovenských právnikov

Dr. Antonín Ráliš: Studie o příčetnosti
, ako 3.3. svázok Knihovny právnické fakulty university Komenského v Bratislave. Bratislava, 1931, strán 173, cena Kč 30. — Povolaný odborník obohacuje literatúru štúdiou jednej z najzaujímavejších otázok hmotného práva trestného. Kniha rozděluje sa na VIII. kapitol. Prvá venovaná je otázke sebavlády, tvoriacej podklad príčetnosti, a zisťuje jej existenciu, idúc na korene problému slobody vôle, vykladá, aspoň s hľadiska trestneprávneho jedine v úvahu prichádzajúcu jej formu, keď zamieta pojatie slobody vôle so stanoviska mravného, lebo právo nevyžaduje autonomie mravnej. Len po kritike sporov, vedených medzi zástupcami determinizmu a indeterminizmu, a po kritike užívanej terminologie, stanoví definíciu pojmu sebavlády. Schopnosť sebavlády u individua stáva sa v konkrétnom prípade vlastnosťou individuálnou, ktorá je bližšie určená radom okolností jednak sociologických, jednak biologických. Nakoľko môže prijsť v úvahu faktor z jednej alebo druhej skupiny pre prípad vylúčenia alebo omedzenia sebavlády, to skúma autor v kap. II. — Riešiac tak predbežnú otázku sebavlády, ako generálnej vlastnosti ľudskej (I. kap.) a zároveň ako psychologickej vlastnosti jedinca v danom prípade (II. kap.), púšťa sa do výkladu samotného problému. Základom nepríčetnosti je vylúčenie sebavlády determinovaním biologicko-pathologickým, takže môžme v prvom rade hovoriť o určitých biologických kritériách nepríčetnosti (III. kap.). Nie len s hľadiska pozitívneho práva, ale i pod zorným uhlom právnej historie skúma, podstatu týchto determinujúcich činiteľov, vyvodzujúc z tak získaných poznatkov zásadu de lege ferenda smerodajnú. Medzi kritériami kvality nachodíme duševnú chorobu a poruchu, poruchy vedomia a duševnú slabosť, z ktorých tá — ktorá osamotene, alebo niekoľké kombinovane tvoria pojmy, v dnešných trestných zákonoch hodnotené čo základné kritéria nepríčetnosti. V duchu modernej vedy a zákonodárstva považuje autor metodu biologickú za nedostačujúcu a vo IV. kap. zaoberá sa podrobne i psychologickými kritériami nepríčetnosti. Stanoviac správny pomer medzi rozumom a vôľou, stavia sa za kombináciu oboch. Tiež v pomeru metody biologickej a psychologickej najvhodnejším riešením je kombinácia. Predmetom výkladu V. kap. je zvláštny prípad príčetnosti: zmenšená príčetnosť. Ako prostredný stupeň rôzne je hodnotená zákonodarstvom i vedou, čo značne prekáža snahe podať jednotnú definíciu a vyriešeniu otázky trestnosti, Pojem zmenšenej príčetnosti udržal sa len proti odporu pozitivistov, a práve tak i zásada zmiernenia trestu. U tej vodítkom môže byť obligatornosť alebo fakultatívnosť, ktorá bola prepracovaná v osnovách najnovších trestných zákonov, prípadne aj obe v kombinácii. — Kapitola VI. líčí zvláštne stavy nepríčetnosti, menovite opilosť, rôzne stavy duševných afektov, spánok, t. zv. neodolatelné impulzy, hluchoněmotu, psychický stav divochov, ktoré všetky sú rôzne hodnotené v dnešných právnych systémoch. — Hlavnou staťou knihy je VII. kapitola. V §e 31. rozberá autor jednotlivými právnikmi podané definície príčetnosti (Feuerbach, Liszt, Liepmann, Conti, Forel atd.). Len potom kladie si metodickú otázku, či k vymedzeniu pojmu príčetnosti dôjdeme cestou pozitívnou či negatívnou, a ktorá je správnejšou so stanoviska právnej vedy a zákonodarstva? Na skúmanie predpokladov príčetnosti navazuje úvahu: kto je príslušný rozhodovať o príčetnosti samej, či súdca-právnik ači lekár, keďže sa jedná o kombinovanú otázku skutkovú, založenú na vzťahu zločinu a určitého psychického stavu jedinca, u ktorého tento stav bol vyvolaný faktormi biologickými. — Ďalším predmetom úvah je príčetnosť partiálna a temporárna a až v §e 37. vysvetluje sa pojem a názov príčetnosti, za užitia týchže metod podania, ako v častiach predchádzajúcich. — Posledná kapitola je kritikou smeru pozitivistického, ktorú odmieta celú inštitúciu príčetnosti, stojac na stanovisku rýdze deterministickom, čo tkvie zase v jeho materialistickom postoji. Autor, hoci sa s ním v názoroch na danú otázku ceľkom rozchádza, preca nezabúda na plus, ktoré značí práca zástupcov pozitivizmu. — Na konci knihy pripojený je bohatý výber príslušných ustanovení novodobých trestných zákonov a tiež bohatý soznam predmetnej literatúry. — Z celej knihy vidieť, že autor držal sa plánu vytknutého v predmluve a hlavným účelom bolo: prispieť touto prácou k správnému formulovaniu podstaty príčetnosti v budúcom zákone československom. Táto okolnosť vysvitá nie len z miest, kde výklad nesie sa priamo k tomuto cieľu (npr. § 14, u in fine a pod.), ale i z tých, kde autor snaží sa zdôvodniť výklad preskúmaním historického vývoja samotného právneho pojmu. Preto je zbytočné zdôrazniť veľký význam práce.
Luby.

Citace:

Dr. Antonín Ráliš: Studie o příčetnosti. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1932, svazek/ročník 13, číslo/sešit 6, s. 216-217.