Kríza moderného štátu.

1 Rozvíjajúci život dávno prekonal stredoveké pomerí], z ktorých dnešný štát vznikol. Povaha moderného štátu neni prispôsobená k tomu, aby uspokojivé riešila problémy prítomnosti. V tom pramení kríza moderného štátu. Moderný štát je dieťatom renesancie, ktorá je reakciou na stredoveké hodnoty, ktoré nahradzuje hodnotami novými, odkrýva ľudskú individualitu, ktorú stredovek všestranne pohlcoval. Individui renesancia prináša slobodu, činí z neho bytosť voľnú, dáva mu možnost uplatniť sa; zkrátka znamená znovuzrodenie človeka.
Individualizmus je obsiahlym programom pre celé generácie, ostáva hybnou silou dodnes. Renesancia uvolňuje predovšetkým indivíduum mysliace, ženie ho za politickou slobodou a umožňuje konečpe príchod individualizmu hospodárskeho.
Myšlienka osobnosti, a slobody bola z indivídua prenesená na štát, ktorý sa domáha podobných práv; tak vzniká požadavok štátnej suverenity. Sloboda jednotlivca i suverenita štátu znamená, že. prameňom obmedzení je determinujúci sám; predstavuje právo sebeurčeniu. Princip suverenity v novovekých teóriách predstavuje tendenciu silného, na moci iné nezávislého, samostatného štátu. I zbavuje sa štát každej moci, ktorá bráni úplnému rozvinutiu jeho individuality. V nutrì sú to rôzné stavy a korporácie, z vonku snahy ríše rímsko-nemeckej a církve katolíckej. Štát dosiahne svojho cieľa a suverenita stáva sa jeho nepopierateľným právom, právom medzinárodným sankciovaným prívlastkom.
Vedomie svrchovanosti zmení však tiež psychológiu štátu. Niekdajší spútaný štát stáva sa sebavedomým, ochotným použiť všetky prostriedky k ochrane svojej osobnosti. Myslitelia (Hobbes, Hegel) ospravedlnia jeho počínanie a predstavia ho ako stelesnené absolútno, ktoré právom vyžaduje neobmedzenú úctu a oddanosť. Táto ideologia neobmedzeného individualizmu vedie najmä u veľkých štátov ku krajnému egoizmu, imperializmu a úplnému vymiznutiu ducha solidarity a znášanlivosti.
Moderný štát odstráni tiež prostredníka medzi sebou a občanom, usmerňuje smýšľanie jeho a získava jednotlivca i národ pre myšlienku svrchovanosti. Z toho vzniká citový vzťah človeka ku štátu, myšlienka solidarity medzi ním a indivíduom, skutočnosti neznáme stredoveku. Stát uspokojuje sa oddanosťou svojich občanov, ale vštepuje im nenávisť proti štátom druhým: z ušlachtilého patriotizmu vzniká nesnášanlivý šovinizmus a zbožňovanie vojny.
Suverenný štát svojou organizovanosťou zvládol úkoly, pred ktoré ho staval moderný život, ale nepodarilo sa mu zorganizovat spoločnost medzinárodnú. Je to následok jeho podstaly. Skutočná organizácia potrebuje auktoritu, ktorá by spoločnosti vládla. To by pre štát znamenalo zrieknutie sa neobmedzenej osobnosti, k čomu sa odhodlať nemôže. lebo by stratil možnosť rozhodovať o vlastnom osude. Suverenita a nadštátna organizácia sa vzájomne vylučujú a preto štát sa nestavia len proti auktorite. ale i proti jej predpokladu.
Vyššiu organizáciu sveta vylučuje nielen suverenita, ale aj psychologia jednotlivcov a národov, ktorú suverenný štát vypestoval. Všetky tieto skutočnosti sú ale v roz)>ore so životom. Niekdajší obmedzený styk národov stal sa dnes svetovým. Došlo ku všestrannej koncentrácii sveta, takže dnes isolovaný štát není mysliteľný. Štát je schopný riešit len vlastné vnútorné problémy, faktický stav ale vyžaduje riešenie nadstátne kooperáciou. Štáty byly prinútené pristúpiť k medzinárodnej spolupráci. Došlo k nej tam, kde suverenita nebola priamo dotknutá, kde sa však dotýkala svrchovanosti bližšie, tam ostaly problémy medzinárodné neupravené. Suverenita bola čínskym múrom, o ktorý sa rozbíjali) pokusy o účinnejšiu organizáciu sveta.
Dnešný štát úkolami svojimi sa octnúl na mŕtvom bode. Fascinovaný suverenitou neni schopný organizácie a pacifikácie sveta. Z toho vyvierajúca anarchia medzinárodná hrozí pohltnutím plodu jeho práce. Hoci realita života je коsmopolitická, preca štát vzpiera sa jej prispôsobiť a ustúpiť osudu, ktorý stihne rodinu, rod, kmeň, obec, keť pomery prerastly mu cez hlavu. V tom je kríza dnešného štátu.
Suverenita bola určená k tomu, aby štát sa zbavil konkurencie stavov a rožných korporácii, poručníctva cisárovho vnútri a cirkve vonku. Keď štát víťazne nevyšiel z tohoto zápasu, suverenita ztratila na význame a mala ustupiť principu novému. To sa nestalo a preto došlo ku konfliktu medzi ňou a pomerami. Preto dnešný štát vlastne ani moderným neni, je anachronizmom práve tak, ako princip suverenity. Je isté, že dnes mnoho medzinárodných situácií je v rozpore s princípom suverenity a že prax musí stále z neho sľavovaf. Ale napriek tomu princip tento ostáva vodítkom politiky štátov. Bez suverenity nenašlo by ospravedlnenia sebectvo štátov, imperializmus vyúsťujúci v ozbrojenie. Spoločnosť národa by sa dnes nesví jala v kŕčoch a hospodárska kríza by nedostávala také rozmery. Anarchia táto je dôsledkom krajného individualizmu stelesneného v principe suverenity.
Keď novovek je na jednej strane pokračovaním renesančného individualizmu, je na strane druhej tiež nepretržitou snahou princip tento obmedziť. Dnešná doba je vlastne hľadaním syntézy medzi individualizmom a kollektiv izmom. Dôsledky z tej skutečnosti med by vyvodit tiež štát a vzdať sa suverenity svojej v záujme spolužitia národov a vniku nadštátnej auktoríty. Len tak sa stane dnešný štát skutočne moderným, vyhovujúcim dnešnému životu. Štát bez suverenity by nebol takým nebezpečím pro medzinárodný život ako štát suverenný. Národy by sa sblížily, imperializmus, šovinizmus a militarizmus by ustúpil do pozadia patriotizmu s kladným obsahom. Všetko toto jen len zdánlivou utopiou, ale tou sa zdal byť voľakedy tiež suverenný štát.
Avšak akou metodou dá sa dosiahnuť prerod starého štátu v nový? Na túto otázku nedá dnes nikto uspokojivej odpovedi. Sotva však možno predpokladať, že prerod štátu stane sa razom nejakou revolúciou a nie evolúciou.
To sú však problémy nielen vedy, ale i diplomacie.
f. ď.

Hlavné myšlienky prednášky povedanej dňa 7. decembra 1933 na inštalácii J. M. prof. Dr. B. Tomsu.

Citace:

Kríza moderného štátu. Všehrd. List československých právníků. Praha: Spolek českých právníků „Všehrd“; Český akademický spolek „Právník“, 1934, svazek/ročník 15, číslo/sešit 3, s. 154-156.