Čís. 15080.

Advokát sa nemá spokojiť s prostou informáciou klienta, že mu patrí jazykové právo menšiny, ale je povinný vyžiadať si podrobnú informáciu o skutečnostiach, na ktoré klient toto svoje právo zakladá, a skúmať, či sú dané podmienky menšinového práva; keď i potom nie je celkom jasné, že klientovi menšinové právo patrí, má ho upozorniť, že podanie v menšinovom jazyku bude súdom prípadne odmietnuté; jestli tak advokát neurobil, nemá právo požadovať od svojho klienta ani nahradenie hotových výdavkov spojených s podaním spisu, ktorý súd pre nedostatok menšinového práva odmietol.
(Rozh. z 26. marca 1936, Rv IV 756/34.)
Proti II. žalovanej účastinnej spoločnosti bol povolený veľký počet exekúcií. Vedúci filiálky spoločnosti I. žalovanej Ing. K. vyhľadal na to žalobníka, advokáta, a poveril ho, aby proti exekučným usneseniam podal rekurzy. Podľa zápisnice, spísanej dňa 25. novembra 1929, informoval Ing. K. žalobníka tak, že II. žalovaná účastinná spoločnosť má jazykové právo maďarskej menšiny, že agenda sa u nej vedie čiastočne maďarsky a poveril žalobníka, aby aj rekurzy podal v maďarskom jazyku. Pre krátkosť času, ktorý zbýval do uplynutia rekurznej lehoty, dal žalobník so súhlasom II. žalovanej účastinnej spoločnosti rekurzy zhotoviť tlačou a mal s ich podaním aj iné výdavky. Okresný súd v B. tieto rekurzy, podané v maďarskom jazyku, odmietol z dôvodu, že II. žalovaná účastinná spoločnosť nemá jazykové právo maďarskej menšiny a krajský súd v R. jeho usnesenie potvrdil. Žalobník domáha sa žalobou na I. žalovanom Ing. K. a II. žalovanej účastinnej spoločnosti ako poverovateľoch zaplatenia 5426 Kč 60 h, v tom najmä hotových výdavkov spojených s podaním dotyčných rekurzov. (Ostatné položky žalobnej sumy a ich skutkový základ v tejto súvislosti neprichádzajú v úvahu.) II. žalovaná spoločnosť bránila sa proti žalobe medzi iným tým, že podanie rekurzov v maďarskom jazyku bolo s hľadiska jej záujmu nepotrebné a neúčelné. Súd 1. stolice žalobe proti obom žalovaným vyhovel; odvolací súd rozsudok súdu 1. stolice zmenil, žalobu dotyčne I. žalovaného Ing. K. zamietol — z dôvodu, že vo veci konal len ako zmocnenec II. žalovanej účastinnej spoločnosti, preto v svojej osobe nie je zodpovedný — a istinu prisúdenú proti II. žalovanej účastinnej spoločnosti snížil na 2680 Kč, v ktorej sume prisúdil hotové výdavky, spojené s podaním maďarských rekurzov. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol dotyčne toho toto: Je pravda, že maďarsky podané rekurzy boly usnesením krajského súdu v R. odmietnuté ako neprípustné, avšak žalobník odôvodňuje tento svoj postup tým, že dostal výslovnú úpravu od I. žalovaného Ing. K., aby podal rekurzy maďarsky, a že pre svoju osobu je presvedčený, že firma má právo maďarskej menšiny. Na základe prísažnej výpovedi svedka Č. a na základe Ing. K-om vlastnoručne podpísanej zápisnice zo dňa 25. novembra 1929 má odvolací súd za dokázané, že Ing. K. skutočne objednal maďarské rekurzy. Je pravda, že žalobník ako odborník (advokát) mal upozorniť Ing. K-a, že v prípade, ak firma nemá menšinové právo, je vážne nebezpečenstvo, že rekurzy budú odmietnuté. Žalobník však bol toho presvedčenia, že II. žalovaná firma má právo maďarskej menšiny. Žalobník sa aj pokúsil o dôkaz, že firma skutočne právo maďarskej menšiny mala, ale tento dôkaz sa žalobníkovi nepodaril. Výťahom z registra zo dňa 27. októbra 1933 je dokázané, že už dňa 9. júna 1927 bola II. žalovaná firma registrovaná slovensky, nemecky, maďarsky a anglicky; z potvrdenia verejného notára v R. zo dňa 12. januára 1934 vychádza, že v dobe, o ktorú ide, bola obchodná korešpondencia výlučne nemecky vedená. V smysle odst. 3 článku 17 zákona čís. 17/1926 Sb. z. a n. rozhodný význam majú stanovy a tieto sú spísané slovensky. Pripomína sa, že zistenie týchto okolností (jazyk stanov, zápis firmy do registra) by vyžadovalo dlhšieho času, tento čas však žalobník nemal, lebo — ako dokazuje výpoveď svedka Č. a P. — úprava ku podaniu rekurzov bola daná v ostatných dňoch rekurznej lehoty, takže žalobník skutočne nemal času, aby mohol spoľahlive vyšetriť, či II. žalovaná firma má právo maďarskej menšiny. Nemôže byť preto žalobník činený zodpovedným za to, že snáď ľahkomyseľne prijal úpravu Ing. K-a, aby rekursy podal maďarsky.
Nejvyšší súd dovolaciu žiadosť žalobníka zamietol, na dovolaciu žiadosť II. žalovanej spoločnosti však odvolací rozsudok zmenil a žalobu aj proti nej zamietol. Dôvody:
Menšinové právo je podľa svojej povahy právom verejno-právneho rázu, v dôsledku čoho majú úrady z úradnej povinnosti skúmať, či v konkrétnom prípade strane toto právo patrí alebo nie. Z toho plynie, že sa advokát, ktorého strana tak informuje, že jej patrí menšinové právo, nemôže spokojiť s prostou informáciu strany, ale je povinný skúmať, či zakládajú právo na používanie menšinového jazyka tie skutočnosti, na základe ktorých sa strana domnieva, že jej tohoto práva patrí; to jest má si od strany, ktorá chce použiť toto právo v podaniach, ktoré zamýšla skrze neho podať, vyžiadať podrobnú informáciu o tých skutočnostiach,
23* na základe ktorých si strana toto právo nárokuje, resp. skúmať, či sú vôbec dané podmienky menšinového práva, a keď aj po takejto podrobnej informácii nie je úplne jasné, či strane toto právo patrí, má ju upozorniť na to, že súd bude po prípade iného názoru a na následky tejto okolnosti, t. j. že podanie bude odmietnuté, lebo sa nehodí, aby o ňom bolo podľa zákona započaté konanie (odst. 3 článku 4 vlád. nariadenia zo dňa 3. februára 1926 č. 17 Sb. z. a n.). Iba keď strana aj po tomto trvá na tom, aby dotyčné podanie bolo podané v menšinovom jazyku, nemôže mať následky pre advokáta okolnosť, že podal dotyčné podania v menšinovom jazyku, hoci jeho strane toto právo nepatrí.
Keď však advokát nepokračoval týmto spôsobom a dotyčné podanie bolo odmietnuté v smysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, nemôže žiadať nahradenie svojich hotových výdavkov, spojených s podaním dotyčného podania, lebo je zrejmé, že podanie to ako také, ktoré sa nehodí, aby o ňom bolo podľa zákona započaté konanie, nebolo odôvodnené v záujme strany, pri pečlivosti riadneho advokáta, nebolo ho treba vykonať, nebolo potrebné a účelné. Advokát môže totiž žiadať nahradenie iba takých hotových výdavkov, ktoré boly potrebné, účelné a v záujme strany odôvodnené.
Podľa týchto zásad žalobník nie je oprávnený žiadať od žalovaných nahradenie útrat, spojených s vytlačením dotyčných rekurzov v menšinovom jazyku, nebo nie je sporné, že tieto rekurzy boly odmietnuté, z toho dôvodu, že boly podané v menšinovom jazyku, hoci II. žalovaná spoločnosť nemá menšinového práva; podanie týchto rekurzov bolo tedy bezúčelné a zbytočné. Tá informácia, ktorú dostal žalobník od I. žalovaného podľa zápisnice, napísanej dňa 25. novembra 1929, že vedenie agendy v závode II. žalovanej spoločnosti je čiastočne maďarské, nielen že nestačila k zisteniu toho, že II. žalovanej spoločnosti toto právo patrí, ale musela práve viesť žalobníka k tomu, že je toto právo aspoň pochybné. Z týchto dôvodov bolo treba zamietnuť dovolaciu žiadosť žalobníka, vyhoveť dovolacej žiadosti II. žalovanej spoločnosti a nebolo treba zaoberať sa ostatnými dovolacími sťažnosťami sporných strán.
Nebolo potrebné uvažovať ani o tom, či by bol mal úspech prípadný opravný prostriedok proti usneseniu, ktorým boly rekurzy odmietnuté, lebo podľa — zákonom vyhovujúcim spôsobom (§ 534 Osp.) nenapadnutého — zistenia odvolacieho súdu žalobníkovi nepodaril sa dôkaz, že II. žalovaná spoločnosť skutočne mala právo menšiny, čo znamená, že tento spor treba posúdiť na tom základe skutočnosti, že II. žalovaná spoločnosť toto právo v dobe podania dotyčných rekurzov nemala, a ak tvrdí žalobník, že by bol mal rekurz proti odmietavému usneseniu rekurzného súdu úspech preto, že rekurzný súd na základe rekurzov, podaných v menšinovom jazyku, už započal konanie, vrátivši spisy k doplneniu, tvrdí niečo, čo nebolo zistené, a i samo toto tvrdenie je potiaľ nerozhodné, že z neho neplynie a či išlo o věcné doplnenie, či len o formálne, práve v otázke menšinového práva II. žalovanej spoločnosti.

Citace:

Čís. 15080.. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech občanských. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství, 1937, svazek/ročník 18, s. 380-382.