Čís. 6148.

Prislúcha-li podľa § 518, odst. 3 tr. p. pokračovanie o vymeraní úhrnného trestu sborovému súdu prvej stolice, je príslušný k rozhodnutiu len trojčlenný senát, nie však samosudca.
Na tejto zásade nezmenilo nič ani ustanovenie § 2 zákona čís. 209/1931 Sb. z. a n. (platné teraz podľa § 1, písm. c) zákona čís. 315/1936 Sb. z. a n.).
Rozhodol-li sborový súd prvej stolice v jedinom rozsudku jednak o vymeraní úhrnného trestu jednému obžalovanému, jednak — pokračováním podľa hlavy XVIII tr. p. — v trestnej veci druhého obžalovaného, prislúcha najvyššiemu súdu rozhodnúť len o zmätočnej sťažnosti podľa § 518, odst. 9 tr. p. dotyčne prvého obžalovaného, kdežto o zároveň podanom odvolaní dotyčne druhého obžalovaného náleží rozhodnúť vrchnému súdu.
(Rozh. zo dňa 1. marca 1938, Zm IV 81/38.)
Najvyšší súd v trestnej veci proti A. a spol. pre zločin krádeže, v dôsledku zmätočnej sťažnosti a odvolania štátneho zastupitelstva z úradnej povinnosti na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 384, č. 1 tr. por. zrušil rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa vymerania úhrnného trestu obžalovanému B. s celým pokračováním počínajúc od nariadenia pojednávania a odkázal vec senátu krajského súdu v N. k ďalšiemu príslušnému pokračovaniu a rozhodnutiu; zmätočnú sťažnosť štátneho zastupiteľstva poukázal na toto rozhodnutie. Rozhodnutie o odvolaní štátneho zastupiteľstva, podanom do sprosťujúcej časti rozsudku krajského súdu čo do obžalovaného C, bolo ponechané vrchnému súdu v N.
Dôvody:
Obžalovaný B. bol rozsudkom samosudcu krajského súdu v N. zo dňa 2. decembra 1935, čís. Tk Va 260/34-18 uznaný vinným prečinom krádeže podľa § 333 tr. z. a § 48 tr. n. a odsúdený podľa § 339 tr. z. s použitím § 91 tr. z. na štrnásť dní väzenia. Podľa §§ 1 a 3 zák. čís. 562/1919 Sb. z. a n. bol mu povolený podmienený odklad výkonu trestu na skušobnú dobu jedného roku. Rozsudok sa stal pravoplatným. Rozsudkom samosudcu krajského sudu v N. zo dňa 14. októbra 1935,. č. j. Tk Va 202/34-23 bol tenže obžalovaný B. uznaný vinným zločinom krádeže podľa §§ 70, 333, 336, čís. 3 tr. z., spáchaným pred vynesením rozsudku č. j. Tk Va 260/34/18, kvalifikovaným s použitím § 92 tr. z. a hľadiac na ustanovenie § 20 tr. z. jako prečin, a odsúdený podľa § 49, odst. 1 tr. n. s použitím § 92 tr. z. na štrnásť dní väzenia bezpodmienečne.
Rozsudkom vrchného súdu v N. zo dňa 30. apríla 1936, č. j. To IV 94/36-31, bol tento rozsudok krajského súdu čo do viny a kvalifikácie potvrdený, čo do trestu však so zreteľom na odvolanie verejného žalobcu zmenený a trest hlavný bol obžalovanému B. zvýšený na dva mesiace väzenia, pri čom z dôvodu zmätočnosti podľa § 384, čís. 4 tr. p. bol zrušený rozsudok krajského súdu dotyčne B. vo výroku o nepovolení podmieneného odkladu výkonu trestu a krajskému súdu bolo uložené, aby po pravoplatnosti rozsudku č. j. Tk Va 202/34-23 a po pripojení spisov krajského súdu v N. č. Tk Va 260/34 rozhodol v otázke podmieneného odsúdenia podľa § 6, čís. 4 zákona čís. 562/1919 Sb. z. a n.
Usnesením najvyššieho súdu zo dňa 5. januára 1937, č. j. Zm IV 392/36-2, bola zmätočná sťažnosť obhájcu B., podaná do rozsudku odvolacieho súdu, čiastočne odmietnutá, čiastočne zamietnutá.
Spomenutým už rozsudkom zo dňa 30. apríla 1936, č. j. To IV 94 / 36-31 zrušil vrchný súd v N. na základe dôvodu zmätočnosti podľa § 384, čís. 10 tr. por. rozsudok krajského súdu v N. zo dňa 14. októbra 1935, č. j. Tk Va 202/34-23 i čo do obžalovaného C. a uložil krajskému súdu, aby o tejto časti obžaloby znovu jednal a rozhodol.
Následkom týchto poukazov vrchného súdu nariadil samosudca krajského súdu v N. hlavné pojednávanie na deň 20. marca 1937 a na základe prevedeného pojednávania vyniesol rozsudok č. j. Tk Va 202/34-35, ktorým jednak pozbavil platnosti rozsudky vo výrokoch o trestoch obžalovaného B. a podľa §§ 517 a 518 tr. por. vymeral tomuto obžalovanému úhrnný trest dva mesiace sedem dní väzenia, vysloviac zároveň, že podľa §§ 1, 3 a 6, čís. 4 zákona čís. 562/1919 Sb. z. a n. povoľuje tomuto obžalovanému podmienený odklad výkonu úhrnného trestu na skušobnú dobu dvoch rokov pod podmienkou podľa § 4 cit. zákona, že podľa svojich sil nahradí spôsobenú škodu, jednak sprostil obžalovaného C. podľa § 326, čís. 2 tr. por. obžaloby podanej naňho pre zločin ukryvačstva podľa § 370, odst. 1 tr. z.
Proti tomuto rozsudku samosudcu krajského súdu podalo štátne zastupiteľstvo zmätočnú sťažnosť pre povolenie podmieneného odkladu výkonu úhrnného trestu obžalovanému B. a odvolanie pre oslobodenie obžalovaného C. od. obžaloby pre zločin ukryvačstva podľa § 370, odst. 1 tr. z.
Vrchný súd, ktorému boly predložené spisy k rozhodnutiu o týchto opravných prostriedkoch štátneho zastupiteľstva, usniesol sa po prevedenom odvolacom hlavnom pojednávaní dňa 28. januára 1938 pod č. j. To IV 527/37-51, že spisy majú byť postúpené najvyššiemu súdu k rozhodnutiu o oboch opravných prostriedkoch verejného žalobcu, lebo podľa názoru vrchného súdu — napadnutý rozsudok je rozsudkom vyneseným podľa § 518 tr. por., k preskúmaniu ktorého je v smysle predposl. odstavca § 518 tr. por. príslušný najvyšší súd.
Toto usnesenie vrchného súdu sa stalo pravoplatným, lebo proti nemu nebol podaný žiaden opravný prostriedok.
Pokiaľ ide o zmätočnú sťažnosť štátneho zastupiteľstva proti tej časti rozsudku krajského súdu, ktorým bol obžalovanému B. povolený podmienený odklad výkonu trestu, ide nepochybne o opravný prostriedok, ktorého riešenie patrí do oboru pôsobnosti najvyššieho súdu (§ 518, odst. 9 tr. por.).
Rozhodujúc o tejto zmätočnej sťažnosti spoznal najvyšší súd toto:
V súdenom prípade bol pre pokračovanie podľa §§ 517 a 518 tr por. príslušný podľa § 518, odst. 3 tr. por. krajský súd v N.
Podľa § 14 zák. čl. VII:1912 rozhoduje sborový súd v trestných veciach v senátoch trojčlenných.
Z tohoto predpisu stanoví výnimku jedine zákon zo dňa 22. decembra 1921, čís. 471 Sb. z. a n., platnosť ktorého bola predlžená zákonmi čís. 259/1923, 257/1925, 31/1929, 209/1931, 230/1933 a 315/1936 Sb. z. a n., a to v tom smere, že trestný čin náležiaci do príslušnosti sborového súdu prvej stolice môže byť za podmienok § 6 cit. zák. prikázaný k rozsúdeniu jedinému členovi tohoto súdu ako samosudcovi. Podľa § 7, odst. 1 cit. zák. priznávajú sa samosudcovi práva a povinnosti predsedu i senátu a v § 2 zák. čís. 209/1931 Sb. z. a n., platného podľa zákona čís. 315/1936 Sb. z. a n., je ustanovené, že nakoľko vec prejednal v trestnom pokračovaní u krajského súdu samosudca, náleží mu namiesto senátu a jeho predsedu nariadiť taktiež výkon rozsudku a činiť všetky ďalšie rozhodnutia a opatrenia po vyhlásení rozsudku — vyjmúc rozhodovanie o návrhu na obnovu pokračovania a o zahladení odsúdenia.
Z týchto zákonných ustanovení nie je možno uzatvárať, že by aj pokračovanie podľa § 517 a 518 tr. por. patrilo do oboru pôsobnosti samosudcu, ale plynie z nich, že právo samosudcu vztahuje sa len na prevedenie hlavného pojednávania a na vynesenie rozsudku, ako aj po vyhlásení rozsudku na všetky tie ďalšie opatrenia a rozhodnutia (v tom aj opatrenie o výkone), ktoré sú priamo spojené a súvisia s rozsudkom vyneseným za horeuvedených podmienok samosudcom samým. Nemôže sa však rozšiřovať právo samosudcu prez tieto medze, ktoré mu zákon stanovil, zvlášť nie na pokračovanie podľa §§ 517 a 518 tr. por.
Pokračovanie podľa týchto paragrafov, je pokračováním výnimečným, presahujúcim hranice toho, čo práve súvisí s uvedenými právami samosudcu.
Keď by zákon čís. 471/1921 Sb. z. a n. alebo ďalšie zákony, ktorými bola platnosť tohoto zákona predlžená, maly na mysli rozšíriť práva samosudcu aj na pokračovanie podľa §§ 517 a 518 tr. por., iste by to boly i výslovne ustanovily. Nakoľko sa to však nestalo, neľze zákonné predpisy výnimečné vykladať extenzívne a treba preto v súdenom prípade príslušnosť k prevedeniu pokračovania podľa §§ 517 a 518 tr. por. priznať len trojčlennému senátu krajského súdu jako súdu sborového prvej stolice (viď rozhod. Zm III 1066/25, Zm IV 548/35).
Pokiaľ však v súdenom prípade rozhodol v pokračovaní podľa § 518 tr. por. samosudca, nebol rozhodujúci súd sostavený podľa zákona a je preto rozsudok zaťažený zmätočnosťou, uvedenou v § 384, čís. 1 a § 518, odst. 9 tr. por., na ktorú zmätočnosť treba podľa posl. odst. § 384 tr. p. hľadeť vždy z povinnosti úradnej.
Pokračoval preto najvyšší súd podľa § 34, odst. 1 por. nov., zrušil napadnutý rozsudok v časti, pokiaľ sa týka vymerania úhrnného trestu obžalovanému B., s celým pokračovaním a učinil opatrenie uvedené vo výrokovej časti tohoto usnesenia.
V dôsledku toho bola zmätocná sťažnosť verejného žalobcu poukázaná na toto rozhodnutie, lebo sa ním stala bezpredmetnou.
Naproti tomu nemohol najvyšší súd rozhodovať o odvolaní, ktoré podalo štátne zastupiteľstvo proti tej časti rozsudku súdu prvej stolice, ktorou bol obžalovaný C. sprostený obžaloby pre zločin ukryvačstva podľa § 370, odst. 1 tr. z.
Neľze pochybovať o tom, že súd prvej stolice — aj v tom prípade, keby nebol zavinil dôvod zmätočnosti podľa § 384, čís. 1 tr. por. čo do obžalovaného B. — mal o oboch ním riešených otázkách dotyčné každého obžalovaného rozhodovať samostatnými rozsudkami, a to už so zreteľom na odchylné ustanovenia procesuálne, najmä však so zreteľom na opravné prostriedky proti jeho rozhodnutiam prípustné. Rozsudok o vymeraní úhrnného trestu možno totiž podľa § 518, odst. 9 tr. por. napadnúť iba zmätočnou sťažnosťou, o ktorej rozhodovať je príslušný najvyšší súd, kdežto proti rozsudku, vynesenému krajským súdom v prvej stolici na základe pokračovania konaného podľa XVIII. hlavy trestného poriadku, je podľa § 381, odst. 1 tr. por. prípustné odvolanie k vrchnému súdu. Ale tá okolnosť, že súd prvej stolice vyhotovil o ním riešených otázkách jediný rozsudok, nezakládá sama o sebe žiaden zo zákonných dôvodov zmätočnosti, najmä nie dôvod zmätočnosti podľa § 384, čís. 4 tr. por., na ktorý poukazuje usnesenie vrchného súdu, lebo rozhodnutie o obžalobe, podanej na C. pre zločin ukryvačstva podľa § 370, odst. 1 tr. z. spadalo do oboru pôsobnosti súdu prvej stolice.
Lež ani v tom prípade, keby rozhodnutie súdu prvej stolice čo do obžalovaného C. bolo vadné pre niektorý dôvod zmätočnosti, ktorého treba dbať z úradnej povinnosti, nemohol by najvyšší súd učiniť žiadne opatrenie z povinnosti úradnej, keďže tu — čo do tohoto obžalovaného — niet opravného prostriedku, o ktorom by bol najvyšší súd príslušný rozhodovať.
Z týchto dôvodov sa najvyšší súd odvoláním štátneho zastupiteľstva nezaoberal a ponechal rozhodnutie o ňom vrchnému súdu jako súdu príslušnému. Tomuto postupu neni na závadu rozhodnutie vrchného súdu, ktorý postúpil i toto odvolanie k rozhodnutiu najvyššiemu súdu, lebo rozhodnutie to nemá právneho podkladu a preto ani účinku.

Citace:

č. 6148. Rozhodnutí nejvyššího soudu československé republiky ve věcech trestních. Praha: JUDr. V. Tomsa, právnické vydavatelství v Praze, 1939, svazek/ročník 20, s. 145-148.